Ľudstvo sa blíži k 8 miliardám a viac ako polovica sveta žije v husto zaľudnených mestách. Napriek tomu rastie počet ľudí, ktorí žijú osamelo. A nielen to – rastie počet ľudí, ktorí si osamelosť alebo single život a život bez rodiny vyberá dobrovoľne. Hrozí, že budeme žiť a umierať sami?

Životný štýl, životná úroveň a životné priority nás vedú k spôsobu života, ktorý je pre nás neprirodzený a zničujúci. Rastúci počet osamelých spôsobuje, že budeme žiť a umierať sami. A napriek dobrej zdravotnej starostlivosti aj skôr ako by sme očakávali. Osamelosť zabíja.

Čítate štvrtý článok zo série o partnerských vzťahoch. Prvý bol o našich hodnotách. Druhý o tom ako si partnerov vyberáme. Tretí kriticky poukazuje na naše iracionálne presvedčenia o partnerských vzťahoch. V tomto a nasledujúcom článku sa budem venovať tomu ako stále menej a menej žijeme v partnerských vzťahoch.

Ponúkam niekoľko pohľadov na život singles, osamelosť a duševné zdravie.

Osamelosť ako výsledok životného štýlu

Moderný život prináša veľa zmien v životoch mužov aj žien. Ženy sú ekonomicky samostatnejšie a nezávislejšie od mužov. Ešte je čo vylepšovať, ale je to výrazne lepšie ako pred 50 rokmi. V dejinách ľudstva je 50 rokov okamih, ale v živote človeka sú to dve generácie.

Ekonomicky sme na tom v princípe všetci stále lepšie a lepšie a to umožňuje nezávislejší život každého jednotlivca. Avšak práve toto je základný problém, ktorý chcem komentovať.

Celú evolúciu sme strávili v kmeňoch, veľkých rodinách, sídlach a dedinách. Každý poznal každého a každý bol niekoho rodina a každý s niekým „niečo mal“. A všetci to o sebe navzájom vedeli. Boli sme rodina, boli sme kmeň, boli sme spoločenstvo. Nezávislý jednotlivec sám nedokázal prežiť. Boli sme jeden od druhého úplne závislí.

V súčasnosti môžeme byť oveľa nezávislejší, lebo všetko, čo potrebujeme, si vieme kúpiť. A tak chceme byť individualitami, chceme byť samostatní a nezávislí. A marketingom úspechu a konzumu sme v tom mohutne podporovaní.

Preferujeme nezávislosť pred vzájomnou závislosťou a uprednostňujeme schopnosť postarať sa sami o seba pred schopnosťou starať sa o seba navzájom.

A tak sa stále častejšie naše nadšenie z nezávislosti premieňa na smútok z odtrhnutosti od druhých.
A vytúžená samostatnosť sa premieňa na nechcenú osamelosť.

Životný štýl, ktorý zvyšuje osamelosť:

• sťahovanie (za štúdiom, za prácou),
• pracovné vyťaženie,
• ekonomická nezávislosť,
• rozvody,
• jednodetnosť,
• odkladanie zakladania rodiny (život single),
• život v digitálnom svete a virtuálnom kontakte cez sociálne médiá.

Tieto faktory nie sú jediné, ale sú najčastejšie. A platia najmä pre rozvinuté krajiny.

Túžba budovať kariéru, potreba platiť účty, ľahkosť sťahovania za prácou a zmeny pracoviska každé 3 roky (!), odkladanie trvalých vzťahov a váhanie nad založením rodiny.

Toto vedie prirodzene k tomu, že často pretrháme vytvorené väzby a vytvárame znova nové. Nové zamestnania, noví kolegovia, noví susedia, noví partneri. Neudržíme existujúce väzby, vytvárame len nové a nové. Obvykle dočasné a často len pragmatické pre uspokojenie potrieb.

Výsledkom je často nechcená osamelosť.

Osamelosť je ako bolesť strateného zvieraťa

Ekonomická a spoločenská sloboda nám umožnili, aby sme sa pre neustále zmeny rozhodovali sami a dobrovoľne. Rozísť sa a nikdy sa nevrátiť nevzniká z nevyhnutnosti, aby sme prežili, ale práve naopak z túžby mať sa lepšie. Nie vždy to však tak dopadne. Príležitostí ísť do lepšieho je dnes toľko, že po chvíli uspokojenia zatúžime znova po niečom novom.

Zmena je stres. Zapracovať sa a vypracovať sa na novom mieste, zabývať sa a naučiť sa vychádzať s novými ľuďmi je náročné. A výsledkom býva prepracovanosť, vyhorenie a vykorenenie.

Bolesť z pocitu osamelosti je jedným zo sociálnych utrpení, ktoré prežívame, keď sa cítime odlúčení od iných ľudí.

Podobné pocity cítime, keď sme odmietnutí láskou, vylúčení s hanbou zo skupiny, či trpíme túžbou po domove alebo smútkom pozostalých. Nie sme stavaní na to, aby sme boli sami.

