Denník N

Prihlásenie | Registrácia Zabudnuté heslo

Halloween – diabolský sviatok?

Publikované : 31.10.2015 | Zobrazení: 30256 |
10 minút čítania

Halloween – sviatok, ktorý pozná azda každý, no nie každý sa zastaví a zamyslí nad jeho pôvodom a symbolmi. A keď sa aj zamyslíme a trošku pogooglime, nájdeme v množstve informácií aj kopu hlúpostí. Aké historické pozadie teda tento sviatok skrýva a prečo sú jeho súčasťou tie dobre známe zvyklosti a tradície?

 

Začnime však nie riešením, ale problémom. Viacerí ste asi už počuli vyjadrenie o tom, že Halloween je údajne sviatok nielen temný, ale i diabolský, pohanský či protikresťanský. Takéto tvrdenia môžu dospieť až k extrémnym názorom, že účasťou na halloweenských slávnostiach podporujete diabla, jeho aktivity a temné kráľovstvo. Jednoducho, že je to sviatok nie všetkých svätých, ale všetkých satanistov. Tento článok vám síce nedá odpoveď na to, či slávenie tohto sviatku je správne, alebo nie (to nie je otázka pre historika), ale dozviete sa v ňom o mnohých mýtoch, ktoré sú dnes tak hlboko zakorenené, že ich sotva vykorení jeden takýto text. Poďme na to.

 

Halloween: Čo? Kto? Kedy? Prečo?

Pôvod slova Halloween je odvodené od All Hallows’ Even alebo All Hallows’ Evening, znamenajúce Predvečer všetkých svätých (31. október). Napriek katolíckemu názvu sa tomuto sviatku pripisuje nekresťanský pôvod. Teórií je viac: niekedy sa dáva do súvislosti s rímskym sviatkom Pomony (bohyne ovocia a semien) či s Parentaliami (sviatkom zosnulých), najčastejšie však s keltským sviatkom Samhain či Samuin (vyslov ako anglické sow-in), znamenajúcim koniec leta. Bol to sviatok, ktorým sa začínali prípravy na prichádzajúce zimné, a teda aj tmavšie mesiace (sviatkom Beltane zas Kelti slávili príchod jari). Nebola to slávnosť venovaná jednému konkrétnemu božstvu, ale skôr všeobecne všetkým nadprirodzeným silám (vrátane duší zomrelých), ktoré boli, prirodzene, neviditeľné, ale v tento deň mala byť hranica medzi prirodzenom a nadprirodzenom veľmi tenká, až priepustná, alebo odborným termínom antropológa, liminálna.

Bol tento sviatok čímsi diabolským, kde stredobodom slávnosti bolo uctievanie satana? Ani náhodou. Nielenže o tom neexistujú žiadne zmienky, ale je to historicky nemožné. Prvé satanské kulty sa začali rozmáhať až neskôr v stredoveku, a teda dávno potom, ako Kelti konvertovali na kresťanstvo. Navyše postava satana predpokladá židovský či kresťanský kontext jeho vzniku, ktorý u Keltov pôvodne absentoval.

Ak to teda nebol sviatok spojený s uctievaním diabla, nie je stále pravda, že sa pri ňom vykonávali aj ľudské obete pohanským bohom? Zrejme nie. Jediné relevantné informácie o keltskom folklóre pochádzajú od rímskych autorov z 1. storočia pred n. l. (Caesar, Strabón, Diodorus Sicílsky). Problém s takouto asociáciou je však dvojaký. Po prvé, hoci spomínajú ľudské obete, ich spisy o keltských tradíciách vychádzajú z empirických pozorovaní ich sviatkov, no zároveň sa nachádzajú v polemickom kontexte, znevažujúcom keltskú „barbarskú” kultúru. Po druhé, ani jeden z týchto autorov nespomína sviatok Samhain. O keltskom Samhaine vravia až neskoršie diela, najskôr z 10. storočia, prepísané kresťanskými mníchmi (napríklad Tochmarc Emire a Serglige Con Culainn). V staroveku (a to v oveľa väčšej miere ako dnes) bolo štandardnou rétorickou zbraňou obviniť svojho intelektuálneho či kultúrneho oponenta z rôznych druhov nekalých a nemravných praktík. Strabón napríklad vo svojom diele Geografia po opise kanibalistických a incestných praktík u Keltov úprimne poznamenáva, že nejde o žiadne hodnoverné svedectvá. Nielenže Samhain nebol „diabolským“ sviatkom, ale pokiaľ vieme, nebol ani sviatkom mŕtvych. Takáto predstava bola prvýkrát popularizovaná antropológom Jamesom Frazerom v diele Zlatá ratolesť (1890). Vieme, že Samhain bol spojený s mýtickými predkami Írska, avšak o Frazerovej interpretácii, ktorý si to asi splietol s nejakým iným sviatkom, nemáme v našich prameňoch dôkazy. To, že takúto súvislosť občas spomenie nejaký moderný autor, za dôkaz považovať nemožno.

