fbpx
psychológia šťastia titulka

17. november 1989 a osobné šťastie

17. november

17. november je neobyčajný sviatok. Zmenil toľko vecí ako revolúcia aj keď to ozajstná revolúcia nebola.

V mojom živote prepája osobné, pracovné, politické, hodnotové zmeny. Je to vlastne celosvetová revolúcia – zmenila celý svet, alebo aspoň minimálne zmenila celý môj svet.

Pre mňa, a asi aj pre mojich rovesníkov, ktorí mali v roku 1989 medzi 20-30 rokov (ja som mal 20) Nežná revolúcia urobila medzník. Aj v bežných rozhovoroch hovoríme o období Pred revolúciou a o období Po revolúcii. A vieme, na čo sa odkazujeme.

Pred revolúciou

V roku 1989 som študoval na STU strojarinu. Strojarinu som študoval, lebo tam brali všetkých, čo urobili prijímačky, lebo tam chcel ísť môj spolužiak a vtedy najlepší kamarát Feky (Feky nakoniec na prijímačky nešiel, mal rakovinu mozgu, ešte si pár rokov požil a potom umrel. Stále mi je to ľúto, bol to dobrý chalan).

A na strojarinu som sa prihlásil, lebo to bola najlepšia možnosť ako sa vyhnúť vojenčine (menšie zlo). Tej som sa bál naozaj najviac zo všetkého. Už vtedy mi liezli na nervy a dodnes ma znechucujú debilné príhody ponižovania, opíjania a ulievania na vojenčine nebavia a nemám chuť ich počúvať od „ozajstných chlapov“, ktorí ju absolvovali.

Aj keď ma strojarina zachránila pred vojenčinou, boli to najhoršie študentské roky môjho života. Tri semestre pred revolúciou, a opakovanie ročník. To bol len dôsledok toho, že ma to nebavilo. Ale zlé bolo, že nás učitelia neustále ponižovali, posmievali sa a opovrhovali nami (mohol by som menovať asi 2 výnimky), učil som sa ako som len vedel, ale nedokázal som sa nič naučiť, lebo mi nič so strojarinou nedávalo zmysel s mojím reálnym životom (zmysluplnosť asi na nule). A aj medzi svojimi rovesníkmi som sa cítil ako medzi cudzími. Prvýkrát v živote.

Žil som dva životy

Od skončenia strednej školy (1987) som začal chodiť so skupinou ochranárov zo Slovenského zväzu ochrancov prírody a krajiny – ZO 13. To bol môj ozajstný svet – robili sme tábory v lete (pod značkou Strom života), počas školského roka mestské hry pre študentov a kopec iných vecí, kde som sa cítil spolu s ostatnými naozaj slobodne. To napĺňalo moju potrebu učiť sa, tvoriť, mať dobré vzťahy, niekoho obdivovať a rešpektovať, byť autonómny, robiť zmysluplné veci… Závan ilegality som vnímal iba trochu, a trochu viac, keď vznikla Bratislava/nahlas a bol okolo toho trochu ruch.

Ale pre mňa, vtedy teenagera, akoby režim vtedy neexistoval. A teraz mi je jasné, že som bol decko – všetky povolenia od strany, zväzu mládeže, a iných organizácii reprezentujúcich Komunistickú stranu na tieto naše slobodné akcie vybavovali dospeláci. Len raz som v podstate mal stret s ŠTB, keď nás dvaja páni v baloňákoch legitimovali pri zahájení mestskej hry. Skrátka tam, kde sa malo stretnúť trocha viac ľudí organizovaným spôsobom, tam si to postrážili. Prišlo mi to vtedy tak normálne ako umývanie zubov pred spaním.

S ochranármi sa mi aj ujasňovalo moje smerovanie – chcem robiť so skupinami ľudí, chcem pre nich a s nimi robiť program, ktorý im prinesie zábavu, poučenie, rast – pre mňa je to odvtedy všetko naraz spolu – zábava, učenie a rast je jedna vec dokopy. Poznávanie je radosť a rast. A zmysluplné trávenie času, pracovného aj voľného, sa stala moja najväčšia hodnota.

Počas revolúcie

A prišiel 17. november. Vtedy som nič netušil, ale ďalšie týždne a mesiace sa začali veci diať a to oveľa verejnejšie než len v pár uliciach Prahy.

