V predchádzajúcich dvoch článkoch som poukázal na dve veci. V prvom som na základe viacerých prieskumov hodnôt dokazoval niečo celkom banálne – že výber životného partnera pokladáme za jedno z najdôležitejších rozhodnutí v živote (zaujímavé sú aj ostatné hodnoty). V druhom článku som vymenoval niekoľko základných kritérií, ktorými sme ovplyvnení pri výbere životného partnera. A v tomto článku to vyostrím a ponúknem vám 5 dôkazov, že výber životného partnera nechávame na náhodu.
Kto si chce tento článok vypočuť, môže rovno tu, alebo choďte do novej sekcie v menu Podcasty.
Pozor! Tento a ani predchádzajúce dva články neponúkajú rady ako si vybrať životného partnera, ale opisujú ako si ich vyberáme. A trochu to komentujem.
Ak však dočítate až dokonca, tak sa dočkáte niekoľkých stručných rád a dokonca mojich kompromitujúcich osobných skúseností v láske. Neodpustil som si. 🙂 A nepreskakujte celý text!
My ľudia sme plní rozporov
A výber človeka, s ktorým plánujeme stráviť celý život a vychovať spoločné deti je presne ten žiarivý príklad našej racionálno-iracionálno-emocionálnej ľudskosti.
Na jednej strane nám na životnom partnerovi mimoriadne záleží. A je to úplne pochopiteľné. Bude to viac ako spolubývajúci na internáte, bude to partner na tisícky víkendov, večerov a dovoleniek. Budeme s ním zaspávať v romantickom objatí, mať sex, plodiť a vychovávať deti. Budeme s ním nakupovať, sťahovať sa, rozhodovať o kariére, o školách pre deti, ale aj riešiť prízemnosti typu, ktorý paušál operátora si vybrať alebo, že: Po veľkej, prosím ťa, po sebe fakt vyvetraj!
Vlastne, počas romantického opojenia máme predstavu, že s ním/s ňou chceme robiť všetko, ale úplne všetko. Ono nás to postupne ale prejde. Ale táto séria nie je o tom ako spolu žiť, ale ako si niekoho na spolužitie vyberáme.
Pri takto dôležitom rozhodnutí, prípadne rozhodnutiach (ak sme mali alebo budeme mať viacej vzťahov), by sme ale mohli očakávať, že si na ňom dáme záležať. Že využijeme širokú ponuku všetkých možných partnerov a že si to poriadne premyslíme. A že budeme pozorne načúvať nielen svojim vlastným citom, ale aj radám príbuzných a kamarátov, ktorým nám na nás záleží a nám záleží na ich názore.
Ale čo sa týka názoru samých na seba (Spolieham na svoje intuície!), na lásku (Verím srdcu, nie rozumu!), na zdravie našich detí (Som ich matka/otec – ja ich poznám najlepšie!), každý je najväčší odborník a nikto nám nemá čo radiť.
5 dôkazov, že výber životného partnera nechávame na náhodu
Čo sa týka lásky a výberu životného partnera podliehame bláznivým sebaklamom. Veď čo iné je romantická láska ako bláznivý sebaklam?
Čo sa týka lásky na celý život, nájdenia spriaznenej duše, spojenia s naším druhým ja, ktoré nás naplní a doplní – sa rozhodujeme, jednáme a veríme presvedčeniam, ktoré majú ďaleko od toho, čo by sme očakávali pri robení najdôležitejšieho rozhodnutia v živote. Romantická láska nemá patent na rozum, ale na iracionalitu!
Ak ide o celoživotnú lásku, tak to vyzerá, že sa často spoliehame na koleso šťastia.
Máme minimálne päť mylných presvedčení, ktoré však spôsobujú, že výber životného partnera nechávame na náhodu. Tu sú:
- Musí medzi nami preskočiť ISKRA,
- PRVÝ dojem rozhoduje,
- stretnutie má byť OSUDOVÉ,
- čaká tam niekde JEDEN/JEDNA iba pre mňa,
- a je to pre mňa IDEÁLNY partner.
