Táto úvaha o tlaku na telesný výzor a jeho vplyve na duševné zdravie vychádza z bakalárskej práce našej dcéry Vandy na umeleckej škole v Holandsku. Jej práca sa v stručnej podobe zaoberá zmenami ideálov krásy v histórii, ich vplyvom na reálne telá a psychiku jednotlivcov a ako kultúra a umenie tieto ideály krásy podporuje a čo pre osvetu diverzity tiel umelci robia v súčasnosti. A čo môžeme pre seba napriek tlaku spoločnosti robiť sami. 

Dočítate sa:

• O premene ideálu na normu,
• o reprezentáciách ideálnych tiel,
• o chorom tele v chorom svete,
• o oslave rozmanitosti,
• o negatívnych duševných dopadoch zobrazovania ideálnych tiel
• a o tom, ako sa brániť diktatúre ideálov krásy.

Názov práce je Are you normal? The Ideal, the Norm and the Real Body (odkaz na kovbojku Sergia Leoneho The Good, the Bad and the Ugly, Dobrý zlý a škaredý). 

Ideály krásy sa stávajú normou 

Názov plne vystihuje o čo ide v celej práci. Vytváranie telesného ideálu/ideálov a upevňovanie telesných noriem ako má krásne/zdravé/atraktívne telo vyzerať vytvára tlak, hodnotenia, odsudzovanie ľudí s reálnymi telami.  

Príbeh celej práce a tohto sumarizačného blogu by sa dal vyjadriť takto – ľudia majú tendenciu idealizovať. Či už kvôli uzurpovaniu moci, priťahovaniu pozornosti, či spájaniu s božstvom. (jasné, že tých dôvodov je viac).

Ideál krásy sa zobrazuje v umení, v médiách, na sociálnych sieťach a premieňa sa na normu. Norma hovorí ako máš vyzerať, ako sa máš zdobiť, ako sa máš obliekať. Norma na začiatku opisuje, neskôr núti a nakoniec odsudzuje tých, čo ju nespĺňajú. Výsledkom opakovaného zobrazovania ideálu sa rozdeľujú ľudia na tých, čo sa norme/ideálu približujú a sú vďaka tomu spoločensky úspešnejší a na tých, čo sú „škaredí“.

Výsledkom budovania telesných ideálov je nakoniec spochybňovanie reálnych tiel tým, že ich konfrontujeme s “normatívom” ideálu a za normálnosť, či dokonca zdravosť sa vydáva norma, ktorá je skoro vždy sýtená aktuálnymi spoločenskými ideálmi krásy. A tak sa ideál premieňa na normu a tyranizuje normálne/reálne ľudské telá. 

Človek sa tisícročia zaoberá tým, čo znamená „byť ideálny“ – či už ide o správanie, schopnosti, hodnoty alebo fyzický vzhľad. Tieto ideály sú však nielen nerealistické, ale častokrát aj ubližujúce psychickému zdraviu. A bývajú jedným z nástrojov nadvlády aktuálnej spoločenskej vrstvy alebo viacerých druhov priemyslov – napríklad kozmetického a plastickej chirurgie. 

Násilný ideál krásy a reálne telo 

Normatívne telá sú definované ako tie, ktoré zodpovedajú kultúrnym štandardom krásy, zdravia, schopností, veku či pohlavia. Takéto telá posilňujú dominantné naratívy, ale zároveň vylučujú a odsúvajú mimo akceptovanú normu ľudí, ktorí tento ideál krásy nespĺňajú. Tento tlak je často deštruktívny a vedie k stigmatizácii, najmä u osôb so zdravotnými postihnutiami, znetvoreniami chorobou, či iba nenormatívnymi telami (to sa môže týkať aj výšky, symetrie, odlišnosťami pokožky). 

Ale nemusíme byť ani nijako hendikepovaní v klinickom zmysle a aj tak, ak vnímame, že nespĺňame niektorú z tisícok požiadaviek na výzor, tak sa ako hendikepovaní určite aspoň spoločensky/kultúrne cítime. Necítime sa potom dostatočne dobrí/krásni/úspešní, či dokonca ani zdraví. 

Výsledkom býva znížené sebavedomie, oddelenie sa od spoločnosti, odmietanie bližšieho kontaktu, strata romantických príležitostí a celkovo stiahnutie sa zo života a príležitostí.

