fbpx

Individuálne konzultácie, prednášky, webináre, workshopy, hosťovanie v podcastoch, rozhlase, či televízii.
V e-shope nájdete happytariánske tričká, e-knihy a audio-knihy Sila pozitívnych emócií a Kurz vďačnosti.

Rodičovské minimum – ako byť skvelý rodič 1.

rodičovské minimum 1

Tento článok je voľným pokračovaním článku o skvelých a dokonalých rodičoch. Túto tému som pre jej dĺžku rozdelil na dva články. Tu je prvý. V tomto článku sa budem venovať niekoľkým výchovným rolám rodičov, o ktorých si myslím, že keď ich v nejakej miere vieme naplniť, tak by sme ako rodičia mohli byť sami so sebou spokojní. Predkladám také rodičovské minimum. Alebo inak povedané – nevyhnutné, ale účinné minimum výchovy. A ešte inak povedané – čo stačí deťom, aby z nich vyrástli šťastné a zrelé deti.

V článku sa dočítate:

  • čo je nevyhnutné, ale účinné minimum výchovy,
  • ako sa prejavujú prítomní rodičia,
  • zapájajúci rodičia,
  • podporujúci rodičia,
  • nárokujúci rodičia, (v časti 2)
  • odvážni rodičia, (v časti 2)
  • outdooroví rodičia, (v časti 2)
  • a spoločenskí rodičia, (v časti 2)

a ako tieto roly umožňujú naplniť rodičovské minimum aj keď to tak na prvý pohľad vôbec nevyzerá.

(2661 slov, asi 13 minút rodičovského čítania)

Len v skratke – z minulého článku

Na rodičov sú kladené vysoké očakávania. Všade si prečítate desiatky návodov a vidíte množstvo celebrít aj necelebrít ako rodičovstvo zvládajú. Potom máme predstavu, že všetko, čo okolo seba vidíme, by sme mali predsa zvládnuť aj my. Výsledkom je snaha o dokonalosť, súťažíme sami so sebou, porovnávame sa s ostatnými rodičmi, ale častým dôsledkom je aj stres a frustrácia unavených rodičov.

Nebudem ani v tomto článku písať o organizačných veciach riadenia rodiny (varenie, rozpočet, pranie, upratovanie a pod.), ale o tých rodičovských rolách, ktoré vplývajú na emocionálny, intelektuálny, sociálny, fyzický a osobnostný rast detí. Vymenujem rôzne rodičovské roly, ktoré pokladám za nevyhnutné, ale účinné minimum dobrej výchovy. Také rodičovské minimum.

Pri všetkých rolách mi je jasné jedno – o všetkých sa ľahšie píše ako sa robia. Ale to je nevýhoda poučovania :-).

Rodičovské minimum

Rodičovské minimum znamená, že stačí urobiť iba toľko, koľko je to minimum. Urobiť viac je na vás, ale často to nemá žiadny podstatný efekt navyše. Preto radšej rodičovské minimum nazývam nevyhnutné (teda potrebné), ale účinné minimum výchovy. Je to výchova, pri ktorej rodič robí to nevyhnutné, ale podstatné minimum pre zdravý a šťastný rozvoj dieťaťa. Ale nemusí robiť viac. Nemusí robiť viac, lebo to viac už nemá ďalšie významné účinky navyše. Rodič potom nemusí mať zlé svedomie, že nerobí VIAC pre svoje deti. Netreba.

Je to ako s miesením cesta na chlieb. Treba ho miesiť, aby ste do neho dostali vzduch. Ale keď miesite priveľa, tak to neurobí ešte oveľa viac vzdušnejší chlieb. Dokonca to cesto môžete pokaziť. A podobne je to s výchovou detí.

Ale aj to minimum, čo tu vymenujem a opíšem, je dosť. Chce to odhodlaného rodiča, lebo všetky roly vyžadujú jeho pozornosť, čas a energiu. Ale dôležité je, že je to dosť aj pre dieťa, lebo mu to pomáha zdravo dospievať.