1. Musí preskočiť ISKRA!
Toto vám povie skoro každý. Hovoria to s nadšením ľudia všetkých orientácií, veku, vzdelania aj pohlavia. A ak nie, tak ich pokladáme za divných, že k veciam pristupujú príliš racionálne a skepticky. Alebo nám povedia: Keď si to nezažil, tak nevieš, o čom hovoríš a nevieš, o čo si prišiel.
Požiarnicky slovník o preskočení iskry a vzplanutí lásky, používajú všetci ako dôkaz, že podľa toho nájdu správneho partnera.
U romantikov, ktorí veria, že ich životy sú riadené silami mimo ľudskú vôľu a pochopenie, nás to nemusí prekvapovať.
Lenže je prekvapivé, keď to isté hovoria aj ľudia, ktorí chcú mať pod kontrolou svoje vzdelanie, kariéru, bývanie, aj harmonogram života od svadby až po počet detí. Aj tí sa totiž pri výbere životného partnera riadia presvedčeniami o romantickej láske.
Riadiť sa týmito presvedčeniami však znamená riadiť sa živočíšnymi pudmi. Presne tak.
Tie sily, ktoré nás riadia nie sú totiž vonku, ale sú v našom vnútri.
Evolúcia nás vybavila na párenie, nie na spolužitie v páre
Evolúcia nachystala niekoľko procesov, ktoré sa spustia, keď sme v blízkosti človeka, s ktorým by sme mohli splodiť potomkov. Fyzický kontakt, fyzická atraktívnosť, znaky zdravia a správne proporcie nás zákonite priťahujú.
Väčšinou stačí spať vedľa seba, chvíľu spolu bývať a fyzická, erotická a sexuálna, príťažlivosť príde. Nie s každým, ale s väčšinou ľudí.
Obvykle si predstavujeme, že najprv musí prísť romantické vzplanutie
a potom povolíme aj fyzickú blízkosť (najmä ženy).
Lenže romantické vzrušenie, môžeme prežívať aj potom ako sa najprv dostatočne fyzicky zblížime. Preto spať v jednom stane, tancovať natesno slaďák a podobné „kontaktné“ aktivity spúšťajú romantické prežívanie.
Fyzická príťažlivosť a atraktívne správanie druhého v nás vzbudzujú erotické vzrušenie. A túto animálnu príťažlivosť potom vnímame ako romantické zaľúbenie.
A to slúži na to, aby sme boli ochotní prekračovať spoločenské normy, zabudli na vlastné predsavzatia, opustili pôvodnú rodinu, ušli z domu a robili neuveriteľné hlúposti, ktoré si budeme vykladať ako hrdinské činy v mene čistej lásky.
A pritom zaľúbenie je mechanizmus, ktorý podporuje rozmnožovanie s ľuďmi mimo našich príbuzenských vzťahov.
Na to zaľúbenie a príťažlivosť vznikli. Najvtipnejšie je na tom to, že tieto biologické procesy príťažlivosti sa v kultúre premenili skoro až na ezoterickú, posvätnú tému, ktorú je nehanebné kritizovať.
Sexy bývajú skôr okolnosti než partner
Sú vtipné experimenty, ktoré dokázali, že pri dobrodružnom prechode po moste visiacom ponad priepasť sa nám spustí adrenalín. Ale o tom nebol ten experiment. Ale o tom, že ženu (nastrčenú experimentátorom), ktorá nás čaká na druhom konci vnímame ako oveľa atraktívnejšiu. Viac fyzického vzrušenia z nebezpečenstva = viac adrenalínu. A to vzrušenie sa pri pohľade na ženu na konci mosta premení na erotickú príťažlivosť.
Spomeňte si na všetky diskotéky, zábavy, dovolenky, voľné byty bez rodičov, všetky prázdniny a brigády, na ktorých ste zažili lásky, flirty a romániky. Alebo si spomeňte na služobné cesty, firemné večierky, teambuildingy, či konferencie. Utrhnutí zo všednosti zažívame počas „dobrodružných chvíľ“ častejšie príťažlivosť voči neznámym a cudzinkám.
A aj keby sme sa s neznámymi do ničoho erotického nepustili, tak sme iste fantazírovali. Všakže? Buďte k sebe úprimní.
Výber životného partnera nechávame na náhodu, alebo presnejšie povedané, na procesy mimo našej kontroly, ktoré sú určené na šírenie génov, ale nie na tvorbu trvalého vzťahu.