Ideál krásy nie je pevne daný, ale je produktom historických a kultúrnych kontextov, ktoré podporujú systémovú kontrolu nad jednotlivcami. Michel Foucault vo svojich prácach uvádza, že moderné spoločnosti využívajú disciplínu a monitorovanie na vytváranie „poslušných tiel“, ktoré vyhovujú mocenským štruktúram. Tento proces zahŕňa neustále posudzovanie a formovanie tiel na základe ideálov, ktoré nie sú prirodzené, ale slúžia na upevňovanie moci. Najčastejšie patriarchálnej moci. 

Každé telo má však svoju vlastnú históriu, ktorú nemožno ignorovať. Telá sa menia s vekom, zdravotným stavom, životnými okolnosťami či genetickými predispozíciami. Porovnávanie s vyfabrikovaným ideálom preto spôsobuje frustráciu, nespokojnosť a emocionálne utrpenie.

Ako príklad môžeme vidieť vplyv západného ideálu krásy na juhokórejskú a japonskú kultúru, kde fenomén bielenia pleti a plastických operácií dosiahol až alarmujúcu úroveň. 

Duševné zdravie vieme zachovať ak sa vieme oslobodiť od ideálu a prijímať rozmanitosť svojho a aj tiel druhých. Ideál krásy je len konštrukcia, ktorá by nemala určovať hodnotu človeka ani obmedzovať jeho slobodu. 

Reprezentácia ideálneho tela v histórii 

Ideál krásy sa počas histórie neustále menil a odrážal kultúrne, ekonomické a politické pomery danej doby. Napríklad v starovekých civilizáciách, ako bolo staroveké Grécko  bol dôraz kladený na proporčné a atletické telá ako symboly morálky a dokonalosti. Sochy bohov a hrdinov boli často idealizované do podôb, ktoré ani tí najlepší športovci nemohli dosiahnuť. V tej dobe slúžili tieto ideály ako inšpirácia a zároveň ako nástroj upevnenia hierarchických štruktúr. Ale aj Sparta a Atény mali odlišné ideály krásy, lebo mali odlišne zameranú základnú kultúru mestského štátu. 

Rôzne obdobia mali rôzny ideál krásy. Počas renesancie sa za ideál považovali plné a krivky zdôrazňujúce postavy, ktoré symbolizovali bohatstvo a zdravie. Zobrazovanie týchto tiel ukazovalo vyššiu spoločenskú vrstvu, ktorá nepracovala a to bolo jej privilégium. Maliari ako Peter Paul Rubens oslavovali takéto telá, ktoré získali označenie „rubensovské“. Naopak, v 19. storočí, počas ekonomických kríz, sa populárnym stalo štíhlejšie telo, čo odrážalo nedostatok jedla a fyzickú vyčerpanosť. 

Masmédia a sociálne siete sú ako zosilňovače ideálu krásy

V 20. storočí sa masmédiá a filmový priemysel stali hlavnými propagátormi štandardov krásy, ktoré boli výrazne uniformné a nerealistické. Supermodelky a herečky predstavovali ideál štíhlosti, bielej pleti a symetrických čŕt. Tento trend pokračuje aj v súčasnosti s nástupom sociálnych médií, ktoré zrýchlili a posilnili šírenie týchto ideálov. 

V čase sociálnych médií a globalizovaných trendov, sa tieto ideály stali uniformnými a všadeprítomnými. Dokonalé postavy celebrít, ktoré vidíme na obálkach časopisov a v online svete, sú často dosahované extrémnymi diétami, kozmetickými zákrokmi či digitálnymi úpravami. Tieto štandardy sa stali novými „normami“ a nerealistickými parametrami na hodnotenie našej vlastnej hodnoty. 

Ideál krásy má ďalekosiahle dôsledky na psychiku ľudí, ktorí sa snažia prispôsobiť týmto meniacim sa, no často nedosiahnuteľným štandardom. S rozvojom technológií a globalizácie sú tieto ideály stále viac uniformizované, čím potláčajú kultúrnu, rasovú a telesnú rozmanitosť. 

Dnes máme problém ideálneho tela najviac globalizovaný a zároveň najtoxickejší – kombinácia mediálne upravených obrazov, filtre na sociálnych sieťach a tlak kozmetického priemyslu vytvárajú ilúziu, ktorá nikdy nemôže byť dosiahnutá dokonca ani tými, ktorí na to majú predpoklady a každý deň na tom tvrdo pracujú. 

Choré telo a chorý svet 

V minulosti sa choroba a telesná odlišnosť často interpretovali ako výsledok hriechu, démonov či božieho trestu. V stredoveku to viedlo k stigmatizácii a krutému zaobchádzaniu s chorými, ktorí boli izolovaní, trestaní alebo dokonca popravení. Epidémie ako mor ešte viac zhoršovali strach z „chorého tela“ a upevňovali diskriminačné praktiky. 