Pocity osamelosti sú spojené aj so živočíšnym pocitom ohrozenia. Ako keď sa myš ocitne sama uprostred poľa, nad ktorým poletuje jastrab.

Keď si uvedomujeme, že sa nemáme na koho obrátiť, keď potrebujeme pomoc, keď sa nemáme o koho oprieť a podeliť sa o svoje pocity, tak sa cítime osamelo. Keď nemáme s kým prehovoriť, lebo sme sami v celom dome, keď ani nevieme, či nás nájdu, ak náhodou umrieme, tak sa existenčná úzkosť prebúdza a bolí.

John Cacioppo, ktorý skúma dopady osamelosti tvrdí, že osamelosť spôsobuje zvýšenie pravdepodobnosti úmrtnosti až o 45%. A v grafe vidíte, že je to výrazne vyššie riziko ako pitie alkoholu, obezita a fajčenie 15 cigariet denne.

Osamelosť a vek

Avšak osamelosť sa mení počas života. Dáta publikované v časopise Psychology and Aging (Psychológia a stárnutie), ukazujú, že vo veku nad 50 rokov pocity osamelosti klesajú a až nad 75 rokov znova stúpajú.

Autori štúdie vysvetľujú, že po 75 roku života vplývajú na mieru osamelosti dva protichodné faktory. Na jednej strane pocity osamelosti v starobe klesajú, lebo s vekom znižujeme svoje sociálne očakávania (že budeme mať kariéru a budeme obklopení rodinou, kolegami a priateľmi). A aj v kontaktoch sme vyberavejší. Uprednostňujeme tých, s ktorými nám je dobre a nemusí ich byť veľa.

Na druhej strane, pocity osamelosti vekom stúpajú kvôli zhoršujúcemu sa zdraviu (ktoré nás spoločensky obmedzuje) a kvôli stratám blízkych a priateľov. To je prirodzené a tomu sa nevyhneme.

Lenže ako je to s mladšími ročníkmi?

Prekvapivo práve mladšie ročníky oveľa častejšie trpia pocitmi osamelosti. A nie je to preto, že by to bolo nevyhnutné, ale preto, že podliehajú zlým rozhodnutiam, pochybným prioritám, tlaku spoločnosti a ľudskej prirodzenosti.

Veková skupina, ktorá najčastejšie vníma osamelosť, sú mladí vo veku 16 do 24 rokov. Pozri graf.

A má to svoju logiku – deti pod 15 rokov sú ešte často so svojimi rodičmi, ktorí sa im zvyknú venovať.

Ale od začiatku puberty (cca 12 rokov) rastie potreba sociálneho kontaktu s rovesníkmi. To je jedna z kľúčových a prirodzených vecí dospievania v tomto období. Cieľom je oddeliť sa od rodičov a nájsť si vzťahy medzi rovesníkov. Rastie potreba začleniť sa do kolektívu a získať pozíciu v triede, či partii.

Okrem prirodzenej potreby teenagera rastie aj sociálny tlak, teda očakávania, že máš niekam patriť, „niekým sa stať“ a s niekým byť. A ak to tak nie je, tak prichádzajú pocity osamelosti a vylúčenia.

Ešte budeme vidieť, čo rok pandémie a fyzickej izolácie spraví dlhodobo s deťmi a mladými ľuďmi. Už teraz však vidíme, že tretinu trápia úzkosti, depresivita a pocity osamelosti.

Ukazuje sa, že ak médiá píšu o epidémii osamelosti, tak sa to netýka najstaršej generácie, ktorá má mieru osamelosti v podstate desaťročia rovnakú. To, že starí ľudia žijú často sami ešte neznamená, že intenzívne prežívajú osamelosť.

Osamelosť sa týka najmä mladých ľudí, u ktorých pocity osamelosti rastú, pretože ich túžba po blízkych, osobných, priateľských a intímnych (nielen erotických) vzťahoch je v tomto životnom období najsilnejšia.

Pracovná sila osamelých single

A kúsok za nimi sú mladí dospelí – skupina ľudí, ktorá skončila školy a začína kariéru. Tu na pocity osamelosti oveľa intenzívnejšie vplýva iný faktor – totálne vyťaženie v práci.

Hľadáte ambicióznych a učenlivých mladých ľudí na vrchole psychickej a fyzickej kondície? A hľadáte takých, čo ešte nemusíte veľmi platiť, lebo sú začiatočníci? To sú mladí zamestnanci, ktorí sú bez rodín. Sú najlepšou korisťou všetkých typov organizácií. Nikto ich doma nečaká a kariéru pokladajú za rovnako dôležitú ako rodinu. A do práce sa vrhajú s nadšením a dobrovoľne.

A tak sú ochotní pracovať viac a dlhšie ako ostatní. A to sa práve deje.

A okolo 35-ky sa preberú a zistia, že majú všetko materiálne po čom túžili. Ale ostatné… Nemali čas na rodinu, priateľov ani deti. Dokonca mnohí si zničili aj zdravie. A vo svojom luxusnom byte s výhľadom na mesto sa cítia osamelo.

