Mŕtvi prehlbujú vnímanie dobrého života ⋆ Psychológia šťastia

Mŕtvi sú na cintorínoch po celý rok. Roky a skoro naveky. Neodídu. Sú to neživé telá. Mŕtvi sú v zemi a nechcime vidieť ako tam vyzerajú. Z môjho pohľadu nemá zmysel venovať sa tým miestam v zemi, kde sú pochovaní naši blízki. Má však zmysel venovať sa ich spomienke, lebo to prehlbuje vnímanie nášho dobrého života.

Na hroby však chodím. Ale z iných dôvodov ako spomínať. Ako školák som tam chodil s kamošmi kradnúť sviečky, lebo to bolo dobrodružné a pyrománia je asi v detskom veku oveľa silnejší pud ako v dospelom. Potom som chodil na cintoríny niekoľko rokov po sebe so ženou a s vlastnými deťmi. Atmosféra noci, osvetlená množstvom plápolajúcich sviečok a množstvom mĺkvych a šepkajúcich postáv pozostalých, mala svoje mierne strašidelné čaro, a naše deti samozrejme chceli páliť sviečky (pyromani, asi je to dedičné). A niekedy chodím na cintoríny ako doprovod mojej mamy alebo svokry, ktoré si to turné po hroboch chcú každý rok urobiť aj niekoľkokrát.

Sám mám na cintorínoch v Bratislave, v Senci aj v Brne príbuzných aj kamarátov. Ľudí, ktorých som mal aj doteraz mám rád, ale vôbec nepotrebujem kvôli spomienkam na nich vyhľadávať konkrétne fyzické miesto, kde sú pochovaní. Radšej robím niečo iné. Najprv však spojím návštevy cintorínov s happytariánskymi témami – Všímavosťou, Spiritualitou, Zmysluplnosťou a Vďačnosťou.

Navštíviť hroby blízkych zvyšuje Všímavosť

Odvtedy ako ľudia začali pochovávať mŕtvych a prestali putovať, začali pozostalí navštevovať hroby svojich blízkych. Návrat na miesto, kde leží niekto príbuzný, mnohým ľuďom pomáha vyvolať živšie spomienky na mŕtveho. Atmosféra cintorína pomáha vcítiť sa do vlastného smútku, ľútosti, ale aj veselých, či dokonca romantických spomienok na blízkeho, ktorý už nie je medzi nami živými.

všeliek, čiže plné uvedomovanie si prítomnosti sa na cintoríne dá posilňovať mnohými spôsobmi. Spontánne sme asi všetci vnímavejší, keď je tma alebo prítmie, lebo dobre nevidíme. A keď sa k tomu pridá mihotanie plamienkov a tieňov, ticho aj šepot ostatných, zapaľovanie sviečok, modlenie, vôňa dymu a vosku, a stovkami svetielok osvetlená plocha cintorína, tak máme množstvo zmyslových podnetov, ktoré nám môžu pomáhať dostať sa do prítomného okamihu – a byť teda Všímavý.

Ale aj prísť na cintorín a čisto prakticky sa postarať o hrob, očistiť ho, dať tam čerstvé kvety a zapáliť kahanec – je ako japonský rituál podávania čaju. Samotné pohyby a obradné podávanie čaju zvyšujú sústredenie, všímavosť a z pitia čaju robia cvičenie Všímavosti, čiže cvičenie plného vnímania pohybov, chutí, vôní a prítomnej chvíle. Tak isto sa dá premeniť na cvičenie Všímavosti aj staranie sa o hrob blízkeho.

A aj prosté navštívenie hrobu vo všedný deň – postáť pri ňom, vdychovať vzduch, pokojne vnímať počasie, pomodliť sa (čiže vedome a sústredene odriekať text) je cvičenie Všímavosti.

Vsuvka o tom ako sa kradnú sviatky

Mimochodom, 1. novembra je prikázaný kresťanský sviatok, kedy sa spomína na všetkých svätých, ktorí žili v kresťanskej viere – a svätými určite nie sú ani naši príbuzní ani kamaráti. Až 2. novembra je deň Spomienky na všetkých verných zosnulých, ľudovo nazývaný Dušičky. Takže by sme mali chodiť prvého novembra do kostolov a ku krížom svätých (a myslieť na nich) a až druhého na hroby.
A ešte sa nám tu motá Halloween, ktorý je pôvodnou oslavou pohanských Keltov pred ich sviatkom Samhain. Pôvod slova Halloween, ako píšu na Historyweb.sk, je odvodený od All Hallows’ Evening, znamenajúci Predvečer všetkých svätých (31. október). Samhain bol sviatok ukončenia leta, a ten deň, tak tomu verili, mohli rôzne nadprirodzené sily pôsobiť medzi ľuďmi.
Preto sa Kelti vzájomným strašením a vysmievaním zo strachu prostredníctvom maškarády na to ozajstné strašenie poriadne pripravovali (toto som si vymyslel, nevie sa presne ako to naozaj bolo). Nuž a dnes sa jedno prekrýva cez druhé a je to trochu chaos.
Preto spomínanie na mŕtvych robím radšej trocha inak – happytariánsky.

