Že život je ako škola znie často ako banálne klišé. Záleží od toho ako sa na to pozriete. Využívať každodenný život na to, aby sme sa zlepšovali, je veľmi dobrá taktika na zvyšovanie kvality života. Vlastne je to ten najlepší spôsob ako pracovať na svojom šťastí. Lebo život je posilňovňa šťastia.
Vždy, keď vytvorím na svojich školeniach príležitosť rozprávať sa s ľuďmi o šťastí, tak narážam na niekoľko zaujímavých vecí:
Trápenie je konkrétne, lebo bolí
Skoro všetci sa niečím trápia a aktívne hľadajú spôsoby ako sa so svojimi trápeniami a problémami vysporiadať. To je v poriadku. A je to na mojich stretnutiach logické. Preto ľudia prichádzajú na moje školenia, workshopy, prednášky. Chcú a potrebujú, zaujíma ich niečo riešiť, zlepšiť, ľahšie zvládnuť. Život je posilňovňa šťastia, keď v rôznych oblastiach niečo aktívne robíme.
Ľudia svoje trápenia a problémy vnímajú ako niečo konkrétne a hmatateľné. Vedia opísať, čo sa im deje, prečo im to ubližuje. A tak s tým chcú niečo robiť a veria, že existujú konkrétne riešenia, ktoré im ako psychológ viem ponúknuť.
Ale aj tak si väčšinu riešení vymyslia počas rozhovorov sami, ja im to len preformulované ponúknem naspäť a majú tak pocit, že ich riešenia majú aj požehnanie odborníka (také psychologické placebo).
Šťastie je vnímané ako niečo nehmatateľné
Ak však s ľuďmi na školeniach začnem hovoriť o šťastí ako o niečom, čím sa dá utrpenie nielen vyvažovať, ale častokrát aj riešiť, tak viacerí pozerajú na mňa prekvapene, akoby som hovoril o nejakých mýtoch, fantazmagóriách, alebo o niečom tak všeobecnom a nehmatateľnom, že nevedia ako so mnou o tom vôbec hovoriť.
Obvykle sa mi však po chvíli podarí si s nimi ujasniť, že šťastie je praktická vec a dôsledok viacerých konkrétnych vecí, ktoré vo svojom živote robíme. Život nás môže poriadne potrápiť, ale v mojom happytariánskom poňatí život je posilňovňa šťastia. A tak sú potom mnohí zvedaví, čo sa teda dá konkrétne pre šťastie robiť.
Nie sú zvedaví všetci. Viacerí ostávajú stále skeptikmi, a šťastie je pre nich psychologický blud a realita je predsa niečo úplne iné. (Také psychologické kecy nikomu nikdy nepomohli!)
Čo robíte pre svoje šťastie?
So skupinou ľudí, čo sú zvedaví a začnú sa pýtať, čo môžu prakticky robiť pre svoje šťastie sa obvykle začnem najprv rozprávať o tom, čo už doteraz robili, čo im robí dobre, čo ich udržuje vo forme, čo im prináša potešenie…
A o tom sa radi rozrozprávajú. Obvykle sa točia okolo tých istých (a dobrých) tém – majú dobré vzťahy a zážitky s príbuznými a priateľmi, fyzicky pracujú na záhrade alebo chodia do prírody, a viacerí športujú (turistika, bicykel, chodia pešo do práce…), viacerí ešte stále čítajú a majú svoje koníčky…
…a potom sa zoznam rôznych možností končí.
Keď s nimi začnem hovoriť o iných veciach, tak aj napriek tomu, že sú motivovaní niečo pre seba a pre svoje šťastie robiť, tak aj tak obvykle vznikne z ich strany sklamanie.
Sklamanie prichádza z toho:
- že mnohé mnou spomínané činnosti, aktivity, návyky, ktoré posilňujú šťastie vnímajú buď ako také banálne (rozumej neatraktívne), že im nestojí za to venovať pozornosť,
- alebo im prídu také náročné a dlhodobé, že ich to odradí ešte skôr ako o tom začneme hovoriť ako konkrétne sa dá začať.
Po jednom príklade z každej kategórie.
Všímavosť
„Banálne veci“, ktoré môžete robiť pre svoje šťastie
Presnejšie – veci, čo môžeme robiť pre svoje šťastie a vyzerajú banálne (ale ani náhodou nie sú). Patrí sem napríklad Všímavosť (Mindfulness).
Keď zo Všímavosti vyberiem vedomé dýchanie a jeho sústredené sledovanie, tak sa to ľuďom zdá strašne banálne. Toto má zvýšiť moje šťastie? Veď ja už predsa dýcham!
Hovoria: Jáááj, o dýchaní som počul, že znižuje stres, že to treba pred prezentáciou dýchať, a dať si pohárik, však? Ale ani po vysvetlení ako je vnímanie dýchania a sústredená pozornosť účinná pri prehlbovaní šťastia ich to často nezaujme dostatočne na to, aby s tým niečo chceli robiť ďalej. Veď čo si máme trénovať? Dýchať?
