Každý dobrý rodič sa stará o svoje deti ako najlepšie vie. Varí im a chystá jedlo, nakupuje, čo potrebujú, chodí do práce, aby boli peniaze na hračky aj na krúžky, hrá sa s nimi aj sa s nimi trpezlivo učí do školy, vozí ich kam treba a cez víkend im robí zábavný program. Napriek takejto snahe sa však niekedy stáva, že deti sú rozmaznané, náročné, netrpezlivé a nevďačné mrchy. Presne tak – chýba im vďačnosť. Ako učiť deti vďačnosti? Dá sa to bez vyčítania a nenásilným spôsobom?

(menej ako 17 minút vďačného čítania, 2229 slov, 2 strany)

Za všetkým je niekoho práca a dobrá vôľa

V skrinke na oblečenie sa sami od seba zjavujú poskladané tričká, hračky sa zázračne uložia do poličky, jedlo sa hotové zjavuje na stole a desiata je vždy uložená v školskej taške. Všetko je vždy vyprané, v chladničke sa zjavujú jogurty tesne po tom ako už boli skoro vyjedené, mama a otec majú vždy čas odviezť deti do školy, zo školy, na krúžky…

Za všetkým je práca niekoho z rodičov. Ale aj narodeninové a vianočné darčeky sú od širšej rodiny, koláčiky a omaľovánky sú od babky, opravené písomky sú od učiteľky, jedlo v školskej jedálni od kuchárky, vždy uprataná trieda od tety upratovačky. Sústredenie šoféra v autobuse je pre naše bezpečie a aj sneh z chodníka niekto odhrnul, aby sme si neublížili. Všetko je výsledkom niekoho úsilia, dobrej vôle, či iba rutinnej práce. A z tejto práce majú prospech deti aj mnohí ostatní.

Keď si toto deti neuvedomujú, tak niet divu, že nechápu, že za všetkým je niekoho námaha, starostlivosť, čas, energia a často aj láska k nim. Vďaka rodičom, blízkym a aj celkom cudzím ľuďom majú deti pohodlný a dobrý život.

Predpokladám, že milujete svoje deti a predpokladám, že vaša láska sa neprejavuje len v tom, že deti majú pohodlie a všetko materiálne. Určite chcete najmä to, aby vaše deti boli zdravé a šťastné a aby sa tešili zo života.

A práve k tomuto celkom výrazne prispieva schopnosť uvedomovať si, cítiť a prejavovať vďačnosť.

Prekonanie rutiny a samozrejmosti

S vďačnosťou majú problémy aj dospelí. Povedať: „Ďakujem, cením si to, som vám vďačný, oceňujem, že…“ – si mnohí vedia predstaviť len vtedy, keď je niekto výnimočne milý, pracovitý, láskavý alebo urobí niečo navyše. Veď si predstavte svoju prácu. Ďakuje vám šéf za to, „čo je samozrejmé“? Pochybujem. Ďakujete vy ostatným za veci, ktoré pokladáte za samozrejmé? Veď to predsa majú v náplni práce. Je to ich povinnosť! Za to sú platení!

Lenže, aj samozrejmé, rutinné, bežné a normálne veci vyžadujú sústredenie, námahu a často aj dobrú vôľu a odbornosť.

Sme prirodzene zameraní všimnúť si skôr niečo nové, neobvyklé, teda niečo odlišné od normálu. To samozrejmé, bežné, každodenné a očakávané – to prehliadame a všimneme si to iba keď sú veci nejako inak. Má to svoje výhody – dokážeme tak postupovať v známych podmienkach automaticky a vieme sa spoľahnúť, že veci budú fungovať ako sme zvyknutí. Lenže potom si aj prestaneme všímať, že za samozrejmými vecami je aj tak stále niekoho práca aj dobrá vôľa.

A práve voči tejto slepote je dôležitá vďačnosť. Uvedomiť si, že nič, čo robia druhí, nie je samozrejmosť. Aj keď je to ich povinnosť, majú to v náplni práce a dokázal by to každý.