Byť rodičom nie je ako reklama na fitness centrum – Trikrát do týždňa polhodinka a budete mať telo do plaviek. Rodičovstvo je na plný úväzok, ale dá sa robiť na nižšie obrátky aj na nižší prevod. Pozrime sa na to.

s deťmi v prírode

PRÍTOMNÍ RODIČIA

Deti sa dnes oprávnene sťažujú, že ich rodičia na nich nemajú čas. Nielenže bývajú dlho v práci, ale aj po návrate domov dorábajú pracovné úlohy, varia, perú alebo si konečne vyčerpaní ľahnú pred televízor alebo niečo veľmi napínavé sledujú v smartfónoch. Niekedy je pre rodičov nevyhnutnosť tak dlho a tak veľa pracovať. Často však nie. Niekedy je nevyhnutné pre rodičov si naozaj oddýchnuť bez zapojenia do kontaktu s deťmi. Často však nie.

Práve v čase písania tohoto článku som robil oslavný prehľad fotografií mojej dcéry k jej narodeninám. Čo mi udrelo do očí, že minimálne prvých 5-6 rokov sme najviac času trávili s deťmi dvoma spôsobmi.

Najmä manželka (na materskej) s nimi bola 2x denne vonku, nezávisle od počasia.

A keď som sa vrátil unavený domov z práce, tak som robil s deťmi moju najobľúbenejšiu činnosť: „Poďme sa váľať.“ Či som ležal na posteli, na zemi, na gauči alebo v kresle, deti po mne lozili, blbli, hrali sa. Bol som preliezačka, lúka, koník… Skrátka teplá, živá hmota, ktorá niekedy reagovala na deti, niekedy sa prevalila do pohodlnejšej alebo hravejšej polohy a niekedy som dokonca aj zaspal. Na všetkých fotografiách je však vidieť ako sú deti šťastné a ja som v podstate nerobil nič. Iba tam bol.

Samozrejme, ak by som bol pre deti len kus tela, po ktorom sa štverajú ako levíčatá po ospalom levovi v Serengeti, tak by to nebolo účinné minimum výchovy. Nie sme levy. Rodičovská prítomnosť preto znamená aj iné veci.

Rodičovské minimum výchovy prítomného rodiča

Keď konečne prídeme domov, môžeme nechať deti váľať sa vedľa nás, čítať si knihu na našich kolenách, hrať sa s autom na našom stole alebo len počúvať, čo všetko nám chcú povedať.

Najväčším nepriateľom bytia v plnej prítomnosti s deťmi sú naše vlastné očakávania – radšej by som robil niečo iné a radšej by som bol niekde inde. Vtedy nie sme v prítomnosti, ale dušou inde. A to znervózňuje.

Plná prítomnosť

Môžeme si však urobiť pauzu od čohokoľvek, čo môže počkať pol hodinu a venovať sa deťom. Plne vnímať, čo robia, čo hovoria, ako sa prejavujú, vnímať ich staré aj nové schopnosti. Niekedy netreba ani hovoriť, ale byť prítomný. Keďže mnoho detí dnes nemá súrodencov, tak potrebujú na hranie a na kontakt rodiča. Treba si to užiť – prvých 15 rokov ubehne ako nič.

Aby sme mohli byť všetci viac spolu – niekedy stačí mať tzv. bezobrazovkový čas – čas bez médií. Pri učení, pri spoločnom jedle, pri cestovaní, na návšteve a v podobných spoločenských situáciách – nemať zapnutý televízor, nemať na ušiach slúchadlá, nepozerať do smartfónu. To umožní spoločne sa rozprávať alebo hľadať alternatívy ako inak spoločne tráviť čas.

Sledovanie digitálnych médií

Samozrejme, pozrieť si film adekvátny veku detí môže byť normálnou súčasťou rodinného programu, pri ktorom by však rodič mal byť. V predškolskom veku by deti nemali pozerať bez rodiča v podstate nič. Rozprávať sa o postavách, o deji, o emóciách a hlavných myšlienkach je základom pozerania filmov. Deti sa rozvíjajú vďaka porozumeniu toho, čo sa deje na obrazovke a čo to v nich vyvolalo. Filmy pozeráme preto, lebo to s nami niečo robí – a preto je dôležité sa s deťmi o tom rozprávať.

Naše deti si nikdy sami nezapli televízor ani notebook. Ani ich to nenapadlo. Boli zvyknutí, že rozprávky, filmy aj prírodopisné dokumenty pozeráme vždy spoločne. Dodnes spolu s nimi pozeráme väčšinu filmov, či seriálov. Podobné platí aj pre hudbu, či literatúru. Zdieľame vzájomne svoje nadšenie pre videoklipy, pesničky, albumy, či knihy a ďalšie oblasti umenia. Pomáha nám to vo vzájomnom zdieľaní, kto čím žije.