8.12. ešte stále prebiehali demonštrácie a okupačné štrajky. Vtedy som v škole stretol bývalých spolužiakov (prepadol som a chodil som už tri mesiace s novými a ešte cudzejšími ľuďmi do ročníka) a tí mi hovoria:

Prídi na okupačný štrajk

Vezmi si spacák, budeme spať v aule.A tak, keď som išiel zo skúšky z divadla (áno, vtedy som začal hrať v divadle Úsmev a vydržalo mi to 6 rokov! Teraz Úsmeváci oslavujú 40!), som vystúpil na gotvalďáku a šup, okupovať!

Dolu v priestoroch školy, kde bol aj kuchynka, som hľadal svojich spolužiakov. Večerali, sami si chystali jedlo. Šírila sa tam vôňa zabíjačky. Niekto priniesol hurky. A tie ja milujem. A nejaká dievčina, z ktorej sa mi okamžite zakrútila hlava, robila tie voňavé hurky a roznášala ich tým, čo prišli.

Odvtedy som s tou voňavou dievčinou až dodnes – 28 rokov! Máme spolu dve úžasné, krásne, inteligentné deti. A osem mačiek. A bývame na chate v lese. A žijeme si…

Lavína, ktorá sa strhla 17. novembra 1989 mala pre mňa nedozierne pozitívne následky.

Dovtedy som si predstavoval svoj život takto – nakoniec ma vyhodia zo školy, pôjdem na vojnu, a po dvoch rokoch budem niekde robiť skladníka (to som robil, keď som opakoval ročník, brrr) alebo referenta niekde v štátnom podniku (prázdno a nuuudaaa). Niečo ako v Kafkovom Zámku. A to bolo všetko.

Ani som si nebol schopný predstavovať ten skvelý alternatívny slobodný svet, ktorý som si užíval s ochranármi. Ani to, že sa dalo chodiť do filmových klubov a vidieť celkom dobré filmy z celého sveta. Ani to, že som mohol počúvať O3, rakúsky rozhlas s rakúskou a americkou hitparádou, jazzové relácie… Ani to, že som si v Lipnickej prázdninovej škole urobil inštruktorský kurz… Ani to, že som každé leto bol aj na dvoch táboroch ako vedúci a inštruktor… Asi preto, že to bol svet alternatívny (náhradný a chvíľkový) a nie ten naozajstný, ten normálny a bežný.

A asi preto som si ani nevedel predstaviť ako by som mohol žiť inak, pretože to mrhanie mojím životom mal byť štandard a robiť niečo dlhodobo ozajstné vyzeralo vtedy ako niečo nemožné.

A potom, po revolúcii…

Ušiel som zo školy skôr ako ma vyhodili. Prihlásil som sa na psychológiu a vzali ma. Mal som frajerku, s ktorou som sa oženil. Začal som s ňou žiť, u našich, na internáte, v byte jej sestry, vo vlastnom byte, v ďalšom byte… narodil sa syn a potom dcéra. A dnes sú z nich teenageri – jeden študuje na strednej v Arkansase, a druhá si vybrala umeleckú školu.

Ani moji, ani ostatní teenageri nemajú dnes veľmi ako chápať to, na čo spomínam (našťastie). Tak ako sme my ako deti nechápali tých dedkov, čo nám v školách rozprávali ako bojovali ako partizáni v SNP…

A potom, po revolúcii… zrazu toľko možností a prejavov slobody – študoval som, čo som dovtedy v podstate nemohol – psychológiu, vychádzali knihy, o ktorých som dovtedy ani nevedel, že by mohli existovať (díky Artfórum!), hudba z celého sveta sa dala slobodne počúvať (díky rádio Ragtime!, dokonca som našiel o nich video!). Odvtedy, čo zaniklo, som žiadne rádio už nepočúval (nech žije internet!).

Cestovanie a vznikajúce televízne stanice a programy mi boli vtedy aj dnes ukradnuté, ale nech je tento druh slobody pre druhých…

Sloboda v práci

A potom, po revolúcii… ešte v piatom ročníku som začal pracovať pre neziskovú organizáciu PDCS (díky H.Z a D.O.), začal som sa profesionalizovať ako tréner komunikačných zručností, robil som si terapeutický výcvik, učil sa facilitovať skupinové stretnutia… A potom som si tam urobil civilnú vojenskú službu (tak som sa vojenčine predsa len vyhol!), stal som sa živnostníkom, potom som aj z tej najslobodnejšej organizácie aj tak odišiel na voľnú nohu a podnikám si po svojom.

