Je bytie v prítomnosti všeliek? Uvažujem o tom.

Neverím na všelieky

Nemusím, všelieky neexistujú. Neexistuje nič, čo by vyliečilo všetko.
Ale existujú veci, ktoré majú obrovský vplyv. Ktoré prenikajú všetkým a všetko ovplyvňujú.
Napríklad taká voda. Je vo všetkom živom, a všetko živé je od nej závislé. S vodou život rozkvitá a bez nej zaniká. Ale nie je všeliek.
Alebo taký uhlík. Je to len také C-éčko, taká banalita, v rozsiahlej Mendelejevovej tabuľke prvkov. Ale dokáže mať veľa podôb a spájať sa skoro s čímkoľvek, podobne ako voda. Uhlík je stavebným prvkom každého z nás a skoro všetkého, čo vidíme okolo seba.
Aj uhlík, aj voda, majú veľký vplyv na naše životy, ale nie sú všeliekom, ak by sme ich na liečenie chceli použiť.

Duševné všelieky

Ale prejdem do psychológie. Ani pre ľudskú dušu neexistuje všeliek na všetky utrpenia. Neexistuje nič, čo by vyliečilo všetky duševné choroby, smútky, úzkosti, či iné boľačky.

Je veľa falošných všeliekov. Je ním aj mindfulness?
Takisto neexistuje nič, čo by nás spravilo definitívne a navždy šťastnými. Neexistuje žiadne: Keď dosiahnete toto, tak budete šťastní!
Pritom si to mnohí myslia, podobne ako pri liečení tela. Nejaká tabletka na šťastie a budeme naveky fit.
Peniaze, láska, sláva, pozitívne myslenie, viera v čokoľvek…
pomáhajú ku šťastiu vždy trochu, na niečo a na chvíľu.
Možno je to aj preto, lebo šťastie je asi tak komplikované ako celá Mendelejevova tabuľka.
Podobne ako voda a uhlík, preniká šťastie naším životom. Šťastie je obrovská zlúčenina, zložená z mnohých prvkov. Je to zlúčenina mnohých iných vecí, ktoré spoločne ovplyvňujú naše šťastie.
Lenže podobne ako voda alebo uhlík, ktoré majú ďalekosiahly vplyv na fyzický svet, aj na naše šťastie má niekoľko prvkov podobne rozsiahle dôsledky.
Jednou z tých vecí, nie je vec, ale schopnosť. Schopnosť byť v prítomnosti.
Vysvetlím. Najprv odbočka.

Naše superschopnosti

Ľudský mozog je v porovnaní s inými tvormi špecifický schopnosťou pozrieť sa na seba zvonka, s odstupom, aj sa pozrieť do seba, dovnútra – prezerať si svoje myšlienky, spomienky, nápady. Vieme mať vhľad aj nadhľad.

A vieme sa vo svojej mysli pohybovať ako so strojom času. Vieme si predstaviť budúcnosť a predstaviť si, čo budeme robiť o dva týždne.

Náš mozog je stroj času, teleport aj sudca.

A vieme sa pozrieť aj do minulosti a premietnuť si minulé zážitky. A nielen to. Máme v mysli aj teleport, ktorý nás dokáže v prítomnosti preniesť inam, do časovo paralelnej reality, do “Najradšej by som nebol teraz tu s tebou, ale niekde inde s niekým iným”. To vtedy, keď sa už nudíme v práci alebo doma, a predstavujeme si, že by sme chceli byť niekde pri mori alebo na párty. Skrátka inde ako práve sme. Asi už chápete.

Strojom času, teleportom a hodnotením sa našou vlastnou mysľou
nechávame unášať mimo prítomnosť.
A spolu s týmito superschopnosťami cez všetky z nich preniká jedna super-superschopnosť. Naša skoro-neovladateľná automatická schopnosť všetko hodnotiť. Sme automaty na hodnotenie, rýchlo všetko vyhodnotíme – či sa nám to či ono ľúbi alebo neľúbi. Aj preto chceme často byť inde ako práve sme.
A tieto superschopnosti z nás urobili supertvory – sme schopní plánovania (a vyhodnotiť náklady a zisky), vieme sa poučiť z minulosti (a vyhodnotiť čomu sa nabudúce vyhnúť a čo opakovať) a dokážeme aj vymýšľať alternatívne možnosti (a zhodnotiť či sú uskutočniteľné alebo nie). Vďaka tomuto sme v evolúcii mozgu neuveriteľne zrýchlili a veľmi úspešne sa vedeli prispôsobiť skoro úplne všetkému.
To predsa vyzerá ako cesta za šťastím… Sme schopní dosiahnuť úžasné veci, prispôsobiť sa neuveriteľným okolnostiam a vyťažiť z minima maximum.
Lenže…