Inak, tie súboje o princezné v stredoveku mali niečo do seba – rytieri rozrajcovaní z boja si potom mysleli, že sú pobláznení do princezny!
Realita je však prozaickejšia
Iskry medzi dlhodobými partnermi sa dajú vyvolávať aj po rokoch spoločnými aktivitami, sexom aj rozhovorom. Dajú sa vyvolávať aj po rokoch neerotického poznávania.
A „posvätná iskra“ nemusí mať intenzitu horiacej kométy, či výbuchu sopky. Ani sa vám nemusia podlomiť kolená alebo zatočiť hlava. Čiže nemusí to byť nič extrémne intenzívne. Aj bez extrémov je to vzrušenie super.
Ak by som sa mal držať požiarnického slovníka:
Pre udržanie dobrého dlhodobého vzťahu by sme mali byť pyromanmi aspoň z času na čas.
Pre dlhoročné partnerstvo sú lepšie priebežné iskričky, ktoré rozdúchavame preto, aby sme s partnerom zostali, nie len na to, aby sme si s ním iba začali.
Očakávať, že začiatok vzťahu má byť zahájený ohňostrojom, ktorý potrvá celý život je predstava z románu pre pubertiakov.
Ale takejto „málo ohnivej“ predstave obvykle nevenujeme ani toľko myšlienok, ani času, ani energie.
Ak naše milostné správanie riadia nejaké vonkajšie sily, tak sú neživé a sú prízemné. Sú nimi prostredie a spoločenské okolnosti, v ktorých žijeme – napríklad sociálna skupina, do ktorej patríme, ako často sa s druhým vidíme, fyzický vzhľad a dostupnosť partnera… O tom som tiež písal v minulom článku.
2. Láska na PRVÝ pohľad
Mylné presvedčenie číslo dva: Pravú lásku, pravého partnera spoznáš okamžite. Nejde len o tú iskru, ale o to, že to zacítiš hneď. Len uvidíš oči, pohyb bokov, chôdzu, začuješ smiech a hlas a HNEĎ vieš, že je to ON/ONA!
Fakt to musí byť prvý dojem? Necháme prvé sekundy, aby rozhodli o celoživotnom partnerovi? Všetko alebo nič sa má ukázať v pár sekundách úvodného dojmu? Výber životného partnera nechávame na náhodu z toho, čo sa udeje v prvých sekundách stretnutia?
Buď si hneď padneme do oka alebo k sebe nepatríme!
Naozaj tomuto veríme? Stratili sme rozum? Áno. A na to zamilovanosť slúži. Keď sa nezamilujeme, moc myslíme a rozhodovanie sa potom komplikuje. A myslenie rozmnožovanie nepodporuje. Ale ak si vyberáme partnera na celý život, tak by to predsa nemalo byť iba o tomto.
Biologické koleso šťastia
Na jednej strane za nás pri zamilovanosti robí veľa podvedomie. Evolúciou získané a výchovou naučené schémy atraktívneho partnera, nevedomé presvedčenia o partneroch… a Freud by iste dodal niečo o matke a otcovi.
Ďalšiu prácu za nás robia feromóny, čiže chemikálie, ktoré sú súčasťou pachu/vône druhej osoby. Ich úlohou je vzbudiť sexuálne vzrušenie. Ak sme v prítomnosti druhej osoby vzrušení, tak podliehame dojmu, že sme priťahovaní a teda zamilovaní.
Toto je výborný mechanizmus na vypnutie myslenia, zmenu vnímania a strácanie zábran. Výsledkom má byť rozmnožovanie, ale nie výber celoživotného partnera.
Realita je opäť prozaickejšia
Podľa prieskumov sa väčšina párov (aj tých, čo spolu zostali, aj tých, čo sa napokon rozišli), dala dokopy nie na základe lásky na prvý pohľad, ale na základe lásky po dňoch až mesiacoch pohľadov, rozhovorov a spoločného kontaktu. Pozrite minulý článok. Ale aj tak skoro každý preferuje lásku na prvý pohľad.
Ak sa spoliehame na lásku na prvý pohľad, tak vylučujeme väčšinu dobrých kandidátov, ktorí krutým sitom prvého dojmu neprejdú.