Pritom vtedajšia zdravotná starostlivosť neumožňovala predísť znetvorujúcim ochoreniam ako boli lepra, mor, syfilis, krivica, ergotizmus a množstvo kožných ochorení. Množstvo deformácií, ktoré vznikli po úrazoch, popáleninách, či kvôli vojenským zraneniam, by sa dnes dali odstrániť alebo aspoň zjemniť. To v minulosti znamenalo násobne viac znetvorených ľudí než vidíme dnes. 

S príchodom renesancie nastala čiastočná zmena. Humanizmus podporoval väčšie pochopenie pre ľudskú hodnotu, avšak v praxi sa s telesne a mentálne postihnutými zaobchádzalo stále neľudsky. Nemocnice a útulky, ktoré mali pôvodne pomáhať, sa stali miestami, kde boli ľudia degradovaní a zneužívaní. Známe prípady, ako Bethlem Hospital („Bedlam“) v Londýne, dokumentujú, ako boli pacienti vystavení dokonca verejným posmeškom. 

Osobitnú pozornosť si zasluhujú tzv. freak show – predstavenia, ktoré využívali telá „abnormálnych“ ľudí na zábavu. Marginalizované osoby, ako Joseph Merrick (známy ako „Sloní muž“), boli vykorisťované, ale zároveň si prostredníctvom týchto vystúpení našli miesto v spoločnosti, ktoré im inak využitím reálnych schopností nebolo umožnené. 

Choré a odlišné telo bolo historicky formované mocenskými štruktúrami, ktoré ho využívali na posilnenie vlastných naratívov. Potrebujeme zmenu perspektívy – namiesto stigmatizácie by sme mali oslavovať rôznorodosť tiel a uznávať ich hodnotu bez ohľadu na ich stav alebo vzhľad. 

Oslava rozmanitosti tiel v súčasnej kultúre 

Vnímanie ľudského tela v umení a spoločnosti počas posledného storočia výrazne mení vďaka humanizmu a ľudským právam, pričom zdôrazňujú úsilie o oslavu rozmanitosti a inklúziu. Moderné umenie a hnutia zohrali významnú úlohu pri rozbíjaní tradičných noriem krásy a pri presadzovaní prijatia všetkých foriem tiel. 

S nástupom 20. storočia a rozvojom technológií sa umelci začali intenzívne zaoberať otázkami identity, moci a telesnosti. Vojny na začiatku 20 storočia a ich následky priniesli nové umelecké štýly, ako expresionizmus či dadaizmus, ktoré skúmali telo ako nástroj odporu voči útlaku. V druhej polovici storočia sa umelci ako Marina Abramović alebo Orlan venovali presadzovaniu odlišnosti, pričom telesnosť využívali ako médium na kritiku patriarchálnych a estetických štandardov. 

Body positivity a Art brut

Body positivity hnutie vzniklo ako reakcia na toxické normy krásy, pričom jeho cieľom je podporovať prijatie a oslavu všetkých tiel bez ohľadu na ich veľkosť, tvar či schopnosti. Hoci čelí kritike za možné ignorovanie zdravotných aspektov, hnutie otvorilo dôležitú diskusiu o diverzite tiel a ich hodnote. 

Ďalší významný prístup predstavuje umenie Art Brut, ktoré zdôrazňuje spontánnosť a osobné príbehy marginalizovaných jednotlivcov. Umelci ako Jean Dubuffet legitimizovali umelecké prejavy osôb mimo akademickej sféry, ako sú väzni či pacienti psychiatrických liečební, čím rozšírili hranice toho, čo sa považuje za krásne alebo hodnotné. 

Umenie a spoločenské hnutia môžu byť nástrojmi na zmenu vnímania tiel. Prostredníctvom oslavy rôznorodosti umožňujú ľuďom cítiť sa prijatí a podporujú posun od škodlivých ideálov k autentickému sebavyjadreniu. 

Psychologické dopady honby za dokonalosťou 

Reálne telo je vo svojej podstate jedinečné. Zohľadňuje genetické predispozície, životný štýl, zdravotný stav a mnoho ďalších faktorov. Naproti tomu ideálne telo je konštrukcia, ktorá často ignoruje realitu týchto rozdielov. Tento konflikt medzi reálnym a ideálnym telom vytvára psychologický tlak a mnohých privádza k pocitom menejcennosti. 