Ukradnutá prítomnosť

Ale tieto superschopnosti – pohybovať sa pomocou mysle v priestore a v čase a všetko hodnotiť – nás zároveň vytrhli z našej prítomnosti. Spôsobili, že množstvo času v našej hlave netrávime tým, čo sa nám práve deje, nevenujeme sa svojmu aktuálnemu prežívaniu, nevnímame čo cítime na zmyslovej úrovni, prehliadame svoje emócie a myšlienky… A ani nevnímame veci také ako sú, ale ich vidíme pokrivené naším hodnotením, omieľame ich v hlave, hádame sa sami so sebou, s imaginárnymi postavami v našich predstavách…
Najradšej by sme boli niekde inde, cítili sa nejako inak, boli niekým iným, robili niečo iné…
Miesto toho, aby sme boli prítomní tam, kde práve sme, cítili sa vo svojej koži, boli sami sebou, a robili s láskou a zaujatím to, čo robíme teraz.
A keď sme mimo seba, sme nešťastní. Lebo nerobíme to, čo práve robíme a nechceme byť tým, čím práve sme.

Zlodej šťastia – Rozptyľovač

Jedným zo zlodejov nášho šťastia je naša neschopnosť zotrvať sústredene v prítomnosti. Necháme sa rozptyľovať nielen našou vlastnou mysľou a našimi hodnoteniami, ale aj množstvom rozptyľujúcich prvkov, ktoré na nás vyskakujú ako dôsledok rýchleho, mestského, digitálneho životného štýlu. Sme rozptyľovaní z prítomného prežívania tak často a tak lákavo, že už ani nevieme, čo s našou prítomnosťou robiť.
Zábava graduje.

Nedávno na prednáške sa ma jeden z divákov pýtal, že čo teda má robiť, keď je s kamarátmi za spoločným stolom a chvíľu nikto nič nehovorí alebo keď stojí na zastávke a čaká na autobus a nič sa nedeje? Veď si predsa jednoducho odomkne smartfón a hneď má program – hneď má myseľ čím zaujať.

Nuž, a čo tak si len tak posedieť medzi kamarátmi alebo iba tak čakať na zastávke? Čo by sa stalo? Objavili by sa myšlienky, telesné pocity, emócie… to je zaujímavý program. Napríklad už len preto, že sme to my a je to naša realita.

Bytie v prítomnosti

Je niekoľko spôsobov ako sa dostať naspäť do prítomnosti. Jedným z nich je mindfulness, čiže všímavosť.
Všímavosť je forma vedomého zamerania pozornosti na prítomnosť nehodnotiacim a prijímajúcim spôsobom
(Bishop et al., 2004).
Byť všímavý, to nie je len tak. V predchádzajúcich odstavcoch sme si ukázali ako a čo všetko nás zo všímavosti, čiže z plne uvedomovaného a láskavého prežívania prítomnosti, vytrháva. Byť všímavý vyžaduje vôlové zapojenie – chce to chcieť byť prítomný.
Ale nejde iba o to – byť plne v prítomnosti. Ide o to aký to má dopad na naše zdravie a šťastie. Obrovský. O tom budem viac hovoriť v nasledujúcom článku. Teraz iba veľmi jednoducho.
Sme spojení alebo odpojení?
To je rozdiel medzi šťastím a utrpením v prítomnosti.
Keď si plne uvedomujeme prítomnosť, a nech je akákoľvek, a so zvedavosťou a láskavosťou ju prijímame, tak vtedy sme sami so sebou a s prítomnosťou v kontakte.
Keď sme s prítomnosťou v kontakte, tak nám daná chvíľa dáva zmysel .
Ak sme mysľou niekde inde, alebo prítomnosť, čo prežívame odmietame a negatívne ju hodnotíme, tak sme alebo chceme byť od nej odpojení. Vtedy sa o zmysluplnosť danej chvíle oberáme.
Náš deň, náš život je poskladaný z týchto chvíľ, aj z tých odpojených a nezmyselných, aj z tých v ktorých sme napojení a dávajú nám zmysel.

Všeliek prítomnosti

Výskumy ukazujú celkom jednoznačne, že schopnosť zotrvávať v prítomnosti, napríklad všímavým spôsobom prináša obrovské množstvo benefitov pre zdravie a šťastie. Krátky výcvik vo všímavosti, napríklad Mindfulness-based stress reduction (MBSR) programe ovplyvňuje depresiu, stres, úzkosti a ďalšie psychické ťažkosti takým spôsobom, že ich výrazne pomáha zmierniť.
Všímavosť pomáha nielen ľuďom s psychickými ťažkosťami. Prináša prospech aj zdravým ľudom – posilňuje prežívanie pôžitkov (napr. pri jedle) aj intenzitu pozitívnych emócií, podporuje prežívanie súcitu a láskavosti, zosilňuje uvedomenie a využívanie silných stránok, posilňuje autonómne prežívanie a správanie, pridáva zmysluplnosť do prežívania, činností, vzťahov aj života.
A to je tak tretina pozitívnych dopadov na človeka, ktoré už dnes máme výskumne potvrdené.
Hovoril som! Všeliek. Skoro.
O mindfulness, čiže všímavosti – viac nabudúce.

508total visits,3visits today

Zaujímavé čítanie  MŔTVI PREHLBUJÚ VNÍMANIE ŽIVOTA

Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.