Psychoterapeut Martin Miler hovorí o tom, ako vyzerá prvé sedenie terapie, kedy je dôležité vyhľadať pomoc a aké sú dnes najčastejšie problémy, s ktorými prichádzame. povie nám aj o tom, čo on robí pre svoje šťastie.

V našej diskusii 27.apríla v Impact HUB Bratislava k téme Kouč alebo psychoterapeut? bude Martin diskutovať za svoju profesiu.

Tvoja cesta k profesii psychoterapeuta je veľmi zaujímavá. V 19-ich si pracoval ako ošetrovateľ v nemocnici na psychiatrii, neskôr si psychológiu šiel študovať a absolvoval si aj psychoterapeutický výcvik. Dnes máš za sebou 17 rokov praxe. Aký zmysel ti dáva celá tvoja cesta a práca dnes?

Prináša mi hlboký pocit zadosťučinenia a zmysluplnosti toho, čo robím. Napĺňa ma pomoc ľuďom a zároveň aj spätná väzba, že ľuďom naša spoločná práca pomáha. A to je skutočná odmena, tá najväčšia.

Ako je to dnes na Slovensku? Bojujú ľudia stále s pocitom, že majú nálepku „chodím na terapiu“, alebo je to už lepšie a chápeme význam tejto pomoci?

Je to už lepšie, ale stále sa stretávam s rôznymi reakciami. Sú ľudia, ktorí vôbec neriešia, že idú k terapeutovi. Chápu, že majú ťažkosti a jednoducho vyhľadajú pomoc. Potom sú váhavejší klienti, ktorí si povedia  „nie som blázon“ alebo  „to som teda dopadol“. A tretia skupina sú takí, ktorí si uvedomujú svoju situáciu, aj sa objednajú na stretnutie, ale v poslednej chvíli si to rozmyslia, lebo majú pocit, že to musia zvládnuť sami.

Kedy si myslíš, že nastáva ten moment, keď by sme si mali uvedomiť, že skutočne potrebujeme pomoc skúseného terapeuta? Ako sa to dá vôbec odhadnúť a rozlíšiť – či sme iba smutní, či máme len bežné problémy, ktoré má mnoho iných ľudí? Kde je tá hranica?

Niekedy je to ťažké. Zvyčajne to skôr zbadá okolie, vidí, že s nami nie je niečo v poriadku. Ale vtedy sa často stáva, že to nefunguje – prísť na výzvu, poslanie niekoho zvonku. Keď vnútorne necítime, že máme problém, je ťažké to riešiť. Ale väčšinou to postupuje ďalej. A začneme sami vnímať, že sa nemáme celkom dobre, pričom často netušíme, čo sa deje. Môže sa to prejaviť somatickými ťažkosťami, celkom inými problémami, až chodíme po lekároch. Práve tí nás môžu nasmerovať k pomoci, keď vidia, že problém je v niečom inom.

Prejavy sú rôzne – je nám zrazu čudne,  nespávame, nie sme vo svojej koži. V hlave nám víria myšlienky, cítime sa zvláštne, cítime strach, ktorý nemá opodstatnenie a nezvládame to sami. Dnes klienti často hľadajú pomoc na internete, na rôznych fórach pochopia, že podobné problémy treba riešiť.

Ale sú aj takí ľudia, ktorí si uvedomujú, že sa stalo niečo, čo vychádza z psychiky a jednoducho si nájdu niekoho, kto im s tým pomôže.

Môžeš nám približne opísať ako vyzerá prvé stretnutie s klientom, čo sa na ňom rieši a aké výstupy môžeme očakávať?

Prvé stretnutie je zoznamovacie, pre jednu aj druhú stranu. Tak, ako ja netuším, s čím človek prichádza, tak ani druhá strana netuší, čo ho čaká. Obzvlášť, ak na terapii ešte nebol. Preto sa na prvom stretnutí snažím najmä pozorne počúvať, byť empatický k tomu, čo klient prežíva, ako sa cíti. Som vnímavý a pokúšam sa rozumieť tomu, aký význam majú veci, o ktorých klient hovorí a potom ho reflektujem. To vedie k tomu, že premýšľa viac do hĺbky. Keď zafunguje taká tá bežná ľudská chémia, sympatia, klient odchádza s dobrým pocitom, cíti sa príjemne a má pocit, že táto cesta by mohla fungovať. Povie si:  „Je tu niekto, kto ma počúva, kto sa mi snaží rozumieť a ak nerozumie, tak sa pýta, snaží sa vyjasniť si veci a ja sa tu cítim bezpečne“.