Práve toto odpojenie medzi reálnym telom a ideálom krásy má hlboké dopady na duševné zdravie a posilňuje: 

• Porovnávanie a nespokojnosť: Neustále vystavovanie ideálnym obrazom vedie k porovnávaniu, ktoré často vyúsťuje do nespokojnosti so svojím vlastným telom. 

• Poruchy príjmu potravy: Mnoho ľudí sa pokúša prispôsobiť týmto ideálom prostredníctvom drastických diét, ktoré vedú k anorexii, bulímii alebo ortorexii. 

• Body dysmorfia: Tento psychologický stav zahŕňa obsedantné zaoberanie sa svojimi fyzickými „nedostatkami,“ často zväčšovanými víziou ideálu, ktorý nezodpovedá realite. 

• Depresia a úzkostné stavy: Neúspech pri dosahovaní týchto vysokých ideálov môže vyústiť do pocitov hanby, izolácie a hlbokej depresie. 

Ako zmeniť pohľad na telo a ideál krásy

Aby sme minimalizovali negatívny dopad ideálov krásy, je potrebné zamerať sa na niekoľko hlavných bodov. Boj proti negatívnym vplyvom ideálu krásy vyžaduje komplexný prístup, ktorý zahŕňa viacero dôležitých aspektov. Tu sú niektoré z nich: 

1. Vzdelávanie a povedomie 

• Kritické zhodnotenie médií: Učiť deti, mladých aj rizikové skupiny kriticky zhodnotiť informácie z médií a sociálnych sietí, aby rozpoznali nereálne ideály krásy a vnímali reálne telá ako prirodzene odlišné, rovnocenné a hodnotné. 

• História krásy: Poznanie histórie krásy a jej evolúcie môže pomôcť pochopiť, ako sa ideály krásy menia, že sú kultúrne podmienené a prečo sú často nereálne. 

2. Podpora diverzity 

• Promovovanie rozmanitosti: Podporovať zobrazenia ľudí s rôznymi typmi tiel, z rôznych etnických skupín a s rôznymi schopnosťami v médiách a sociálnych sieťach. 

• Inkluzívne reprezentácie: Zabezpečiť, aby sa v médiách objavovali reálne a autentické zobrazenia ľudí, čo môže pomôcť v boji proti nereálnym ideálom krásy. 

3. Seba-akceptácia a seba-láska 

• Seba-akceptácia: Učiť sa prijímať a milovať sa takých, akých sme, bez úporného snaženia sa porovnávať sa a dosahovať nereálne štandardy krásy. 

• Psychologická podpora: Poskytovať psychologickú podporu ľuďom, ktorí trpia porovnávaním alebo body dysmorfiami.  

4. Kritika priemyslu posilňujúceho ideál krásy

• Feministické kritiky: Poukázať na to, ako kozmetický priemysel posilňuje patriarchálne hodnoty a vytvára tlak na ženy, aby sa zhodovali s nereálnymi štandardmi krásy. 

• Zmena diskurzu: Snažiť sa zmeniť diskurz o kráse tak, aby sa kládol dôraz na zdravie a seba-akceptáciu namiesto nereálnych fyzických ideálov. 

5. Regulácia sociálnych sietí 

• Regulácia obsahu: Tlačiť na sociálne siete, aby regulovali obsah a zamedzovali šíreniu idealizovaných a retušovaných obrázkov mužov a žien. 

• Reálne zobrazenia: A naopak, podporovať zobrazenia reálnych ľudí a ich tiel, čo môže pomôcť v boji proti nereálnym ideálom krásy. Robia to tak dnes aj umelci a aj známi ľudia od portrétov bez make-upu až po zdieľania svojich príbehov utrpenia po schopnosť postaviť sa diktatúre krásy a odmietania odlišnosti. 

6. Komunitné aktivity 

• Komunitné programy: Organizovať komunitné programy, ktoré propagujú seba-akceptáciu a seba-lásku, najmä medzi mladými ľuďmi. 

• Výchova: Včleniť do výchovy detí témy, ako sa brániť proti negatívnym vplyvom ideálu krásy a ako prijímať rozmanitosť ľudských tiel. 

Implementáciou týchto aspektov môžeme pomôcť zmeniť spôsob, akým vnímame krásu, a vytvoriť kultúru, v ktorej sa ľudia budú cítiť lepšie so sebou samými. 

Záver 

Ideály krásy sú výtvorom spoločnosti a ich vplyv na jednotlivcov je ohromný. Reálne telá, so svojimi chybami a jedinečnosťami, by mali byť oslavované ako prejavy autentického človeka. Boj proti toxickým ideálom začína u každého z nás – v schopnosti prijať svoje vlastné telo a podporiť iných v tom istom.