Pri rozhovoroch s ľuďmi o tom, čo ich robí šťastnými sa často stretnem s tvrdením: Každého robí šťastným niečo iné. Sme jedineční, tak si každý musí nájsť to svoje. Je to však naozaj tak?

(čítanie na menej ako 12 minút, 1651 slov, 2 strany)

Svoj vnútorný svet vnímame ako komplikovaný a v mnohom ťažko komunikovateľný ostatným. A ešte navyše vnímame náš individuálny životný príbeh ako ojedinelý. Potom je pochopiteľné, že si myslíme, že určite musíme byť v porovnaní s ostatnými úplne jedineční.

Toto presvedčenie však spôsobuje viacero nepríjemností – napríklad, že sa často cítime nepochopení a osamelí.

Lenže aj v životných príbehoch, či v subjektívnom prežívaní samého seba sú dobre rozpoznateľné univerzálne princípy, ktoré aj ostatní ľudia prežívajú v príbehoch či vo svojom vnútri. Preto si dokážeme navzájom porozumieť, preto zdieľame svoje príbehy, emócie a presvedčenia s druhými – a tie ich rozosmejú, pohoršia, nahnevajú alebo dojmú! Lebo im vedia rozumieť a je to aj preto, že majú s nami veľa spoločného!

V spojení so šťastím však toto presvedčenie o jedinečnosti spôsobuje aj mylnú predstavu, že ak je každý človek taký odlišný, tak každého robí šťastným niečo iné a každý človek potrebuje niečo iné pre to, aby bol šťastný.

Nie je to však tak!

Šťastie je totiž dostupné pre všetkých.
A je k dispozícii v celkom očakávaných podobách.
A je dosť dobre predvídateľné, čo každého z nás robí šťastnejším.

Napriek mylnej predstave jedinečnosti každého z nás.

Šťastie a mylné presvedčenia o jedinečnosti

Prečo miesto článku o šťastí píšem o mylnom presvedčení vlastnej jedinečnosti? Takéto presvedčenie totiž spôsobuje aj to, že ľudia s týmito presvedčeniami sú menej otvorení rôznorodým oblastiam, ktoré prinášajú šťastie. Sú skeptickejší voči „univerzálnym návodom“, lebo si hovoria, že čo platí pre iných, nemôže platiť pre nich: „Ja som iná ako sú ostatní. Musím si nájsť niečo svoje, niečo jedinečné, keď chcem byť šťastnejšia.“ Platí to však iba trochu.

Aby ste mali základnú predstavu o čom hovorím, keď argumentujem pre univerzálnosť šťastia:

• naprostú väčšinu ľudí robí šťastnejšími, keď majú dobré vzťahy v rodine, s priateľmi, so svojimi deťmi, s kolegami a klientmi v práci…,
• naprostú väčšinu ľudí robí šťastnejšími, keď môžu tráviť čas v prírode a v pohybe,
• naprostú väčšinu ľudí robí šťastnejšími, ak majú svoju prácu, v ktorej sa učia nové veci, vnímajú uznanie od ostatných a tou prácou môžu prospievať druhým…

Chápeme sa, však? Celkom univerzálne platné veci. A sú ich desiatky. A fungujú skoro úplne na každého.

Omyl jedinečnosti je uhlom pohľadu

Každý je jedinečný a každého robí šťastným niečo iné – tento omyl jedinečnosti je omylom pohľadu na seba a na svet.

Je to ako keby sme obdivovali stromy v lese a hovorili, že každý strom je jedinečný, lebo žiadny iný nemá rovnako poohýbané všetky konáre a rovnaký počet listov. Veď už tvary každého listu sú predsa také jedinečné! A to je pravda.

Je to pravda vtedy, keď si všímame iba rozdiely.

