Mozog sa učí všetko, čo robí
V tomto vekovom období je aj najväčší boom tvorby nových neurónov a ich zapájanie sa do činností mozgu. Predstavte si každý neurón ako pracovníka v nejakej organizácii. Keď sa mozog venuje nejakým činnostiam, tak nový neurón do tejto roboty zapojí. Napríklad, sú neuróny, čo čakajú, že budú zapojené do koordinácie pohybov, čítania dlhých textov, rozprávania sa so živými bytosťami, identifikovania ich neverbálnych prejavov a ich interpretácie, dotýkania sa stoviek predmetov v reálnom svete – ale ak sa tieto činnosti nedejú, tak si neuróny nájdu inú robotu.
Deti, ktoré sa napríklad veľa hýbu, majú viac rozšírené oblasti mozgu, ktoré sa starajú o pohyb. V tých oblastiach mozgu, ktoré sa zapájajú do pohybu, ako je napríklad vnímanie polohy tela, jemná aj hrubá motorika, atď… majú deti nielen viac neurónov a viac prepojení, ale zjednodušene povedané sú pohybovo inteligentnejšie. Vedia svoje telo nielen lepšie pohybovať, ale aj vnímať. Doba návyková sa týka aj pohybových návykov. Deti, čo sa viac hýbu v detstve majú aj v dospelosti častejšie životný štýl spojený s aktívnym pohybom.
Vedieť dobre vnímať svoje telo ovplyvňuje aj ďalšie dôležité zručnosti pre život. Keď vieme reagovať na telesné signály, tak si vieme rýchlejšie a citlivejšie uvedomiť, čo nám chýba, čo nás bolí, či sme smädní alebo už nasýtení. A vieme aj presnejšie vnímať emócie, ktoré sa tiež prejavujú ako telesné signály. Deti, čo sa viac hýbu a športujú bývajú aj emocionálne inteligentnejšie.
Telo a myseľ sú spojené nádoby
Deti, ktoré sa nehýbu, majú tieto oblasti aj naozaj menšie. Napríklad deti, ktoré sa nehrajú vonku s množstvom rôznorodých predmetov, ale svoj čas trávia hladkaním skleneného povrchu tabletu alebo mobilu, majú zmenšené hmatové centrá. Deti potrebujú dráždiť svoje centrá hmatu rôznorodými podnetmi, ale sklenený povrch obrazovky toľko podnetov neposkytuje ani zďaleka.
Deti, ktorým rozprávajú rodičia príbehy majú zväčšené centrá vizuálnej predstavivosti a aj verbálne centrá, pretože prekladajú slovné príbehy do obrazov. Na rozdiel od detí, ktoré hotové, prerozprávané aj nakreslené príbehy sledujú v tabletoch.
Doba návyková je krátke obdobie v detstve a puberte a ako rodičia by sme ju mali využívať naplno. Zručnosti potrebné pre dobrý život sa formujú v detstve a formujú sa dlhodobým tréningom.
Aj slovenský prieskum v škôlkach potvrdzuje tento trend u nás. Deti, ktoré viac času venujú používaniu digitálnych technológií majú väčšie problémy s osobnou medziľudskou komunikáciou.
Zvedavosť
Plasticita mozgu je spojená s ďalšou mimoriadnou vlastnosťou detí a teenagerov – zvedavosť. Plasticita mozgu v kombinácii so zvedavosťou a odvahou umožňuje mladému človeku nasávať informácie z okolitého prostredia. Zvedavosť ho ženie aktívne podnety pre svoj rozvoj aj vytvárať a vyhľadávať. Detstvo a mladosť sú najtvorivejšie, najhravejšie, najodvážnejšie, najradikálnejšie obdobia – aj vďaka vlastnostiam mozgu.
Online prostredie je pre deti lákavé – je tam poruke nekonečné množstvo informácií, ktoré môže ukojiť ich zvedavosť.