Je to aj dnes s odstupom tých skoro 30 rokov neuveriteľné. Aj s tým všetkým, čo sa deje na našej politickej scéne, aj s tým čo sa deje u susedov, aj na európskej, americkej, ruskej, arabskej, africkej, čínskej aj svetovej scéne.

Stále žijeme vo veľmi zaujímavom, bezpečnom a bohatom období ľudstva. Ešte stále je dostatok prírody (My sme les!), ešte je stále dostatok slobody, ešte je stále dostatok zdrojov – chráňme si to dobré, budujme ešte lepšie… a už hovorím ako partizán. To je vekom, nostalgiou a optimizmom.

17. november – to je Sloboda!

Môcť študovať niečo, čo s láskou a vzrušením študujem doteraz (čítam v podstate iba psychologickú literatúru), môcť sledovať filmy, počúvať hudbu, čítať knihy, čítať rôznorodé noviny, počúvať diskusie o čomkoľvek, vyberať si…

A vidieť okolo seba desiatky prejavov slobody a možnosť slobodne sa ohradzovať, keď vidíme prejavy neslobody, hrubosti, nečestnosti a zla všetkého druhu – to je dar. Dar slobody – často náročný, komplikovaný na rozpletanie názorov mnohých zapojených strán, komplikovaný, pretože treba všetkých brať do úvahy a zároveň dodržovať a udržiavať hranice slobody a neslobody.

Čo mi dal 17. november 1989?

  • Voňavú a starostlivú dievčinu na celý život.
  • SLOBODU – slobodu v podnikaní, slobodu v poznávaní názorov a poznatkov z celého sveta, slobodu prejavu, slobodu tvoriť a sledovať tvorbu iných, slobodu v nasmerovaní svojho života…
  • A najmä zmysluplnosť posledných 28 rokov, a od roku 1989 aj nádej a optimizmus do budúcnosti (aj keď Mečiar a Fico s tým riadne zakývali).

Myslím, že toto všetko a ešte viac nie je schopný poskytnúť iný politický režim ako ten demokratický (no, možno okrem tej voňavej dievčiny).

17. november – na slobodu a na šťastie!

Tých faktorov, ktoré posilňujú ľudské šťastie je vďaka 17. novembru v našej spoločnosti a v našich životoch oveľa viacej ako ich bolo predtým. A aj preto sa teším, že som zažil oboje. To prvé krátko (prvých 20 rokov) a to druhé dúfam, že do konca môjho života.

A ako hovorí v Toy Story Buzz Lightyear: Donekonečna a ešte ďalej!


Koho okrem tejto osobnej eseje zaujíma aj trocha vedy – tak tú nájde napríklad tu.

Riadenie štátu a šťastie občanov súvisia

V skratke:

  1. Ľudia si myslia, že správa štátu (vláda) nemá veľký vplyv na osobné šťastie jej občanov. Avšak sa mýlia. A Slovenskí občania to posledné roky cítia na vlastnej koži.
  2. Prežívanie stability v krajine, regióne aj vo svete zvyšuje prežívané šťastie. Prežívanie nestability ho znižuje.
  3. Dobrá vláda, technicky dobre riadená krajina, zvyšuje mieru prežívaného šťastia. Ak občania vnímajú, že krajina je zle riadená, klesá ich spokojnosť.
  4. Parametre dobrej vlády (v super-skratke) – podpora slobody prejavu a slobody zhromažďovania, spravodlivý prístup k službám štátu pre všetkých, politická stabilita, nízka miera násilia, kvalita služieb štátu, kvalita prijímaných zákonov, zvládanie korupcie a dôvera v presadzovanie práva a spravodlivosti v štáte.

Alebo aj tu What kinds of public policies promote human happiness?

Pre liberárne ekonomicky zmýšľajúcich je zaujímavé:

  1. Ľudia sú spokojnejší v krajinách, kde vláda viac aktívne zasahuje do trhovej ekonomiky.
  2. Všetci občania sú spokojnejší a šťastnejší, keď politické zásahy chránia občanov od výkyvov trhovej ekonomiky.

Tu sú v hre dva faktory – vnímanie sociálnej spravodlivosti a vnímanie istoty prináša viac prežívaného šťastia.

Pridajte Komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.

Návrat hore