Sme skôr od vzťahov závislí, ako nezávislé osobnosti

Sme hyper-sociálne tvory. Stávame sa sami sebou vďaka výchove rodičov, šarvátkam so súrodencami, hrám s kamarátmi na ulici, spoluprácou pri loptových hrách, riešení banálnych konfliktov, nadšenia zo spoločných výhier, či sklamaní z priateľstiev a verejných ponížení.

Naša osobnosť sa vytvára interakciou s inými ľuďmi. V dospelosti sme sami sebou, keď sme obklopení priateľmi, pracujeme v tímoch, stretávame sa v náboženských a hobby skupinách, randíme a vytvárame rodiny. Ale toto sa posledné desaťročia prudko mení.

Niektoré fakty z posledného sčítania v roku 2011 hovoria o trendoch, ktoré budú pokračovať a uvidíme ich aj v poslednom sčítaní v tomto roku (2021).

Ešte v roku 2011 bolo v Slovenskej republike 1,1 milióna domácností, ktoré tvoril aspoň jeden rodič a deti. Len 70 % spomínaných domácností predstavovali úplné rodiny s deťmi (v roku 2001 ich bolo 77%), ale až 30% boli neúplné rodiny. Z hľadiska počtu detí žilo s rodičmi ako jedináčik 46 % detí, ostatné deti mali v rodine aj súrodenecké vzťahy.

V roku 1991 žilo skoro 400-tisíc ľudí na Slovensku osamelo. V roku 2011 to bolo o tretinu viac – skoro 608-tisíc. Uvidíme, čo sa ukáže tento rok.

Po tohtoročnom (2021) sčítaní sa očakáva výraznejší príklon k jednodetnosti a určite sa zvýši podiel bezdetných žien v porovnaní s predchádzajúcim sčítaním. Trendy to jasne ukazujú.

Ako sa pripravujeme na dlhoročné partnerské spolužitie?

Pri všetkých náročných činnostiach pokladáme za samozrejmosť, že je potrebná kvalitná teoretická a praktická príprava. A asi nikto mi nebude protirečiť, že žiť v partnerstve a v rodine s deťmi je nielen namáhavé, ale aj ťažké. Nie je to len únavné, ale vyžaduje to veľmi veľa mentálnych a komunikačných schopností, aby sme rôzne typy konfliktov, napätí a záťaží zvládli.

Ako sa dieťa naučí vyjednávať s inými rovesníkmi, keď polovica nemá súrodencov? Ako sa naučia fyzickej a emocionálnej blízkosti, keď žijú len s mamou alebo otcom? Ako sa naučia partnerskému spolužitiu, keď polovica detí rodičov spolu ani nevidí? Kedy sa naučia ako byť spolu, keď doma sú sami, rodičia sú v práci a ostatní príbuzní sú na návšteve raz za rok? Kde sa majú naučiť spolužitiu, keď jediný kolektív je školská trieda?

Deti sa prestali hrať na ulici, kde bol stále niekto, od malých až po dospelákov.

Ako sa naučia partnerskému spolužitiu, keď už aj percento randiacich mladých stále klesá?

Pandémia obmedzila na vyše roka každodenné kontakty mladých. Prišli ešte aj o tú nenávidenú školu. Pre mladých je však rok bez spolužiakov ako rok na izolačke. Vlastne ako rok na striedačke. Vidíte, že sa hrajú zápasy, ale vy sa len pasívne prizeráte. Akoby ste prestali chodiť na športové tréningy. Zabudnete ešte aj to málo, čo ste vedeli.

Sociálne médiá už pred pandémiou nahradili väčšinu komunikácie medzi mladými ľuďmi. Miesto každodenného rozvíjania jemného majstrovstva riešiť osobné veci zoči-voči tento základ pre partnerské spolužitie zakrpatieva za obrazovkami smartfónov.

V ďalšom článku vám ukážem kam smerujeme. Mnohé štatistiky ukazujú, že študijné a pracovné vyťaženie, nedostatok skúseností s intimitou a nedostatok osobných kontaktov spôsobujú, že mladí sa do partnerského života nehrnú.

Aby som to zhrnul

• Je nás stále viac. Žijeme v stále väčších mestách (viac ako 50% populácie).
• Človek by povedal, že viac príležitostí umožňuje nájsť si dobrého partnera pre život. Ale nie je to tak.
• Na druhej strane žijeme v stále menších rodinách a stále častejšie bez súrodencov a bez jedného z rodičov.
• Stále väčší počet ľudí žije stále dlhšie obdobia osamelo nielen v starobe, ale už od mladosti.
• Žijeme sami vo svojom byte, či dome. Ale žijeme aj osamelo, nemajúc sa na koho obrátiť, objať sa a ani si s niekým pohovoriť.

Je budúcnosť väčšiny populácie osamelosť? Budeme žiť a umierať sami?

A nielen to. Toto je polovica celého príbehu.