 

Katolícke sviatky a ďalší vývoj

Dnešné dva katolícke sviatky (1. a 2. november) mali najskôr svojho nepriameho historického predchodcu, a tým bol sviatok kresťanských mučeníkov, ktorí zahynuli pri prenasledovaniach panovníkmi. V 4. storočí sa slávil 13. mája, ale potom nachádzame na rôznych miestach v rôznych obdobiach viac dátumov tohto sviatku. Šlo o sviatok, ktorý našiel svoje, takpovediac kolektívne vyjadrenie v katolíckom Sviatku všetkých svätých (ďalej SVS). Nepoznáme presne detaily, no túto zmenu jasne pozorujeme okolo roku 800. Nielen dnes, ale už vyše 1200 rokov sa SVS slávi 1. novembra, odkedy tento dátum zvolil pápež Gregor III. (731 – 741). Na univerzálny sviatok v celej cirkvi ho pozdvihol pápež Gregor IV. (827 – 844) v 9. storočí. Tak ako sviatok mučeníkov najprv pripadal v rôznych cirkevných lokalitách na rôzne dátumy, takisto to bolo aj so SVS. V Anglicku a Nemecku sa SVS napríklad slávil 1. novembra, zatiaľ čo v Írsku 20. apríla. Nakoniec sa ustálil prvý spomenutý dátum.

Iný sviatok, Pamiatka zosnulých (PZ), dnes slávený 2. novembra, mal tiež spletitú kalendárnu históriu. Veľký podiel na jeho rozšírení mali benediktínski mnísi vo francúzskom kláštore v Cluny, ako aj katolícke tradície v Španielsku (tam už okolo roku 650). Najprv sa slávil na turíčny pondelok (Španielsko) či vo februári (Francúzsko), no do 12. storočia sa v katolíckej cirkvi PZ presunula na dnešný dátum, a to hneď za SVS. Katolícke slávenie týchto dní bolo poznačené v rôznych častiach sveta rôznymi zvykmi: zvonili zvony, na cintorínoch sa pálili vatry na odháňanie zlých duchov, zosnulým pripravila rodina pokrm a šatstvo či sa pre nich nechali zapálené sviece. Tieto zvyky postupne vymizli alebo sa pretransformovali a dnes sú bežné azda len návštevy cintorína, ktorých začiatky sa tiež dajú hľadať v čase vzniku iných tradícií.

Vyššie sme spomenuli, že prvé zmienky o Samhaine sa objavili až v staroírskej literatúre počnúc 12. storočím. Tento sviatok však Kelti dozaista slávili mnoho storočí pred literárnymi záznamami o ňom. Všetky informácie nemožno brat doslova, keďže ide o mytologické pramene. Írsku mytológiu charakterizuje šesť vĺn osídlenia (dobývania) šiestimi rôznymi skupinami. Tieto vlny sa podľa kresťanských mníchov-redaktorov začali príchodom Cesairy, vnučky biblického Noema, ešte pred potopou. Ako vidno aj na tomto príklade, mnoho zachovanej írskej mytológie má svoje niekedy až pozoruhodné biblické paralely. Sú to síce diela mníchov, ale lingvistická analýza rukopisov ukazuje na to, že obsahovo ide o relatívne spoľahlivo zachovaný mytologický materiál. Inak povedané, okrem toho, že mnísi boli kresťania, boli zároveň aj Íri, ktorí chceli zachovať svoj pôvod (hoc aj pokresťančený).

Z uvedeného vyplýva, že Samhain, SVS a PZ existovali najskôr samostatne, najpravdepodobnejšie teda je, že SVS a PZ sa zo Samhainu nevyvinuli. Je však predsa len mysliteľné, že SVS/PZ mohli vzniknúť z pohanského Samhainu? Určite nie priamo, hladkým a lineárnym vývojom. Ak niečo zo Samhainu v dnešnom Halloweene zostalo, sú to dve veci: používanie/pálenie ohňa a dôraz na prelínanie prirodzeného a nadprirodzeného sveta. Aj keď tu teda isté premostenie so Samhainom je, za mnohé dnešné zvyklosti môže folklór, ktorý sa vyvinul v rámci stredovekej kresťanskej Európy (pozri nižšie). Pointa je takáto: či už Halloween pochádza, alebo nepochádza z keltského Samhainu, nie je dôvod démonizovať ho a dávať mu fiktívne prívlastky.

