Autor like gombíka varuje
Dnes, s odstupom času hovorí, že to, čo vymyslel, patrí medzi všetky tie dobre mienené veci, ktoré sa nakoniec zvrhli a spôsobujú ľuďom škody a utrpenie. Likovanie je jedným z najúspešnejších trikov na náš sociálny mozog – umožňuje dostávať a dávať sociálnu akceptáciu.
Mačkať tlačidlo „Páči sa“ a kontrolovať si koľko „Páčikov“ máte, je mimoriadne návykové, lebo v našom mozgu sa spúšťajú mechanizmy, ktoré sa inokedy spúšťajú, keď nás niekto osobne pochváli, usmeje sa na nás, či uznanlivo pokýve hlavou. Ale najmä to spúšťa hormonálnu odozvu podobnú dávke heroínu.
Výskumy ukazujú aj to, že ak sme plní pozitívneho očakávania, čo úžasné zažijeme, tak sa nám spustí dopamín, a ak sme ešte aj navyše prekvapení, tak a pozitívny rauš je ešte silnejší. Tak teda, ako veľmi sa tešíte, keď si idete otvoriť svoj profile? A ako často ste prekvapení tým, čo tam nájdete? Dopamín, dopamín, všade samý dopamín (spievajte na melódiu Jinle-bells, Jingle-bells…).
Typický, pre mňa však nový zážitok som mal, keď som okomentoval a zdieľal peknú fotku plavca v oceáne od Kelvina Trautmana na svojej FB stránke Happytarian. A na druhý deň som mal palec hore od samotného fotografa! To bola šupa ešte aj s adrenalínom! A som to musel porozprávať niekoľkým ľuďom, kým som sa upokojil – toľko hrdosti, radosti a nadšenia ako keby za mnou priletel z Londýna a osobne mi poďakoval, že ho propagujem!
Majitelia smartfónov sa v priemere viac ako 2,5 tisíc krát za deň dotknú svojho telefónu, a podľa niektorých prieskumov trávime viac ako 12 hodín (!) napojení na digitálne médiá, kontrolujúc statusy na viacerých sociálnych sieťach, či sledujúc paralelne viac digitálnych zdrojov, napr. TV alebo PC. OK, je to informácia o Američanoch, čo obvykle znamená, že za nejaký čas na tom budeme podobne.
Internet Addiction Disorder – Závislosť na internete
O tejto poruche ovládania impulzov sa už niekoľko rokov vážne diskutuje. Jedným z dôvodov je, že percentá závislej populácie rastú – už sa sem počíta asi 8-10% ľudí. A ďalšia generácia sem smeruje v oveľa väčšom percente a rýchlejšom tempe.
Druhý dôvod je, že sa celkom jasne ukazuje, že nezáleží na substancii, teda na tom, čo človek užíva ako drogu, ale podstatná je zmena prežívania a správania človeka, a aj zmena neurologických a hormonálnych pochodov, ktoré sú typické pre závislosť na čomkoľvek.
Naša myseľ je naozaj zdrogovaná.Smartfón je drogový dealer a drogou je internet.Majúc však smartfón celý deň dobrovoľne v ruke,
sa drogovým dealerom a zároveň užívateľom drogy stáva jeho majiteľ.
A tak sa smartfónom necháme neustále unášať
do halucinogénneho (virtuálneho) sveta
permanentného rozptyľovania.
Naša myseľ je skrátka UNESENÁ, tiež pekná metafora v článku o tvorcoch LIKE-u (pozri vyššie). A platia oba významy – sme nadšení a naša pozornosť je odvlečená únoscom. A potom hovoríme o našich smartfónoch a o svojich zlozvykoch akoby sme mali štokholmský syndróm. Sami sme únoscami aj unesenými.
4. Bez úsilia (1)
Celý obsah aj forma vnímania obsahu a ovládania aplikácii je s mimoriadnou profesionalitou vytváraná tak, aby užívatelia nemuseli vynaložiť žiadnu námahu – krátke videá s rýchlym strihom, atraktívne ženy a muži na fotografiách, obsluha na pár klikov, texty na úrovni prvého stupňa základnej školy, krátke vety, krátke odstavce.
Rozumiem tomu, lebo tvorcom obsahu a aplikácií ukazujú prieskumy koľko času strávia užívatelia sledovaním obsahu a obsluhou aplikácií. Deje sa to už roky, počas ktorých sa tvorcovia online obsahu snažia obsah ešte viac zjednodušovať, aby sa užívateľom ľahšie čítal. A tak sú čitatelia opäť o niečo lenivejší, a tak tvorcovia obsahu ďalej zjednodušujú a užívatelia ešte menej vedia udržať pozornosť, tak sa musí zasa zjednodušovať… chápete, cyklus.