Rozhovory a spoločné činnosti umožňujú, aby sme deťom rozumeli a im umožňujú rozumieť nám. Učíme sa jeden o druhom a jeden od druhého práve tým, že sme jeden pre druhého prítomní. Vekom sa, samozrejme a prirodzene, miera spoločne zdieľaného času zmenšuje, ale kvalita kontaktu rodičov a detí sa buduje od narodenia.

Prítomnosť rodiča sa prejavuje aj v ďalších rodičovských roliach.

Photo by Hannah Tasker on Unsplash

ZAPÁJAJÚCI RODIČIA

Častou prekážkou nášho kontaktu s deťmi je, že sme zaneprázdnení starostlivosťou o domácnosť. Avšak, adekvátne veku, sa deti dajú zapojiť do všetkého. Áno, chápem, to je ako zaúčať nadšeného nováčika, čo nemá žiadne zručnosti. Do všetkého sa hrnie a potom máme viac práce s naprávaním a upratovaním.

Nuž, záleží ako ich zapojíme a aký je náš cieľ zapájania. Najprv ako a potom prečo.

Možností ako deti zapojiť je množstvo, takže iba pár vybraných príkladov:

  • Starostlivosť o kvety – deti ich nemusia rovno polievať, ale deti milujú napĺňanie nádob na polievanie. Keď polievať, tak tie kvety, ktoré keď prelejú, tak sa nič nezničí. Postupne sa to naučia robiť samostatne.
  • Nakupovanie – nakladanie tovarov, na ktoré dočiahnu, unesú a nerozbijú, a vykladanie nakúpeného na pás pri pokladni deti obvykle milujú. Môžu nám pomáhať pamätať si alebo dokonca zapísať, čo treba nakúpiť a ukazovať nám, kde to v obchode nájdeme. Časom dokážu do obchodu vybehnúť a nakúpiť aj samy.
  • Rutinné upratovanie – výskumy ukazujú, že toto je najneobľúbenejšia činnosť všetkých – detí aj dospelých.

Účinné upratovacie minimum

Dá sa s tým popasovať napríklad takto – v detských izbách nechávať tvorivú, ale dohodnutú mieru neporiadku.

Pamätám si, že my sme od detí chceli upratovať pred spaním všetky kocky lega, ktoré boli po celej izbe. Na ich každo-večerné upratovanie zabral iba jediný argument – aby sa mama na kockách nezranila a neprizabila, keď ich v noci príde skontrolovať. Deti mali svoju vlastnú skúsenosť ako bolí šliapnutie bosou nohou na lego-kocku a tak to uznali. Nakoniec sa teda ustálila minimálna verzia upratovania, pri ktorej deti celé kopy kociek rozhrnuli do uličiek od vstupných dverí k posteliam a potom k oknu, aby sme mohli v noci cez uličky prejsť a vyvetrať. A z času načas, keď neporiadok prerástol aj ich toleranciu, a keď im zavadzal pri iných hrách, tak si upratali.

Prvé vyjednávanie je náročnejšie, ale potom ako máte dohodu, deti radšej bez slova urobia uličku, ako by mali upratať všetky kocky, ktoré aj tak budú nasledovný deň rozkladať po zemi. Deti radšej držia voľnejšiu dohodu, lebo vedia, že ak ju nedodržia, tak budú musieť urobiť ako chce rodič. Rodičia, čo nástoja iba na svojom riešení sa potom s deťmi handrkujú každý deň. Načo.

Ďalšou možnosťou je mať iba občasné a pravidelné upratovanie. Znamená to, mať upratovací režim v kalendári – napríklad, sobotu doobeda upratujeme. Vtedy všetci vysávajú, utierajú, ukladajú. Pravidelné, ale účinné minimum upratovania.

Upratovanie môže byť aj podmienkou k ďalším víkendových činnostiam, ktoré deti radi robia. Ale je dobré to mať dopredu nastavené, nie vymyslieť upratovanie tesne pred tým, ako chcú deti niečo lákavé robiť. To je rovnako zákerné, ako keď vám šéf dá v piatok poobede, tesne pred odchodom z práce, súrnu úlohu. Už chápete, však?