 

Tradície

Aký je pôvod niektorých najznámejších častí tohto sviatku? Podobne ako s Vianocami, mnohé zvyky majú svoje korene v devätnástom a dvadsiatom storočí, ale nájdeme aj dávnejších predchodcov. Pozrime sa stručne na tri z nich.

 

Kostýmy 

Prezliekanie do rôznych halloweenskych kostýmov sa v Amerike začalo asi v 20. – 30. rokoch minulého storočia. Charakter oblekov sa však značne zmenil. Kým zo začiatku sa deti obliekali do jednoduchých, aj odratých šiat a tvár si napríklad zamazali sadzou, po druhej svetovej vojne sa sviatok začal postupne komercializovať a Halloween sa stal pre mnohých podnikateľov dobrým biznisom. Šaty a masky si už mládež nehľadala len na povale, ale aj v miestnych obchodoch. Ak sa niekomu zdá, že obleky s výzorom bosoriek, kostlivcov či zlých duchov sú zvrátené, treba povedať, že je to dnes tak aj preto, lebo „ich“ svetom bola v tieto dni od čias stredoveku „posadnutá“ celá katolícka Európa, čo vidno napríklad aj na zobrazeniach tzv. tancov smrti (danse macabre). Verilo sa napríklad, že mŕtvi môžu v tento čas nadobudnúť aj fyzickú podobu a sviečkami a fakľami sa chodením po horách odháňali bosorky. Nadprirodzeno bolo v tak blízko, že ľudia (kresťania) verili, že môžu úspešne veštiť budúcnosť.

 

Maškrty 

Zvlášť z Ameriky poznáme zvyk, keď deti chodia v kostýmoch z domu do domu a pýtajú si od ľudí sladkosti s použitím slov „trick or treat“. Táto formulka má znamenať, že buď dostanú dáke maškrty (treat), alebo vyvedú dáku neplechu (trick), napríklad hodia vajce na stenu domu či zamydlia okno. Táto tradícia sa však zrejme vyvinula zo stredovekého zvyku zvaného souling, keď si chudobní a deti chodili po domoch pýtať jedlo, peniaze či iné dobroty, zvlášť špeciálne „dušičkové koláče” (soul cakes). Všetko bolo výmenou za sľúbené modlitby v očistci. V Anglicku sa tento zvyk udržal až do začiatku 20. storočia. V Amerike možno začiatky tohto zvyku vystopovať asi do roku 1939, odkedy začal nadobúdať na popularite. Dovtedy bol americký Halloween charakteristický rôznym mládežníckym vystrájaním a kanadskými žartíkmi (pranks), ktoré musela polícia niekedy s humorom a niekedy s plnou vážnosťou riešiť. Súčasný „trick or treat“ je teda veľmi pacifistickou a neškodnou verziou tohto zvyku. Je dobré spomenúť, že slúži nielen na digestívne, ale aj na charitatívne účely a vyzbieralo sa tak už mnoho peňazí (Trick-or-Treat for UNICEF).

 

Tekvica

Vyrezané tekvice sa u nás objavujú nielen pred domami či v oknách, ale aj ako výzdoba obchodov či ilustrácie v letákoch. Ich no tradícia má svoj starší pôvod. Po anglicky sa označujú ako Jack-o‘-lantern (alebo Will-o’-the-wisp) a spájajú sa s írskym príbehom o Jackovi. Ten podľa folklóru prekabátil diabla, ktorého najprv dostal na strom, na ktorý následne vyrezal kríž. S diablom uzavrel dohodu, že Jackovi nikdy nevezme jeho dušu. Jacka však pre jeho skutky nemohli vziať ani do neba, a tak musel naďalej blúdiť po zemi. Aby videl na cestu, diabol mu posmešne hodil nehasnúci uhlík, ktorý si Jack vložil do vydutej repy. Tento príbeh však vznikol až v 19. storočí, a tak si nie sme istí názvoslovím pre dnešnú halloweensku tekvicu (už nie repu ako kedysi). Zvlášť pozoruhodné je, že vyduté tekvice sa používali i pri vyššie spomenutom soulingu. Dopytujúci v nich mali sviečku, ktorá symbolizovala dušu uväznenú v očistci. Dnes sa do tekvíc vyrezávajú rôzne „strašidelné“ tváre, ktoré podľa niektorých reprezentujú folklórne bytosti (impov či goblinov) alebo majú za úlohu odradiť zlých duchov. Zmena v chápaní symbolu nastala v Amerike v 19. storočí. Prvýkrát bola potenciálne spomenutá v roku 1820 v diele Washingtona Irvinga Legenda o Ospalej diere (The Legend of Sleepy Hollow).

