Väčšina z nás si svoj život premieňa do dvoch typov príbehov – do veľkých a malých príbehov. Veľké a malé príbehy života určujú našu identitu aj spokojnosť so životom.

(menej ako 9 minút čítania, 1111 slov)

Veľké príbehy sú spojené s tým o čo sa v živote usilujeme, k čomu smerujeme. Môže to byť príbeh našej kariéry, osobnostného alebo duchovného rozvoja, príbeh o vlastnom príspevku svetu, spoločnosti či komunite. Alebo – pokiaľ sme prijali, že naše životy sú predovšetkým o nás samých – môžu byť naše veľké príbehy aj úplne egoistické – môžu to byť napríklad príbehy o exotických cestách, vzrušujúcich dobrodružstvách v biznise, či adrenalínových športových zážitkoch.

Veľký príbeh je pre nás skrátka čokoľvek, v čom vidíme zmysel, a o čom v duchu vlastných hodnôt veríme, že by naše životy mali byť.

Malé príbehy – na rozdiel od veľkých príbehov spojených s našimi túžbami – hovoria o čom naše životy skutočne sú. Nevolíme si ich sami, zvyčajne o nich nerozprávame tak radi, ako o tých veľkých, a spravidla zahŕňajú iba nás a úzky okruh našich najbližších. Ich dejiskom sú obvykle vzťahy.

Kým naše veľké príbehy ukazujú, na čom nám v živote záleží, malé príbehy tvoria témy, okolo ktorých sa naše životy skutočne točia.

Môžu a nemusia sa nám páčiť, ale práve v nich sa odohráva väčšina našich životov. Malé príbehy sú však tou školou, v ktorej sa odohráva skutočné učenie životu. Malé príbehy nie sú nič iné, než náš každodenný život so všetkým, čo nám prináša. Malé príbehy tvoria dejisko, na ktorom vystupujú do popredia naše životné témy.

Životné témy

Životnými témami nazývam určité témy, ktoré sa k nám opakovane vracajú. Môžu mať rôznu podobu – od prekonávania určitých komplexov či obmedzujúcich presvedčení (napr. hanblivosti alebo pocitu, že nie som dosť dobrý), cez špecifické opakujúce sa vzorce našich vzťahov (napr. večná pozícia obete, nevypočutého alebo nepochopeného outsidera), až po riešenie veľmi konkrétnej dilemy či zdanlivo nerozlúsknuteľnej otázky.

Byť sám sebou a postaviť sa za seba alebo na druhej strane tým sebapresadzovaním zraniť druhých? Realizovať svoj kariérny a profesionálny potenciál, alebo sa venovať blízkym a kultivovať vzťahy? Ako byť slobodný v neslobodnom svete? Ako milovať v povrchnom a pokryteckom svete?

Aj takto môžu vyzerať životné témy, ktoré si v príbehoch riešime.

Naše životné témy sa znova a znova vynárajú späť do nášho vedomia, často v podobe iba mierne pozmenených skúseností a príbehov. Zaujímavé je, že majú tendenciu byť prinášané prostredníctvom rôznych ľudí. Napríklad v partnerskom vzťahu môžeme zažívať veľmi špecifické skúsenosti, ktoré sa až nepravdepodobne podobajú na čosi z nášho raného vzťahu s rodičmi. Niekedy si musíme prejsť niekoľkými rozchodmi, kým zistíme, že žiaden nový partner nás od týchto skúseností neoprostí.

Sebapoznávanie spája príbehy a životné témy

V procese dlhodobej psychoterapie, ale aj akejkoľvek inej metódy sebapoznávania a osobnostného rastu (vrátane autentického a vedomého žitia vlastného života) si s postupom času začneme uvedomovať, že tak, ako sa postupne učíme stále viac vnímať vlastné vnútro, naše jednotlivé témy sa začnú stále viac a viac prepájať. Skôr či neskôr zistíme, že sa v skutočnosti točia okolo niekoľkých centrálnych tém. Zvykne nejaký čas trvať, kým nám táto skladačka do seba zapadne, no v priebehu času sa to napokon vždy udeje.

Nech už majú témy našich životov akýkoľvek charakter, iba zriedka sa týkajú čohosi „veľkého“ a „významného“. Väčšinou majú skôr tendenciu nám pripomínať našu vlastnú malosť (alebo snáď ľudskosť).

Avšak už samotné identifikovanie našej centrálnej témy je veľký skok k pochopeniu seba a zmyslu vlastného života.

