Aleš Bednařík: Šťastie je skôr hlboká, tichá spokojnosť

Ľudia sa ľahko nechajú  prevalcovať negatívnymi vecami, a preto je dnes dôležité  hľadať cestu, ako naplniť svoj život niečím zmysluplným a pozitívnym.  O šťastí, pozitívnej psychológii či o našich génoch so psychológom a našim kolegom Alešom Bednaříkom.

 

Aleš Bednařík Európsky inštitút pre pozitívnu psychológiu

Aleš Bednařík Európsky inštitút pre pozitívnu psychológiu, o.z.

Psychológii sa venuješ viac ako dvadsať rokov. Čo z pohľadu tvojich skúseností dnes ľudia definujú ako svoj najväčší problém?

Keď to zjednoduším, najčastejšie riešim situácie spojené s konfliktmi a s preťažením. Od ľudí sa očakáva stále viac zodpovednosti a rôznorodej činnosti. Zároveň aj rýchle prispôsobovanie sa stále častejším zmenám, čo má tiež vplyv na ich nespokojnosť. Na druhej strane sa čoraz častejšie stretávam s otázkou, ako  naplniť život niečím zmysluplným a pozitívnym. Ľudia majú oprávnene pocit, že negatívne prevalcúva to pozitívne.

Je táto záplava negatívneho dôvodom, prečo si sa začal venovať téme šťastia v živote ľudí?

Áno, hľadal som, ako do ich života dostať viac pozitívneho a zmysluplného. Návody a naučiteľné postupy, ktoré by som mohol ľuďom sprostredkovať. Našiel som oblasť v psychológii, ktorá sa tomu venuje – je to pozitívna psychológia.

Čo si pod ňou môžeme predstaviť?

Pozitívna psychológia vznikla len asi pred dvadsiatimi rokmi a jej cieľom je skúmať, čo v ľuďoch posilňuje šťastie a ich psychické zdravie.  Vždy som sa snažil prinášať ľuďom overené veci.  Pozitívna psychológia si zakladá na tom, že ak zverejní  fungujúce praktiky a zručnosti, tak ich má experimentálne aj v praxi vedecky overené.

V našich končinách je šťastie chápané skôr ako niečo výnimočné, prchavé – niečo, čo príde náhodou. Nájdem štvorlístok, budem mať šťastie, vidím kominára, prinesie mi šťastie. Ako vníma šťastie psychológia?

Špičkoví predstavitelia pozitívnej psychológie sa snažia vyhýbať pojmu šťastie, pretože v našom vnímaní je už toto slovo sprofanované a významovo pokrivené. Radšej ho nahrádzajú pojmom subjective well-being, čo prekladáme ako subjektívne prežívanie pohody. Mne pojem šťastie nevadí, zdá sa mi veľmi zrozumiteľný pre slovensky hovoriacich ľudí. Ak by som ho mal jednoducho, ale stále psychologicky definovať, tak je to kombinácia aktuálneho prežívania pozitívnych emócií spojená s racionálnym uvedomením si, že súčasné obdobie môjho života je dobré.  Ak by som ho mal definovať komplexne, tak na to tento rozhovor nevystačí…

Samotné slovo šťastie psychológovia používajú neradi?

Vyhýbajú sa mu. Zrejme aj preto, že je vnímané ako chvíľkový pozitívny stav alebo náhoda. Preto radšej používajú uvedený pojem – subjektívne prežívanie pohody, čo je ale tiež len približný preklad.

Aby som to vysvetlil inak – je to ako porovnávať počasie s podnebím. Sme radi, keď je vonku pekne, keď je práve dnes slnečno a príjemne teplo. Ale keď zaprší, tak nám to pokazí náladu. Ak však žijeme v podnebí, kde je počasie v podstate stále pekné a slnečné, čiže je nám dlhodobo dobre, tak nám dážď náladu nepokazí, dokonca si ho interpretujeme ako dobrú vec. A ak aj príde miesto dažďa silná búrka a strhne nám strechu,vieme, že ju postupne opravíme a spravíme ju pevnejšou než predtým.

Šťastie je skôr stále a dlhodobé?

Je to celkom stabilný stav pozostávajúci z mnohých zložiek, ktoré tvoria nielen hlboké uspokojenie z dobrého života, ale fungujú ako psychický imunitný systém. Robia nás odolnejšími voči nepriazňam, stresom a konfliktom.

Do akej miery šťastie ovplyvňujú naše gény? Dedíme ho po rodičoch podobne ako farbu očí?

Gény neovplyvňujú to, či sme alebo nie sme šťastní, gény ovplyvňujú mieru prežívaného šťastia. Hovorí sa tomu happiness set-point, čiže niečo ako základné nastavenie úrovne šťastia. Z mnohých výskumov, napríklad aj z výskumov identických dvojčiat, vyplýva, že našu úroveň vnímania šťastia z 50% ovplyvňujú gény a iba z 10% okolnosti. Ten zvyšok môžeme ovplyvniť tým, ako rozmýšľame a ako konáme.