Rodičovské minimum výchovy zapájaním

Ako pri všetkých domácich prácach – je dobré dodržiavať dve ťažké, ale nevyhnutné pravidlá pre rodičovské minimum:

  • Mať stanovené (dohodnuté), čo znamená, že je upratané/poliate/urobené. Znamená to, že každá hračka má byť presne tam, kde rodič určí? Že vysávačom treba prejsť každý roh a centimeter izby? Že stôl dieťaťa musí mať svoje sektory určené pre rôzne veci? Alebo to znamená, že stačí, že hračky nie sú na zemi? Že vysávačom treba iba prejsť po celej izbe? Alebo, že uprataný stôl je čistý stôl bez vecí? Alebo, že pri varení to znamená, že mrkva má byť iba pokrájaná na pár kúskov alebo presne na troj-milimetrové kúsky? Jednoduché a uskutočniteľné pravidlá sa lepšie vykonajú aj kontrolujú a na vytváranie návykov postačujú (a o ne ide).
  • Nedorábať, neopravovať, nedokončovať. Skrátka, nechať tak, ako to deti urobili, pokiaľ to spĺňa dohodnuté merateľné minimum. Ak je hračka na zemi, tak zdvihnúť. Ak nie je na zemi, ale je na mieste, ktoré sa vám nepáči, tak nechať tak. Ak dieťa vysávalo, ale vidíte, kde ostal prach, pochváľte ho, ŽE vysávalo. Keď je mrkva rozrezaná na niekoľko, aj keď veľmi nerovnomerných, kúskov, hoďte ich do hrnca. Prečo? Lebo keď ich budete napomínať, opravovať a dokončovať po nich, tak sa vám na to nabudúce vykašlú, lebo vidia, že aj tak po nich všetko dokončujete.
Prečo by sa potom mali čo i len trochu snažiť zapojiť?

Pri bežných domácich prácach by zapájajúci rodič nemal stáť dieťaťu za zadkom, ani mu pozerať cez plece. Vy vždy budete vedieť lepšie upratovať alebo variť. Ale to len preto, že máte 30-ročný náskok! Nie preto, že ste v tom lepší.

Je lepšie si nedostatky nevšímať (miesto: Tu si ešte nevysal!),
ani ich neopravovať (Ukáž, takto sa to robí poriadne!).
Viem, niekedy sa na to nedá pozerať.
Presne tak. Nepozerajte sa na to.

Chceli ste mať deti zapojené, aby sa učili a rástli, nie aby miesto vás urobili niečo, tak dobre ako vy.

Zapájanie je tréning rodičov aj detí

Cieľom zapájania detí nie je iba ten, aby vám pomáhali. Zapojenie detí do chodu domácnosti je najmä tréningom množstva dôležitých životných zručností. Pre rodičov aj deti – učíme sa tak spolupráci s malými ľuďmi, ktoré väčšinu vecí robia prvý raz v živote, nemajú ešte rozvinuté mnohé motorické aj neurologické predpoklady, ale práve takouto prácou tomu rozvoju pomáhame.

S mnohými domácimi návykmi je to ako s umývaním zubov – hovoríte im to každé ráno aj večer niekoľko rokov, kým si ich nakoniec umyjú sami od seba. Hej, viem. Práve pri umývaní zubov je účinné minimum výchovy aj niekoľko rokov!

Keď budú deti pomáhať s domácimi prácami od malička, tak im to príde normálne aj v dvanástich. A navyše, v dvanástich to budú zvládať podobne dobre ako rodičia.

Iba zopakujem najdôležitejšiu vec – cieľom zapájania detí, nie je to, aby nám pomohli, ale to, že ich tým vychovávame a učíme.

Ale ani zďaleka nejde iba o domáce práce. Deti sa dokážu od nízkeho veku zapojiť do rozhovorov dospelých (A ty si sa ako dneska mala?), do rozhodovania (Kam pôjdeme na výlet?), alebo do činností spojených s mladším súrodencom (Prečítaj sestre tento kúsok z Dubkáčika a Budkáčika).

rodičovské minimum účinné minimum výchovy

PODPORUJÚCI RODIČIA

Podporovanie má viacero podôb – príležitosti, oceňovanie a emocionálne spolu-prežívanie. Tieto tri oblasti podporovania detí sú účinné rodičovské minimum výchovy.