Po ňom nám už nikdy viac nebudú naše malé príbehy pripadať bezvýznamné, či nebodaj nudné. Budeme sa v nich môcť vedome angažovať, aby sme na svojich témach pracovali.

A zistíme, že je to pre nás omnoho dôležitejšie, než pracovať na napĺňaní našich veľkých snov. Rastúce porozumenie našim životným témam nám vždy prinesie neobyčajný pocit slobody a spokojnosti.

Zameranie individualizmu na veľké príbehy

Považujem za nesmierne dôležité vedieť od seba odlišovať veľké príbehy od tých malých. Žijeme vo vysoko individualistickej kultúre úspechu, ktorá si mimoriadne cení najmä tie veľké. Máme snívať veľké sny (dream big) a ísť si za nimi – čo je často s istou dávkou nepochopenia nazývané slovom sebarealizácia.

Sebarealizácia cez veľké sny a veľké príbehy – je mottom individualizmu.

Tento životný postoj je hlboko zakorenený v našej konzumnej kultúre. Vraví nám, že všetci máme právo (čo často znamená nárok) rozvíjať svoju individualitu. Máme právo byť viac, než len obyčajný človek. Obyčajný život je totiž príliš všedný a nudný, a náleží predovšetkým poslušným ovciam. A my, samozrejme, chceme byť niečím viac. Chceme zažiť čosi viac. Chceme plnohodnotný život, nie len ten obyčajný.

Obyčajný však nie je všedný

V našich kultúrnych predstavách sa „obyčajný život“ zvyčajne spája so všednosťou a rutinou. Avšak všednosť existuje iba pri pohľade zvonka – keď sa s ňou nestotožňujeme, keď ju neprijímame. Naša skúsenosť sa môže stať všednou vtedy, keď si o nej vytvoríme predstavu, že je všedná – a tak začneme zamieňať reálnu každodennú skúsenosť za našu predstavu o všednej každodennosti.

Nech je však náš život akýkoľvek – akčný, zaujímavý alebo nudný – nikdy nie je nijaký. Vždy má nejaký obsah, nejaký priebeh a nejaké kvality.

Každý život a každý príbeh bude so sebou vždy prinášať určité výzvy, krízy, určité kvality, emócie a myšlienky, ktoré nikdy nebudú presne zodpovedať našim zidealizovaným predstavám. To však ešte neznamená, že je všedný, obyčajný, nudný.

Keď sa prestaneme upínať na zidealizované predstavy vytúženého života a začneme naplno vnímať, čo zažívame, tak skúsenosti a zážitky, ktoré si začneme uvedomovať môžu aj ďaleko predčiť naše ideály.

Všednosť sa stane zaujímavou aj preto, že ju prestaneme porovnávať s nedosiahnuteľnými túžbami a začneme si ju užívať.

Predstavy sú iba ilúziou, nikdy nebudeme žiť presne to, čo si predstavujeme. Uvedomme si, že aj naše veľké príbehy sú len predstavami. Jediný skutočný dôvod, prečo má zmysel ich nasledovať, sú malé príbehy, ktoré na ceste za nimi zažijeme.

Šťastie, veľké sny a bežný život

Zádrheľ individualistického svetonázoru spočíva v tom, že si plnenie veľkých snov – alebo žitie našich veľkých príbehov – zamieňame so šťastím a naplneným životom. Nechápte prosím môj článok ako hlásanie “normalizácie”. Nevravím, že radový život bez ambícií je lepší než život naplnený veľkými príbehmi.

Vravím len, že náš pocit šťastia a životnej spokojnosti v skutočnosti nezávisí od toho, ktorý z týchto dvoch si zvolíme.

Kto si chce užívať všednosť ako úžasné dobrodružstvo, ten si možno zo začiatku musí trochu cibriť zrak, aby bol vnímavý k odtieňom života pod povrchom normality a všednosti. Potom si však začne všímať, že najcennejšie svety sa skrývajú práve vnútri našich malých príbehov.

A tie žijeme vo svojich životoch neustále – bez ohľadu na to, či sme „vzali svoj život do vlastných rúk“ a plníme si svoj veľký sen alebo len sedíme s knihou, rozprávame sa v práci s klientmi, či varíme deťom večeru.

Jednoducho a motivačne povedané:

Tento text vznikol ako spolupráca webu Psychológia šťastia s Martinom Oravcom a jeho webom vhlave.sk.