A preto je aj také rizikové. Lebo je bezbrehé, nekonečné a stále znova a znova podnetné.
Ak by však deti a teenageri vedeli ísť do tohto sveta nielen so zvedavosťou, ale aj s konkrétnym cieľom – riešili by nejaký problém alebo by hľadali odpoveď na otázku, tak po naplnení cieľa, vyriešení problému, či nájdení odpovede, by dosiahli uspokojenie a vedeli by z internetu odísť. Toto sa však stáva zriedkavo.
Doba návyková potrebuje byť vyvažovaná hranicami, pravidlami a očakávaniami. Tie učia deti, že bezbrehosť je cesta k netrpezlivosti a egocentrizmu. Pravidlá, očakávania, hranice a ich dodržiavanie učia sebakontrole a disciplíne.
Deti ešte takto cielene neuvažujú. Nemajú ani ujasnené priority. Deti sa iba potrebujú hranice naučiť. Naučia sa to od rodičov a iných vychovávateľov, ale nie z internetu. Väčšina internetu a najmä tvorcovia sociálnych sietí vedia, že existuje doba návyková. A využívajú ju naplno – ale vo svoj prospech.
Deti sa potrebujú v online svete naučiť hľadať, ale my ich nechávame sa stratiť.
Deti sa ani nemajú ako naučiť, že internet je nekonečná studnica múdrosti.
Miesto toho sa odmalička učia, že je rajom zábavy, vyplnenia voľného času,
a útočiskom pred nárokmi reálneho sveta.
Hracie automaty feedov, streamov a timelinov
Jedným z ďalších trikov attention economy je využitie modelu hracích automatov. Keď máte aplikácie, ktoré sprostredkovávajú informácie, alebo sociálne siete, kde sa objavujú streamy a feedy od druhých ľudí, tak dopredu neviete, čo sa tam objaví.
Softvér zozbiera príspevky z rôznych zdrojov a poukladá ich za vás. Takže, ak idete pozrieť, čo je v online svete nového, tak to nové vám príde pod nos bez hľadania, bez námahy, ale najmä bez predvídateľnosti! To vyvoláva tzv. anticipation stimulus (pozor, toto je link na hlučnú a nádherne spracovanú stránku o hracích automatoch a ich trikoch) – čiže niečo ako vzrušenie z očakávania – Čo uvidím? Čo tam bude? Niečo určite zaujímavé!
Kombinácia novosti a nepredvídateľnosti
A to je ten trik – tá kombinácia vzrušujúcej novosti a nepredvídateľnosti! Ale vždy niečo vyhráte, vždy niečo objavíte, vždy dostanete odmenu za svoju zvedavosť.
To je ako keď sedíte pred hracím automatom a potiahnete za tú veľkú páku. A jabĺčka, čísla, melóniky, slivky sa točia a vy čakáte ako to dopadne – a prežívate vzrušenie z očakávania blízkych prekvapení. A vždy vidíte, že ste skoro vyhrali jackpot. Skoro! A aj to je mimoriadne vzrušujúce. Takže, skúsim aj nabudúce. A návykové správanie sa buduje.
A nielen to. Výskumy ukazujú, že keď vy riadite páku alebo dnes častejšie veľký gombík, tak máte pocit, že máte prístroj pod kontrolou, a ten pocit kontroly posilňuje množstvo dopamínu (hormónu opojenia).
Nové správy by predsa mohli do smartfónu pritekať automaticky, bez nášho vedomia, ale tak to nie je. Radšej sa ukazujú červené krúžky notifikácii (najviac priťahuje pozornosť červená, ako zrelý plod na kríku) a čísla, ktoré hovoria koľko noviniek nás čaká. Vyskakujú až na úvodnú stránku smartfónu, nečakajú v pozadí, kým si otvoríte aplikáciu.
Tým vás lákajú na otvorenie smartfónu, aplikácie a online sveta – a gombíkom obnovenia obsahu to robíte podobne ako pákou na hracom automate.