A dalo by sa to povedať ešte inak – pri láske na prvý pohľad si životného partnera NEVYBERÁME, lebo ani nie sme vo svojej koži, sme ako zmyslov zbavení a v takej chvíli by nám nemali dať ani psíka venčiť.
3. OSUDOVÉ stretnutie
Presvedčenie číslo tri je: Keď nastane správny čas, tak ma cesty osudu dovedú k vyvolenému človeku. A samozrejme, keď sa na to pozeráme takto, tak určite neveríme na náhodu, ale na to, že nejaké záhadné a mocné sily v pozadí nám zariadia život.
Nehľadáme, nevyberáme si. Spoliehame sa na sily v pozadí.
A nie sú to evolučné sily, ako naznačujem v predchádzajúcich odstavcoch, ani na korporácie, ktoré inak podľa mnohých hýbu všetkým (aj to bude, ako spomínam v predchádzajúcom článku). Ale ľudia, ktorí veria na osudové stretnutia, veria skôr na ezoterické, nejasné a tajomstvom obklopené sily, ktorých porozumenie je prístupné iba vyvoleným. A tí „naosudveriaci“ si myslia, že oni patria medzi nich.
Ale aby som neodbočoval… ☺
Veríme, že sa naše cesty pretnú s osudovým človekom v jednom dokonale načasovanom bode a my to okamžite zistíme (viď bod 1 a 2).
Lenže, keď si vyberáme byt, kupujeme auto, hľadáme prácu – tak aktívne navštevujeme lokality, oslovujeme realitky, chodíme do obchodov prezeráme stovky online inzerátov, ideme sa do bytov pozrieť, urobíme si skúšobné jazdy a pokecáme so zástupcami organizácie, kde by sme možno mohli pracovať. A na základe dojmov, úvah a testovania, si vyberieme.
Lenže byt, auto a práca sú porovnateľne alebo menej dôležité rozhodnutia ako výber partnera na celý život.
A aj tak partnera na celý život chce množstvo ľudí stretnúť v osudom riadenom okamihu života. Keď sa to má stať, tak sa to predsa stane, nie? Nie.
Náhoda nie je výber
Keď výber životného partnera nechávame na náhodu, presnejšie povedané na náhodné stretnutie, tak sa mnohí načakajú a presne to sa deje.
Potom ale, keď veríme na ten osud, tak menej pozeráme na tých, ktorí už sú okolo nás. Pod výberom partnera myslím to, že robíme aspoň trochu podobný proces ako pri výbere bytu, auta a zamestnania. To sa zdá mnohým pod úroveň (čoho?). A zdá sa im to príliš racionálne. Ale v situácii, keď ide o tak veľa a na tak dlho by sa predsa trocha racionality zišlo, nie?
Je lepšie spoliehať sa na náhodu (pardon na osud), že sa v správny čas a na správnom mieste objaví krásna neznáma alebo princ na bielom koni?
Čakáme, že sa s niekým zrazíme ako v reklame a že pri zbieraní porozlietaných kancelárskych papierov medzi nami preskočí iskra a ten druhý nás ohúri tým ako šarmantne pobehuje za zmluvami na chodníku?
A ak veríme, že náhoda vyberá životnú lásku, tak je to naozaj dobré presvedčenie? Pomáha nám to vybrať partnera, s ktorým budeme chcieť aj zostať?
Ja pochybujem.
4. Je tam niekde JEDEN/JEDNA stvorená len pre mňa
Tieto pocity výlučnosti sú viac pochopiteľné u žien, lebo ony do dlhodobého vzťahu, ak počítajú aj s deťmi, investujú oveľa viac. A preto je pochopiteľné, že hľadajú najlepšieho z najlepších – najspoľahlivejšieho zo spoľahlivých, najoddanejšieho z oddaných a najstarostlivejšieho zo starostlivých.
Ten pocit jedinečnosti seba a jedinečnosti toho druhého je silný. O našom pocite jedinečnosti by mohol byť celý jeden článok.
Ale predstava, že to klikne, že presne do seba zapasujeme ako skladačka, že konečne s tým druhým splynieme a budeme mať naveky pocit šťastia a naplnenosti, je naozaj silná.