Vďačnosť je viac než slušnosť

Dobrí rodičia učia svoje deti ďakovať. Dieťa od niekoho dostane darček a mama alebo otec mu povedia: „Ako sa povie? Nezabudni poďakovať!“ – „Ďakujem teta,“ vydoluje zo seba zahanbené dieťa.

Otázka znie, či tak dieťa pochopí, že to nemá byť iba povinný, formálny a ritualizovaný vonkajší prejav. Ako pochopí, že „všimnúť si, uvedomiť si a prejaviť vďačnosť“ je oveľa komplexnejšia vec? Deti totiž ani nemusia rozumieť, prečo sa má ďakovať. Často tomu nerozumejú ani dospelí. A preto záleží na tom ako naučiť deti vďačnosti. A nie je to len o tom, že naučíme deti povedať: „Ďakujem.“

Už 6-ročné deti vedia odlíšiť u druhých, či ich „Ďakujem!“ bolo formálne alebo myslené úprimne. Formálne poďakovanie sa nás dotkne a úprimné poteší. Formálne poďakovanie vnímame ako pretvárku, čo spôsobí ochladnutie vzťahu. Ale úprimné prejavenie vďaky obe strany zbližuje.

Prejaviť vďačnosť poďakovaním, ocenením, prejavením radosti, či inou formou je dôležité z viacerých dôvodov, ktoré si tu povieme. Ale najprv si povieme niečo o vďačnosti.

Čo je vďačnosť?

Vďačnosť je postoj spojený s pozitívnymi emóciami voči udalostiam, činnostiam a ľuďom, z ktorých máme nejaký úžitok, prospech – nie len v tom materiálnom, ale aj vzťahovom aspekte.

Vďačnosť je sociálna emócia, pretože sa objavuje vtedy, keď si uvedomíme, ako nás druhí podporili alebo nám prejavili uznanie.

Základom vďačnosti je uznanie toho, že vo svete existuje dobro, dobré veci, dobrí ľudia. Život síce nie je ani zďaleka dokonalý, ale pomedzi tie nedokonalosti, strádania, ťažkosti a nepríjemnosti často presvitá množstvo dobrých vecí.

Niektoré dobré veci:

• iba tak sú (ráno vyjde slnko, kvety na okne kvitnú, vtáci spievajú…),
• iné sa dejú vďaka našej vlastnej snahe (vieme sa postaviť na nohy, uvariť si kávu a pripraviť si raňajky…)
• a ďalšie sú vďaka snahe iných ľudí (niekto nám nachystá kávu, predá s úsmevom lístok na vlak, alebo nás pozdraví na ulici…).

Vďačnosť je uvedomenie si, že mnoho dobrých vecí, ktoré zažívame pramení z vonkajšieho sveta (teplo slnka, zeleň a vôňa stromov) a od iných ľudí, ktorí často na nás pri tom myslia. A tí, čo vnímajú svet ako stvorený a riadený silami mimo prírody, môžu byť vďační aj Stvoriteľovi, Osudu…

Samozrejmosť kazí radosť zo života

Opakom vďačnosti je pocit samozrejmosti. Opakom vďačnosti je presvedčenie, že na napĺňanie svojich potrieb máme právo a iní majú povinnosť sa o ne postarať. Keď sa to nedeje (a hneď!), tak potom prežívame nevďak, krivdu a hnev, že veci nie sú tak dobré ako sme očakávali. Tieto negatívne emócie vznikajú z postoja, že sme stredom vesmíru a všetko sa má točiť okolo nás. Ak takéto nevhodné nastavenie naučíme aj naše deti, tak miesto toho, aby sme u nich podporili prežívanie pozitívnej vďačnosti, vyvolávame v nich nepríjemnú nervozitu, že svet je zanedbaný hotel s neochotným personálom.

A tomuto sa chceme vyhnúť nielen u našich detí, ale aj u seba.

Takéto negatívne postoje vytvárame našim deťom tým, že im nedávame možnosť nahliadnuť do chodu vecí a nepomáhame im s uvedomovaním si toho, že aj ten „svet okolo“ sa obvykle namaká, aby sa mali dobre.