Ale ako keby sme zabudli, že všetky stromy majú korene, ktorými pijú vodu, že všetky žijú v symbióze s podzemnými hubami, že všetky konáre sa ťahajú tak, aby sa nezlomili a dosiahli k slnku, že všetky používajú fotosyntézu…

Fyzikálne, chemické, morfologické, biologické a iné princípy, ktoré umožňujú stromu byť stromom sú rovnaké pre všetky stromy.

A to platí aj pre ľudí.

Výchova k jedinečnosti

Presvedčenia o našej jedinečnosti sa vytvárajú aj výchovou a kultúrou, v ktorej žijeme. Nie je to iba tým ako sa subjektívne prežívame.

Žijeme skôr v individualistickej, ako kolektivistickej spoločnosti. V ázijských aj arabských krajinách, v rôznych kultúrach a náboženstvách sa na jedinečnosť a individualizmus pozerajú inak a hodnotia ich odlišne.

Ak o vás rodičia hovorili ako o zázraku, o tom ako ste šikovní, najlepší a jedineční a nikto nie je ako vy, tak ste mali šťastie na optimistických a podporujúcich rodičov (a možno žijete v USA :-)). A mali ste aj šťastie na to, že ste nemali súrodenca, ktorý by bol vašim jednovaječným dvojčaťom. Lebo vtedy by vám rýchlo došlo, že rodičia sa asi mýlia alebo vám priamo klamú v tom, že ste jedineční. „Veď ako môžem byť jedinečný, keď sme obaja úplne rovnakí? To hovoria aj jemu to isté, čo mne?“

Ale nezávisle od toho, či máte súrodencov, tí všetci, čo vám tvrdili niečo o vašej jedinečnosti, v niečom mali pravdu, ale v mnohom zasa nie.

Sú dokonca výskumy, v ktorých sa ukazuje, že takto pozitívne chváliť dieťa mu skôr ubližuje. Chváliť jeho jedinečnosť a jeho osobnostné a nemeniteľné vlastnosti, v ňom spôsobuje demotiváciu v učení, objavovaní aj raste. Je to vynikajúca kniha, ktorá aj mne ako psychológovi v mnohom otvorila oči. Chváľme, čo druhí robia pre učenie, nie to, akí sú talentovaní. Tak podporujeme ich chuť robiť na sebe a nie to, aby sa spoliehali na svoje „vrodené“ predpoklady. Medzi vrodené predpoklady patrí aj jedinečnosť. V slovenčine vyšlo od Carol S. Dwecková – Nastavenie mysle).

Marketing jedinečnosti

Aj marketing na nás zo všetkých strán chrlí krásne naštylizované posolstvá o tom, ako sme mimoriadni. Hovorí nám ako máme byť sami sebou, a že si všetko zaslúžime a to hneď. Nahovára nám, že každý je jedinečný. Ale na druhej strane chce od všetkých, aby ten pocit potvrdili kúpou toho alebo onoho. A tak ukážete to, čo robia aj mnohí ostatní konzumenti.

Žijeme v krajine, kde marketing podporuje individualizmus a jedinečnosť (a tieto dve veci nemajú ďaleko od seba). Nahovárajú nám, že nechcú od nás, aby sme boli stádovití, ale zároveň nás nenápadne strkajú  medzi ostatných „jedinečných“ konzumentov, kupujúcich ten istý tovar.

Ale ani marketing nemá pravdu, že sme jedineční. Avšak očakávať od marketingu pravdu je naivné. To nie je úloha marketingu.

Od marketingu sa očakáva, že bude robiť všetko preto, aby ste uverili svojej jedinečnosti a kúpili tak tovar alebo službu, ktorá vám to potvrdí. Potvrdí sa však najmä to, že všetci podliehame podobným princípom ovplyvňovania, lebo nie sme až takí jedineční. Stačí totiž iba zopár jednoduchých trikov ovplyvňovania, ktoré fungujú na všetkých (aj na tých, čo si myslia že nie). A fungujú tak úspešne preto, že sme si dosť podobní.

Pokračovanie o klame jedinečnosti a okrídlených slonoch na ďalšej strane.