To je romantická predstava plná metaforického potenciálu. Čo básní sa o tej jedinej a jedinom vyvolenom napísalo! A čo pesničiek s týmto istým námetom sa dokolečka spieva v rádiách aj dnes! Only you…
Vo výsledku však takéto presvedčenie spôsobuje, že vylučujeme všetkých okolo nás a hľadáme toho jediného pravého. Podobným spôsobom netúžime po ničom inom. Len po človeku našich snov. Nepredstavujeme si, že niekde tam na nás čaká ten jediný vyvolený byt, auto, job… (To robia možno tí, čo vizualizujú podľa hnutia pozitívneho myslenia.)
Ale u komplexnej bytosti ako je potenciálny životný partner, človek s vlastným príbehom, košatou osobnosťou, špecifickými motívmi, jedinečnými predstavami, životnými plánmi a tisíckami ďalších vecí – si predstavujeme, že keď ho/ju stretneme, tak naša zložitá skladačka sa presne spojí s tou jeho. To fakt?
Ale život pokračuje ďalej a ľudia sa menia
Takže, čo poviete na toto?
Keby sa aj stalo to, že stretneme niekoho, kto presne ku nám pasuje, tak to iste bude zázračný a jedinečný pocit! Pocit sebaklamu! Ale každému ho prajem, lebo je to veľmi povznášajúci pocit. Vlastne úplne vám to neprajem. Lebo potom bude nevyhnutne nasledovať sklamanie.
Prečo?
Lebo ľudia sa učia, rozvíjajú a menia. A aj keby sme s partnerom žili totožné životy, tak na ne reagujeme odlišne.
Počas spoločného života sa menia aj nevesty aj ženíchovia!
Postupne si zase a celkom nevyhnutne nebudeme pasovať, lebo sa budeme každý inak meniť!
A skladačka, ktorá na začiatku vzťahu presne do seba zapadala, sa musí zákonite rozpadať a drhnúť. Jednotlivé dieliky už nebudú mať svoje pasujúce kúsky od toho druhého.
Akoby sme nepočítali s tým, že o 2 roky, o 5 rokov a o 20 rokov budeme žiť s človekom, ktorý nevyhnutne bude odlišný od toho, ktorého sme osudovo stretli a bola VYROBENÁ PRE MŇA.
Preto nie je až také podstatné, či to medzi nami na prvý krát klikne, ale či sme si v základných a zásadných veciach aspoň podobní.
A nielen to – oveľa dôležitejšie pre dlhodobý vzťah je nasledovné:
- čo sme ochotní ROBIŤ preto, aby sme si boli aj naďalej v podstatných veciach podobní
- a ako sme SCHOPNÍ byť tolerantní k odlišnostiam partnera, ktoré sa možno časom budú aj zväčšovať.
5. IDEÁLNY partner
Posledný dôkaz, že výber životného partnera nechávame na náhodu vyzerá ako pravý opak toho, čo chcem dokázať. Ale nemyslím si. Tvrdenie číslo päť je:
Niekde tam vonku na mňa čaká tá pravá, ten pravý.
A zasnene sa pri takejto predstave pozeráme na hviezdne nebo. Náhodou sa pozeráme správnym smerom – lebo ideálny partner by naozaj musel byť ufón z vesmíru.
Táto predstava nie je o tom, ako ku nám niekto pasuje, ale o tom aký má byť potenciálny partner skvelý. Mať kritériá na výber vyzerá ako rozumný nápad. Ale nie v takej forme ako ju používame pri výbere životných partnerov.
Dokonalý manžel nepije, nefajčí, neprdí, nesmrdí, nefrfle… a neexistuje – aby som parafrázoval nápis na šálke, ktorú máme doma. A ak to má byť fér, tak dokonalá manželka nepije, nefajčí, neprdí, nesmrdí, nefrfle a takisto neexistuje.
Veľká časť ľudí si toho pravého partnera zamieňa za ideálneho a ešte v ďalšom kroku toho ideálneho za dokonalého.
TEN PRAVÝ ≠ IDEÁLNY ≠ DOKONALÝ
Avšak ľudia to majú častokrát takto prepojené.
Keď si vedome vyberáme, tak realisticky vyhodnocujeme, aký kto je. Ak sme slepo zamilovaní, tak vidíme len úžasné pozitíva a prehliadame negatíva.