 

Ťažký intelektuál Jack Chick

Prečo teda dnes v niektorých kresťanských kruhoch existuje až militantná nevraživosť voči Halloweenu? Odpoveď nie je úplne jednoduchá, ale do veľkej miery je za tým vplyv amerických evanjelikálov, a tiež špeciálne Jack Chick, ktorému venujeme pozornosť nižšie. Prečo je taký významný a o koho ide?

Jack Chick (* 1924) je kresťanský, silno (okrem iného) protikatolícky fundamentalista, ktorý sa preslávil svojimi komiksovými príbehmi (Jack Chick Tracts), v ktorých vyjadroval svoje názory. Okrem iných v nich nájdete aj takéto perly: boli to katolíci, ktorí vynašli islam, komunizmus či slobodomurárstvo; za Holokaust môže Vatikán s jezuitmi; jezuiti tiež vytvorili napríklad svedkov Jehovových či mormónov a ovládajú iluminátov; Hitler a Franco boli len bábky v rukách pápeža Pia XII., a iné bizarnosti, pričom všetci katolíci idú, samozrejme, do pekla.

Jeho komiksy mali veľký dopad nielen na evanjelikálov, ale i na katolíkov, keďže slúžili sťaby základňa na šírenie nezmyselných hlúpostí. Je to neuveriteľné, ale komiksy boli preložené do vyše 100 jazykov a ich predaj už mohol prekročiť jednu miliardu (dnes sa predávajú po $0.16 za kus). O význame jeho diel svedčí i to, že renomovaný Smithsonov inštitút (Smithsonian Institute) si vyžiadal ich výtlačky ako súčasť výstavy o americkej kultúre. Náboje pre intelektuálne poddimenzovanú argumentáciu si ľahko nájdete – stačí si vybrať vami neželanú skupinu: mormóni, svedkovia Jehovovi, katolíci, moslimovia, evolucionisti, slobodomurári či Harry Potter. Svoju špeciálnu kapitolu tu má tiež Halloween. V súčasnosti je v nej obsiahnutých 18 rôznych komiksov, z ktorých každý je pre rozumne zmýšľajúceho človeka zdrojom zábavy nielen počas dlhých zimných večerov (i keď nie všetkých 18 je priamo o Halloweene). Okrem toho Chickova stránka ponúka aj „prepracovanú“ taktiku, ako niekomu medzi cukríky zabaliť aj tieto komiksy, a rovnako aj tip, že deťom ich môžu prezentovať ako skvelú maľovanku.

Chickovo pseudodôvodenie sa prefiltrovalo do širšej americkej kultúry a dnes, so všadeprítomným internetom, prirodzene aj mimo Ameriky. Mnoho kresťanov tak používa alebo sú si vedomí argumentov Jacka Chicka, hoci vôbec nemusia vedieť o ich pôvode. Tie rozumnejšie kresťanské, a zvlášť katolícke webstránky sa už dlhodobo snažia ľudí upozorňovať na túto spleť kolosálnych bludov. Namiesto ďalšieho vysvetľovania obsahu jeho komiksov a spôsobu podania si radšej sami kliknite sem na jeho halloweensky komiks. Zosumarizujme si to: Jack Chick je komik, nie historik.

 

Zmysluplný záver

Cieľom článku bolo v stručnosti poukázať na pôvod a zvyklosti Halloweenu, nie hodnotiť správnosť, vhodnosť či spôsoby oslavy tohto sviatku. V dôsledku sekularizácie, komercializácie a vplyvu protestantizmu sa už Halloween do značnej doby nevníma ako súčasť dušičkového trojdnia (31. 10. – 2. 11.), ale ako samostatný sviatok. To sa podpísalo aj na jeho dnešnej podobe, ktorá vie niekedy zaváňať aj silným, dokonca až urážlivým exhibicionizmom, napríklad provokačnými kostýmami medzi rôznymi gay aktivistami. Keď sa k tomu pridá údajný diabolský pôvod Halloweenu, zdá sa pochopiteľné, prečo sa niekto, zvlášť veriaci človek, môže pýtať na osoh tohto sviatku.