Tento cyklus spôsobuje skracovanie času (pár sekúnd) počas, ktorých prezerač obsahu udrží pozornosť. Preto je vždy nadohľad ďalšie upútanie pozornosti. Výsledkom je však nový psychický syndróm continuous partial attention, čiže priebežná čiastočná pozornosť. Tento druh nepozornosti je vypestovaný, a vážne narušuje schopnosť človeka sa sústrediť dokonca aj potom ako odloží smartfón. A pravdepodobne aj znižuje IQ.
Čítanie nie je inštinktívna zručnosť, ktorá ide sama od seba. Čítanie vyžaduje tréning. Zato skenovanie obsahu na smartfóne je inštinktívne, skoro bez akejkoľvek vôľovej námahy, podobne ako reagovanie na pohyb, či spozorovanie zrelých plodov na strome.
Z celého bohatstva internetu, tak mnohí využívajú len odpad
Lenže, takýmto čítaním vs. prezeraním sa naozaj veľmi intenzívne triedi, aký obsah sa k nám dostane a v akej forme. A tak sa deje to, že dospelí aj mladí užívatelia online sveta zo všetkých pestrých možností, ktoré poskytuje, využívajú iba minimum.
Ak niekto obhajuje internet, že nám sprístupňuje najviac obsahu v dejinách ľudstva, tak s ním môžem len súhlasiť. Ja internet a jeho bezodnosť milujem, lebo veľa hľadám a často nájdem. Avšak naprostá väčšina užívateľov sa o takéto hľadanie nezaujíma. Aj preto, že sú trénovaní k ležérnemu povrchnému skenovaniu. A málokto ich trénuje k hlbšiemu hľadaniu, triedeniu, čítaniu, zamysleniu, analyzovaniu, kritickému mysleniu… veď chápete.
Je to ako keby sme zo všetkých rádií sveta počúvali iba jedno, alebo zo všetkých televíznych staníc sveta sledovali iba TV-osem. Myslíme si, že máme prehľad a sme v obraze, ale žijeme v obmedzenej informačnej bubline. A ak si myslíme, že takýmto skenovaním budeme vedieť pochopiť ako funguje človek, život, krajina a svet, tak sme úplne mimo obraz.
Byť stále ponorení v obrazovke, neznamená, že budeme v obraze. Skôr naopak.
O politických dopadoch takéhoto skenovania a teda nečítania už vieme svoje – myslím, že sa to prejavuje na konšpiračno-fašistickom Slovensku, pri Brexite, aj pri víťazstve Trumpa.
A je nám to fuk, lebo sme roky trénovaní v mentálnej lenivosti.
5. Bez úsilia (2)
Sme sociálne tvory
Sme sociálne tvory a túžba byť milovaný, oceňovaný, obdivovaný a uznávaný je prirodzená. Na sociálnych sieťach sa však kombinuje s predstavou, že stačí, že existujem a všetci musia padať do mdlôb – očakávame, že:
- keď si odfotíme raňajky, desiatu, obed, večeru… a klikom ich pošleme online, tak čakáme, že nás pochvália… Za čo? Že si vieme urobiť jedlo?
- keď si odfotíme kávičku, koláčik, obed a večeru v reštaurácii, tak čakáme, že nás budú iní obdivovať… Za čo? Že si dokážeme objednať?
- keď našpúlime pery do self-íčka (a softvér urobí svoju skrášľovaciu prácu), tak čakáme, že nám napíšu, akí sme krásni… A to je tvoja kvalita?
- keď sa nejako vyzývavo nastavíme pred objektív (a softvér urobí kus roboty), a chceme sa cítiť super-sexy-žiadúci, tak čakáme obdivné reakcie… A takto chceš naozaj pôsobiť?
- keď sa dotkneme pár razy foto-spúšte-krúžku na smartfóne (a softvér urobí svoju editorskú prácu), tak čakáme, že budú obdivovať naše fotografické schopnosti… A to si fotil ty alebo tvoj telefón?
- keď sa narýchlo selfíkujeme, lebo sa pár sekúnd strašne rehoceme s kamoškami na debilných fotkách druhých, tak chceme, aby o tom všetci vedeli… A my ostatní to fakt potrebujeme vidieť?
…nuž chápete.
Jasné, ľudia sa majú navzájom oceňovať, dokonca aj iba za to, že sú takí akí sú.
Aj keď by zároveň všetci, fakt mohli, ale fakt mohli byť v niečom iní a lepší, ale to sa nepatrí povedať, lebo pokazíte atmosféru bezpodmienečného pozitívneho, naozaj iba super-pozitívneho, prijímania.
Ale hlavne – očakávame, že nemusíme urobiť nič, iba použijeme smartfón, zverejníme, čo sa práve deje, a ostatní majú nadšene reagovať. A takto sa denne učíme, že skoro úplne bezpracne získame obdiv, potlesk, lásku, priateľov…
To však má aj svoju temnú stránku. Teda viacero.