Ak sme slepo zamilovaní, tak často zabúdame, že nemusíme byť zamilovaní do druhej osoby, ale do predstavy, že zamilovanosť je úžasná vec. A my to práve zažívame! To je úžasné! Milujem zamilovanosť!
A potom, keď vytriezvieme a vidíme pred sebou realisticky nášho partnera a sme prekvapení s kým to žijeme. Ale to prekvapenie často nie je o tom, aký je partner, ale že ho začíname reálne vnímať.
Dobré vs. zlé stránky partnera
Presvedčenie o ideálnom partnerovi spôsobuje, že hyper-kriticky pozeráme na potencionálnych partnerov. Ak nás prejde úvodný ošiaľ, začneme byť priveľmi kritickí. Veď môj životný partner by predsa nemal hovoriť toto, robiť tamto, či rozmýšľať takto.
A potom miesto oceňovania, vďačnosti, obdivu, úcty a rešpektu si budeme skôr všímať veci, ktoré vyčítame, vyhadzujeme na oči, kritizujeme a ofrflávame. To je v poriadku. Majme svoje nároky, svoje očakávania a aj o nich hovorme s budúcim partnerom.
Avšak myslime aj na toto: Čím budeme mať vyššie nároky, tým máme viac užší alebo žiadny výber.
Alebo: Čim budeme mať vyššie nároky, tým kritickejšie budeme vnímať ako ich druhá strana nie je schopná napĺňať. Takže:
Navrhujem, aby ste miesto vysokých očakávaní mali pripravené najnižšie povolené limity.
Najnižšie povolené limity sú určené pre správanie, ktoré netolerujeme a pod nami stanovenú úroveň nie sme ochotní zostúpiť. A niekedy sú to „jednoduché veci“ aj keď závažné veci, ktoré sú pre vzťahy deštruktívne: násilie, agresivita, alkoholizmus a závislosti, nevery a klamstvá…
Obvykle je všeličo vidieť už predtým ako sa dotyčný a dotyčná stanú našimi životnými partnermi. Ale ak sme zaslepení romantickou láskou, tak nám to môžu predhadzovať aj najlepší kamaráti: Veď ja som ti hovorila…
A to by k piatim dôkazom, že výber životného partnera nechávame na náhodu aj stačilo.
Takže na záver idem od upozornení a výstrah, že si nevyberáme životného partnera úplne najlepším „výberovým konaním“ na dobre mienené rady (v krátkosti).
6 rád ako výber životného partnera nenechať na náhodu
- ISKRA môže prísť vo vzťahu neskôr a prichádza opakovane, keď sa o to aktívne postaráme.
- Nedajte na prvý dojem, ani na lásku na prvý pohľad – aj toto môže prísť neskôr a v iných formách LÁSKY.
- Žiadne osudové stretnutie nečakajte, ale začnite sa poriadne okolo seba OBZERAŤ.
- Tam niekde je VEĽA DOBRÝCH PARTNEROV, nielen jeden vyvolený.
- Nikto nie je ideálny a nikdy nebude. Miesto vysokých očakávaní majte radšej NAJNIŽŠIE POVOLENÉ LIMITY.
- Akceptujte omylnosť a slabosť. Verte na odpustenie a druhú šancu.
Na záver len tak pre srandu – sľúbená seba-kompromitácia
Aby ste si nemysleli, že ja som na tom inak ako ostatní.
Celú pubertu až po dospelosť som zažíval podobné veci, ktoré teraz kritizujem. Zamilovaný na prvý pohľad som bol viacej krát – a vždy pri výnimočných udalostiach ako letné brigády a podobné vzrušujúce akcie.
Bol som na rande s niekoľkými úžasnými dievčatami a nedokázal som sa ich ani dotknúť, lebo som necítil zamilovanosť. Ale v tých istých rokoch som chodil aj na rande s babami, ktoré som nemiloval a všelikde som sa ich dotýkal. Paradoxy.
Moju ženu som stretol úplne náhodou, akoby v osudový čas, na okupačnom štrajku počas Nežnej revolúcie (1989), na prvý pohľad som sa zamiloval a sme doteraz šťastne spolu.
Čo vám tu ja vyprávam o nezmyslených presvedčeniach o láske, že? ☺