Alebo, keď zo Všímavosti vyberiem zmenu vnútorného postoja k tomu, čo nám beží vo vedomí (postoj zvedavý, láskavý a prijímajúci), tak im to príde také abstraktné a zároveň banálne (Ako myšlienky sledovať, ale nenasledovať?), že sa pýtajú na niečo iné alebo ticho odovzdane čakajú, čo bude ďalej. Nielen to. Je vidieť ako hneď stratia záujem. Robiť niečo so sebou a dokonca iba vo svojej hlave?
A ja chápem, že to znie tak banálne a zároveň to tak vôbec nie je. Len inak dýchať a len inak vnímať, čo sa so mnou deje? Veď ja predsa už dýcham a predsa viem, čo sa so mnou deje, nie? Mnohí dokonca reagujú vzťahovačne, že si o nich myslím, že ani dýchať nevedia a že žijú v nevedomí. A s defenzívnymi sa ťažko rozpráva.
Lenže, ak by to bolo také banálne a jednoduché, tak by sme to predsa všetci vedeli robiť a mnohí z nás by sme sa inak správali, inak cítili a inak boli šťastní.
Hovoril som – dýchanie je základom života a preto život je posilňovňa šťastia.
Dlhodobé a ťažké veci, ktoré môžete robiť pre svoje šťastie
Do tejto kategórie iste patrí napríklad Autonómia. Autonómia je jednou z kľúčových oblastí, ktorá posilňuje tzv. subjective well-being (podľa Carol Ryff, Corey Keyes). Autonómia je schopnosť sa slobodne rozhodovať a správať. Autonómny znamená mať vnútorne jasno, čo chcem a čo nechcem a priebežne si to znova ujasňovať. Aby sme si dokázali ujasniť svoje životné priority potrebujeme sebareflexiu aj schopnosť sa upokojiť.
Našu vnútornú autonómiu prejavíme najmä v situáciách, kedy je na nás vyvíjaný tlak. Máme sa správať alebo rozhodovať na základe vonkajších očakávaní. Keď vieme byť Autonómni, tak vieme aj pod týmto tlakom vnímať svoje potreby a priority a aj napriek tlaku od druhých sa rozhodnúť slobodne. A mať odvahu to urobiť. Ak sa rozhodneme prispôsobiť alebo sa ozvať, reagovať nezávisle alebo byť ticho, tak vieme, že sme to urobili po slobodnej úvahe a sme so svojím rozhodnutím spokojní. A potom sme spokojní aj sami so sebou. Toto je zhruba Autonómnosť.
Keď autonómne správanie riešime na školeniach v praktických každodenných situáciách, tak si ľudia uvedomujú, aké je to pre nich ťažké. Niekedy nemajú jasno, čo je pre nich najlepšie, inokedy nevedia ako skombinovať svoje potreby a potreby okolia. Ale najčastejšie (spolu s predchádzajúcimi neistotami) nemajú odvahu autonómne rozhodnutie urobiť, lebo sa boja negatívnych dôsledkov (ktoré vôbec nemusia nastať).
Nesloboda sa tiež trénuje
A ja chápem, prečo je to také ťažké – mnohí sa desaťročia autonómne nerozhodovali. Prispôsobovali sa okoliu a očakávaniam druhých, báli sa trestov a odmietnutí, a mali zlé skúsenosti, že keď sa ozvali, tak reakcia bola ťažko pre nich zvládnuteľná, nepríjemná…
A tak sa so svojou Autonómnosťou vysporiadali tak, že sa jej začali vyhýbať a radšej boli konformní, prispôsobiví, mlčiaci, potláčali svoje potreby, obetovali sa pre dobro iných, pre dobro situácie, len nech nie je konflikt… Až kým prestali byť Autonómni, prestali poznať ten ozajstný vnútorný zážitok slobody. Pocit neslobody negatívne ovplyvňuje mieru nášho šťastia (subjective well-being).
Po postupnej strate Nezávislosti (mnohí si ju dokonca nestihli v mladosti ani vybudovať), Ne-Autonómni vyštudovali školu, lebo ich tam rodičia poslali, robia prácu, ktorá im prišla náhodou do cesty, žijú vo vzťahoch, v ktorých ani nevedia ako sa ocitli a celkovo žijú životy, ktoré nemali v pláne žiť. A tak svoj život nevnímajú ako ten svoj. Niet divu, že sú nešťastní a niet divu, že zväčšovanie Autonómnosti má taký zásadný vplyv na mieru nášho šťastia.
Všímavosť aj Autonómia sa dajú trénovať
Aj Všímavosť (aj keď vyzerá tak banálne) aj Autonómia (aj keď vyzerá tak strašne ťažko) sa dajú učiť. Učiť sa krok po kroku, a postupne sa vylepšovať.
Aj Všímavosť aj Autonómia sú totiž kompetencie. Obe sa vieme naučiť. Podobne ako keď sa učíme plávať, počítať, šoférovať alebo čítať.
Treba najprv chcieť. Potom sa pre niečo rozhodnúť. A potom sa učiť ako na to, skúšať a zlepšovať sa, nevzdávať sa a robiť to vždy, keď príde príležitosť.
Autonómne sa správať, myslieť a rozhodovať a pozorne vnímať, čo sa nám deje vo vedomí – to máme príležitosť každý deň.