No, a nezmačknite to! A máte smartfón ako hrací automat!
A sebaklam, že to máme pod kontrolou, živí našu závislosť.
Očakávanie okamžitej reakcie
Na internete viete nájsť vtipné videá. Jedným z nich je video s dieťaťom ako sa snaží papierový časopis použiť ako tablet. Prstom stláča obrázok, rozťahuje prsty, aby ho zväčšilo. Miesto listovania časopisu sa snaží posunúť stranu nabok. Je to síce sranda, avšak hovorí o matke aj dieťati, že trávia veľa času pred obrazovkou.
Čím viacej času trávi dieťa v online svete, tým viac zvnútorňuje aj procesy, ktoré vo virtuálnej realite zažíva ako štandardné správanie sa sveta. Príkladom je napríklad to, že sa učí, že na každý pohyb prstom prichádza okamžitá reakcia. Stisnem gombík a zmení sa obrázok, stisnem iný gombík a postavička reaguje, stisnem ďalší gombík a niečo si hneď kúpim, stisnem ďalší gombík… – a všetko poslúcha na povel.
Bežnou súčasťou výchovy je učiť deti zvládať nutkanie mať všetko ihneď a učiť ich postupne odďaľovať uspokojenie odložiteľných chúťok. O sebaregulácii som písal v minulom článku.
Dieťa sa potrebuje učiť vyjednávaniu, vysvetľovaniu, trpezlivosti a ďalším zručnostiam, ktoré potrebuje na ovplyvňovanie diania v reálnom svete. Miesto toho sa so smartfónom učí, že všetko je na jeden klik. Ale tak reálny svet nefunguje a reálni ľudia už vôbec nie.
Online svet netrénuje trpezlivosť, ale posilňuje nerealistické očakávanie,
že celý svet reaguje okamžite na povel.
Doba návyková ma jasné pravidlá – čo robíš najčastejšie, to sa naučíš. Naučíš sa, že každých pás sekúnd niečo cinkne, zmení obraz, zahrá hudba? Tak potom tri obyčajné rozvinuté vety od učiteľa budú strašná nuda. Po každom pohnutí prsta urobíš veľa zmien na obrazovke a dostaneš veľa bodov a pochvalu? Tak potom rátať príklad bude neuveriteľná drina a nič nebudeš robiť len tak pre potešenie.
Empatia a teória mysle
V tomto období sa prudko rozvíja a trénuje schopnosť empatie, čiže spoluprežívanie emócií s druhými. Trénuje sa aj schopnosť predstavovať si, čo sa asi deje v hlavách iných a že to nie je to isté, čo sa deje v mojej hlave (teória mysle).
Pre oba tieto zložité procesy máme vrodené predpoklady, ale vyžadujú dlhoročný tréning, ktorý je najintenzívnejší práve v detstve a dospievaní.
Možno preháňam, ale online svet empatii veľmi nemá ako učiť, pretože tam chýbajú živé reakcie ozajstných ľudí. Čítať niekoho statusy alebo vidieť nehybné tváre na selfíkoch nestačí. Nestačí ani vidieť ľudí vo videách, keď nereagujú v reálnom čase na to, čo robíme. Toto všetko je pre rozvoj sociálnych zručností naozaj málo.
Pre rozvoj empatie, ako kľúčovej schopnosti rozumieť iným živým bytostiam, je potrebné byť v osobnej komunikácii so živými tvormi. Mať s druhými dlhšie dialógy a vnímať ich aj svoje vlastné reakcie v reálnom čase. V osobnom rozhovore dostávame cez verbálne aj neverbálne signály priebežné informácie o emocionálnom svete druhých a pomáhajú nám spresňovať a upresňovať našu snahu porozumieť.
To sa v online svete nedeje. Alebo veľmi málo.
Prečo sú deti a teenageri v kontakte s online svetom a smartfónmi takí zraniteľní? Viac sa dozviete v pokračovaní v ďalšom článku.