Spomínať na mŕtvych oživuje vnímanie dobrého života

Spomínať na mŕtvych má svoj význam, avšak tieto spomienky môžeme vyvolávať mimo daný sviatok a mimo cintoríny. Pretože robiť to práve 1.11. a práve na cintorínoch je iba ritualizovaná skupinová forma, aby to ľudia robili spoločne a naraz. Prípadne, aby niektorí na svojich predkov úplne nezabudli.

Spomínať na predkov môžeme kedykoľvek a častejšie ako raz ročne. Tu sa snažím spísať, prečo je to dobré.

Spomienky máme vždy so sebou v hlave alebo uložené vo fotografiách, videonahrávkach, zápisníkoch, denníkoch, listoch a pohľadniciach, alebo aj v mysliach ostatných živých príbuzných, s ktorými si môžeme spoločne na tých mŕtvych pospomínať.

Pokiaľ sme nažive a na zemi (nie v nej), chcime vedieť aké sú príbehy mŕtvych. Blízkych aj vzdialených. Ich príbehy bývajú niekedy pravdivé, oveľa častejšie sú však rokmi ústneho podávania (rozprávania) upravené do zjednodušených legiend, či dokonca aj úplne vymyslené. Ale to vôbec nevadí, je však dobre o tom vedieť a smiať sa na tom. Poznanie týchto príbehov dokresľuje náš vlastný životný príbeh, príbeh rodiny, rodu, krajiny, či dokonca profesie, ktorú robíme.

Príbehy z dávnych čias rozširujú náš individuálny, často celkom zanedbateľný príbeh. Prepájaním našich príbehov s príbehmi predkov zvyšujeme zmysluplnosť ich aj nášho vlastného života.

Spiritualita

Spiritualita, čiže vnímanie prepojenosti seba s niečím širším a veľkolepejším (nič duchovného), sa prehlbuje vždy, keď na našich predkov spomíname, rozmýšľame o tom ako ich životné príbehy súvisia s našimi. Keď spomíname, tak si môžeme uvedomiť, čím sa môžeme z príbehov našich blízkych poučiť. Uvedomíme si, aké povahové črty u nich obdivujeme a ktoré zasa nie. Pochopíme, aký mohli mať prístup k životu a čím nás môžu inšpirovať. Uvedomíme si tak svoje hodnoty a priority, čomu sa máme v našom živote vyvarovať, s čím z ich rozhodnutí sa stotožňujeme, a čo nás napĺňa vďakou a úctou, za všetko, čo pre nás urobili. Iné príbehy predkov nás naopak môžu napĺňať hrôzou z toho, čo museli prežiť a súcitom k ich utrpeniu.

Súčasťou Spirituality (súčasť širšieho konceptu Zmysluplnosti) je často aj prežívanie Večnosti, večného života. Mne príde nezmyselné si predstavovať Večnosť v imaginárnej posmrtnej budúcnosti s anjelmi, s poly-bohmi alebo mono-bohom, alebo v pekelnom ohni, či háreme plnom panien (to si nie som istý, či je peklo alebo nebo). Ale spomienkami na predkov môžeme v nejakej miere rozširovať Večnosť už teraz, za nášho života. Spomienkami totiž rozširujeme svoje prepojenie do minulosti cez príbehy našich predkov.

A v tomto môžeme ísť ďaleko preďaleko – od predkov, ktorých sme zažili ako dedka a babku, cez zisťovanie rodokmeňa niekoľko storočí naspäť, až po rozšírenie vnímania svojej príbuznosti s ľudským rodom ako takým, či až do štúdia evolúcie a vzniku života. Lebo nakoniec – všetky živé bytosti sú naši predkovia a bratranci – tomuto ja hovorím Spiritualita s veľkým S.

Vďačnosť

Vďačnosť sa pri spomínaní na mŕtvych objavuje často celkom prirodzene. Môže to byť radosť a dojatie z toho, že my sme ešte na žive, že sa máme dobre, že dokážeme byť v kruhu blízkych. Vďačnosť môžeme vyvolať aj tým, keď si uvedomujeme, čo pre nás znamenali či dokonca priamo urobili tí, na ktorých spomíname. Bojovali za nás vo vojne? Pracovali, aby sme sa mali lepšie ako oni? Vychovávali nás? Chodili sme k nim na prázdniny? Boli ku nám láskaví? Ovplyvnili naše rozmýšľanie či dokonca životné smerovanie? Užili sme si s nimi zaujímavé diskusie, výlety, zážitky? Toľko vecí, ktoré stoja z úvahu. A toľko príjemných spomienok a emócií môžu vyvolať.

Nemusíme spomínať na mŕtvych, môžeme spomínať so živými

Alebo môžeme urobiť krok opačným smerom, môžeme ísť v histórii o krok bližšie – môžeme sa pozrieť na príbehy blízkych, ktorí sú ešte nažive. Ich príbehy spoznáme podrobnejšie a emotívnejšie ako príbehy mŕtvych. Dokonca sa o ich príbehoch môžeme s nimi osobne porozprávať (kým sú ešte nažive) a objaviť veľa príbehov a faktov, o ktorých sme nevedeli.

A tak sa dá kontakt so žijúcimi blízkymi premeniť na zmysluplnejšie hovory o ich životoch a o tom ako oni vnímajú svet a svoje miesto v ňom.