Namiesto definitívnej odpovede by som radšej spomenul pár myšlienok o zmysle skúmaného sviatku. Po prvé, sekulárno-komerčné premeny sa týkali azda všetkých veľkých sviatkov. To však neznamená, že preto stratili svoju hodnotu a že nie sú istou formou hodné slávenia. Po druhé, nejestvuje dobrý dôvod vyhovárať sa na akýsi diabolský či pohanský pôvod Halloweenu. Ako sme videli, mnohé súčasné zvyky pochádzajú zo stredovekého kresťanstva. A po tretie, ako ľudia sme spoločenské a kultúrne bytosti, ktoré dokážu pretransformovať málo vznešený pôvod vecí a symbolov na čosi hodnotnejšie, veľkolepejšie. Takto napríklad bazilika má pôvod v pohanskej (polyteistickej) antickej kultúre, no tie najväčšie kresťanské slávnosti sa snáď vždy spájajú s Bazilikou sv. Petra v Ríme. Vianočné stromčeky tiež majú svoj pôvod v pohanských zvyklostiach, no dnes sú v kresťanstve súčasťou slávenia narodenia druhej božskej osoby. Dokáže Halloween nájsť u ľudí podobnú transformáciu a sláveniahodný význam? Nielen sekulárna kultúra, ale aj mnohé stránky a články katolíkov dávajú na túto otázku kladnú odpoveď. Nech už sa čitateľ rozhodne sviatok akokoľvek sláviť či nesláviť, môže sa k nemu vždy postaviť aj s ohľadom na jeho historické pozadie, a to bez rôznych mýtov, ktoré o ňom kolujú.

 

Andrej Zeman, MA, vyštudoval religionistiku na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Získal magisterský titul z biblistiky (Biblical Studies) na University of London. Zameriava sa na obdobie druhého chrámu, historického Ježiša, rané kresťanstvo, históriu biblickej interpretácie, a zaoberá sa aj dialógom a konfliktami vedy a náboženstva. Je spoluzakladateľom blogu ReLit venujúcemu sa religionistickej gramotnosti.

 

Použitá literatúra:

Hutton, R.: The Stations of the Sun: A History of the Ritual Year in Britain. New York – Oxford 1996.

Leeming, D.: The Oxford Companion to World Mythology. New York – Oxford 2005.

Morton, L.: The Halloween Encyclopedia. Jefferson 2011.

Rogers, N.: Halloween: From Pagan Ritual to Party Night. New York – Oxford 2002.

 

Obrazová príloha: www.wikipedia.org, Rado Javor

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Najstrašidelnejšie lode histórie

Najstrašidelnejšie lode histórie

Námorné dejiny sú plné záhad a zmiznutých lodí alebo plavidiel, z ktorých sa pre zmenu záhadne stratila posádka. More k takýmto príbehom priam láka. Svetový oceán pokrýva takmer tri štvrtiny povrchu Zeme a na jeho dne spočívajú odhadom 3 milióny vrakov lodí. celý článok

Saturnálie − ako Rimania slávili „Vianoce“

Saturnálie − ako Rimania slávili „Vianoce“

Väčšina rímskych sviatkov mala svoje pevné lokálne obmedzenia, odohrávajúc sa pred očami Rimanov prevažne vo vnútri posvätnej mestskej hranice (pomerium). celý článok

Najstarší doklad o stredovekom more pochádza z Ruska

Najstarší doklad o stredovekom more pochádza z Ruska

Epidémie ešte stále patria medzi menej preskúmané historické udalosti. Medzi najväčšie pandémie patrí mor alebo čierna smrť, ktorý fatálne zasiahol stredovekú Európu v 14. storočí. Vedci zistili, že prvé ohnisko nákazy bolo na území Ruska. celý článok

Kolaps prvých ríš v Mezopotámii má paralely s dnešnými udalosťami

Kolaps prvých ríš v Mezopotámii má paralely s dnešnými udalosťami

Mezopotámia patrí k miestam vzniku najstarších ľudských civilizácií. Na tomto veľmi úrodnom území sa vystriedalo viacero starovekých kultúr. Oblasť zažila mnoho vzostupov, ale aj pádov civilizácií, spoločností alebo etník. celý článok

Čierna smrť zničila Afriku

Čierna smrť zničila Afriku

Mor udrel na Európu a Stredomorie v 14. storočí a skoro spôsobil pád západnej civilizácie. Doteraz sa myslelo, že smrteľná epidémia sa vyhla oblastiam na juh od Sahary. Najnovšie zistenia však naznačujú opak. celý článok

Diskusia