V jednom rozhovore si spomínal, že je dôležité, aby si klient a terapeut takpovediac ‚sadli‘. Je tam potom väčší progres a napredovanie u klienta?

Funguje bežná chémia, naladenie. Chirurg, ktorý ma bude operovať, mi nemusí byť nevyhnutne sympatický. Počas operácie budem v narkóze a pokiaľ je to odborník, predpokladám, že dobre odvedie svoju prácu. Ale terapia je živý kontakt a určitá ľudská zladenosť je tam nevyhnutná. Ak nie je, bude to komplikované, ba až ťažké. Vtedy je lepšie nájsť niekoho iného, ale samotnej terapie sa nevzdávať.

Štatistiky uvádzajú, že napríklad v USA je bežné, ak klient absolvuje 10 sedení s terapeutom. Je to postačujúce?

Z pohľadu zdravotných poisťovní je terapia drahá a skresávajú ju. Na Slovensku je napríklad preplatených maximálne 25 sedení. Samozrejme, tlačí sa na zníženie tohto počtu, takže ten priemer je umelé číslo. Každý skúsený terapeut však vie, koľko práce sa dá s klientom za tento čas spraviť. Nie je pravda, že nič, ale úspešná liečba trvá skôr mesiace až roky, so stretnutiami raz za týždeň či dva. A to sú desiatky stretnutí, určite nie desať.

Aké problémy sa dnes, podľa tvojich skúseností, medzi klientmi vyskytujú najčastejšie?

Ja osobne pozorujem nárast ťažkostí spojených s prácou, resp. so štýlom života, v ktorom sa dnes väčšina ľudí cíti uväznená – hypotéka a práca. Ľudia sú frustrovaní, prešlo 5, 6, 7 rokov, splácajú hypotéku, pred sebou majú ďalších 20, 25 rokov a majú toho plné zuby. A perspektívu na zmenu vidia minimálnu resp. žiadnu.

Nedávno ma  v reportáži o depresii zaujalo, že  sociálne vzťahy definovali ako prakticky hlavný stresor v dnešnej dobe. Je to skutočne tak?

Medziľudské vzťahy sú pre ľudí kľúčové. Evolučne sme sa vyvíjali ako spoločenské tvory a stále to tak je. To znamená, že dobré vzťahy sú nám osožné, ako vzťahy iných k nám, tak aj naše vzťahy k iným. No má to aj odvrátenú stránku, zlé vzťahy nám ničia životy a rovnako aj našim blízkym. Dnešná doba je veľmi individualistická a preto ma osobne teší, že výskumy na poli pozitívnej psychológie potvrdzujú poznanie, že dobré, pozitívne vzťahy prispievajú k šťastnému životu.

A ako teda môže vyzerať ten dobrý vzťah?

Podľa mňa v dobrom vzťahu vieme dávať aj prijímať vďačnosť, láskavosť, odpustenie, všímavosť a ocenenie. Sme voči sebe navzájom empatickí, súcitní, správame sa kooperatívne, vieme dať aj prijať kritiku. A v neposlednom rade sa vieme nebrať príliš vážne, ale naopak so zmyslom pre humor.

Môžeš nám pre náš projekt Psychológia šťastia spomenúť moment, kedy si sa v poslednom období cítil obzvlášť šťastný? Máš pre nás nejakú radu ako si pomôcť, ktorú aj ty sám používaš?

Každé ráno si uvedomujem, že mám okolo seba ľudí, ktorých mám rád – svoju rodinu, deti a manželku. Som vďačný, že sme všetci zdraví, v poriadku. Máme kde bývať, čo jesť, čo si obliecť. To sú také základné veci, ktoré sú naplnené. A už to stačí na to, aby som bol šťastný. A všetko navyše je len bonus. Je dobré uvedomiť si, že môže byť lepšie, ale  aj podstatne horšie.

A pokúšam sa o meditáciu alebo sústredenie. Vždy ráno, po prebudení, sa snažím aspoň 10-12 minút sústrediť napríklad na dýchanie alebo iný zmyslový vnem, aby som vypol myšlienky. Zdá sa to jednoduché, sústrediť sa na dýchanie, ale po prvých desiatich sekundách človek pochopí, že to tak nie je. Postupne, cvičením, sa tento čas predlžuje a dovolí mozgu odpútať sa z myšlienkového sveta do toho zmyslového.