Dobre, 40% je na nás. Čo môžeme pre seba urobiť, dá sa to naučiť?

Zaujímavé čítanie  17. november 1989 a moje osobné šťastie

Áno, úroveň svojho šťastia vieme do veľkej miery ovplyvniť tým, že sa naučíme konkrétne návyky a postupy, ktoré naše šťastie posilňujú. Napríklad cítiť a prejavovať vďačnosť, schopnosť zvládať negatívne emócie, alebo schopnosť vyhľadávať a posilňovať pozitívne situácie a vzťahy, ktoré takto (šťastie posilňujúco) fungujú.

Photo by Joshua Earle on Unsplash

Rozšíreným mýtom je, že niekto je šťastný, iný však nie. Alebo niekto má šťastie, iný  je smoliar.  Inými slovami,  že úroveň šťastia ovplyvňujú okolnosti.

Ale nie je to tak. Ľudia, ktorí o sebe hovoria, že sú šťastní a naozaj sú šťastní, nedostali v génoch niečo ako kompletnú dávku šťastia. Ani nevyhrali milión eur. Sú to skôr ľudia, ktorí roky robia to, čo pokladajú za zmysluplné, v práci aj doma. Optimisticky nazerajú na prekážky, ktoré musia prekonávať a vidia budúcnosť pozitívne. Sú láskaví vo vzťahoch a majú ich kvalitné, lebo sa o ne starajú. Rozumejú svojim emóciám, presvedčeniam a snažia sa podľa nich dlhodobo správať. Ale nie sú egocentrickí, práve naopak. Šťastní ľudia sa rovnako venujú sami sebe ako aj druhým.

Byť šťastný alebo nešťastný nefunguje ako vypínač svetla, ktorého použitím máme buď svetlo alebo tmu. Je to skôr ako keď máme mixpult s mnohými posuvnými páčkami, ktorými plynulo hýbeme, aby sme pridali alebo ubrali jednotlivé zvukové stopy vo svojej pesničke, aby sme si namixovali soundtrack svojho života. A o to ide, naučiť sa, ktorými páčkami pridávať a ktorými uberať, naučiť sa mať svoj mixpult pod kontrolou.

Ako funguje takýto  mixpult, čo sú tie páčky, ktorými môžem hýbať?

Naučiť sa  čo robiť so svojim životom, znamená naučiť sa rôznorodé zručnosti, ktoré prejdú  do návykov tak, až sú pre nás samozrejmé. Napríklad už spomínané pociťovanie a prejavovanie vďačnosti za veci, ľudí a udalosti, z ktorých máme prínos. To sa dá naučiť a posilňovať. Pociťovanie vďačnosti aj za úplne obyčajné veci prináša pozitívne pocity a  zvyšuje prežívanie zmysluplnosti života. A tým tento návyk zvyšuje prežívanú úroveň šťastia.

Je to náročné alebo to závisí najmä od vytrvalosti?

Uvedomujem si, že hovoriť ľuďom, že byť šťastným sa dá naučiť, je dvojsečná zbraň. Na jednej strane to znie optimisticky, že  so šťastím sa dá niečo aktívne robiť. Na druhej strane, keď ľudia pochopia, že to vyžaduje aj niečo sa naučiť a často zas niečo iné odučiť sa, zistia, že to nie je jednorazová záležitosť. Naučiť sa niečo robiť prakticky,  inak myslieť či  reagovať, pár týždňov trvá. Preto ma neprekvapuje, koľko ľudí nie je šťastných a koľko ich hľadá zjednodušené a nefunkčné riešenia.

Narážaš tým na krátkodobý efekt motivačnej literatúry?

Skôr myslím na to, že ľudia nevidia okolo seba vzory šťastných ľudí, ktorí cieľavedome niečo pre svoje šťastie robia. Vidia skôr osoby neprirodzene radostné, práve rozjarené či veseliace sa na vtipoch. Pravé šťastie nie je smiech na celé kolo, je to skôr tichá a hlboká spokojnosť. Okrem toho je okolo nás  toľko pohodlných konzumných lákadiel. Od nakupovania po sledovanie televízie – nečudujem sa, že to mnohí uprednostnia. Šťastnejšími ich to však neurobí. Spomínaná motivačná literatúra je napísaná jednoduchým jazykom a ponúka  rýchle a ľahké riešenia.  Lebo ľudia sa pre jednoduché riešenia nadchnú. Ale v tak komplexnej veci,  akou je  šťastie,  jednoduché riešenia nemôžu fungovať. Keď spojíme štyri kolesá a dáme medzi ne sedadlo, nevznikne Ferrari. Podobne je to aj s jednoduchými riešeniami. Jednoduché nie je ani montovanie áut, ani režírovanie dobrého života.

Aleš Bednařík

865total visits,2visits today

You may also like...