Umožňovanie príležitostí

Keď chcú deti robiť niečo sami, tak vysoko ocenia, keď ich v tom budeme podporovať. A keď im budeme pomáhať len v tej miere, v ktorej nám to dovolia. Sebavedomie detí sa vytvára robením reálnych vecí, pri ktorých sa zlepšujú vďaka vlastnému úsiliu a vidia výsledok. Ale musia mať príležitosti. Podporujúci rodič tieto príležitosti na žiadosť detí umožňuje, prípadne im ich aktívne vytvára.

Nechaj ma, ja sám. Pokiaľ to nie je krájanie surového mäsa super-ostrým nožom, tak nechajte dieťa, nech sa potrápi. A to je ten fór – nám sa zdá, že sa dieťa trápi, keď mu nejaká činnosť nejde, ale ono sa motivovane namáha, lebo chce niečo dokázať a pritom sa učí. Stačí len strážiť, aby sa vážne nezranilo. A pomáhať mu len po jeho výzve. To je rodičovské minimum – nechajte ich, keď chcú a zasahujte len vtedy, keď vás vyzvú alebo sa chystajú vážne zraniť. Napríklad krájaním proti vlastnej dlani.

Podporovanie oceňovaním

Deti radi chválime – najmä tie malé, ale potom postupne prestávame. Často však ešte aj chválenie robíme nevhodne. Výskumy Carol Dweckovej nám prekvapujúco hovoria, že deti stresuje, keď ich chválime za to aké sú šikovné, talentované, že sú rodení tenisti, či majú hlavu na matiku. Utvrdzujeme tak v nich presvedčenia, že sa narodili s takým talentom, že by im daná činnosť mala ísť hladko.

Avšak, keď zistia, že sa pri niečom namáhajú, že im niečo nejde ľavou zadnou, tak sú mylne presvedčené, že na to asi talent nemajú a frustrovane činnosť prestávajú robiť. Z výskumov Carol Dweckovej vyplýva, že viac motivuje chválenie snahy. Keď chválime deti za to, čo do činnosti vložili – úsilie, čas, sústredenie. Vtedy si uvedomujú, že vďaka ich snahe sa učia a zlepšujú. Oceniť dieťa za vynaloženú námahu, nezávisle od konečného výsledku, je to, čo ho učí, že len schopnosti spolu so snahou vedú k lepším výsledkom. Viac si o chválení a nastavení mysle prečítajte v samostatnom článku tu. A jej skvelú knihu Nastavenie mysle, ktorá vyšla aj v slovenčine, si určite prečítajte.

Emocionálne spolu-prežívanie

Podpora detí spoločným nadchýnaním sa. Jedna z úžasných foriem podpory, ktorú môžete dať dieťaťu, je byť poslucháčom, ktorý sa spolu s nimi nadchýna. Keď vám dieťa rozpráva svoje zážitky, názory, príbehy alebo vám ukazuje svoje výtvory z plastelíny, tak sa nadchýnajte spolu s ním. Prejavovanie obdivu, úžasu, zvedavosti a spoluprežívanie príbehov a zážitkov, posilňuje u dieťaťa jeho identitu a sebavedomie, že jeho vnútorný svet je hodnotný. A takto sa výrazne posilňuje spojenie detí s rodičmi.

Rodičovské minimum je prejavovať porozumenie prežívaniu dieťaťa.

Samozrejme, takéto emocionálne napojenie je rovnako, ak nie viac, dôležité vtedy, keď sa dieťa niečím trápi, je smutné alebo sklamané. Vtedy spoločné spolu-prežívanie rodiča s dieťaťom pomáha dieťaťu efektívnejšie porozumieť, čo prežíva a uľahčuje mu spracovať to, s čím sa potrebuje vyrovnať.

Rodičovská spolupatričnosť je vtedy dieťaťu dôležitou oporou. Takto deti získavajú postupne sebavedomie, že ich prežívanie má hodnotu, dáva im informácie o nich a ich potrebách a že sa vedia so svojím prežívaním, emóciami, myšlienkami vysporiadať.

Keď prežívanie dieťaťa prijíma a rozumie rodič,
dokáže ho lepšie prijímať a rozumieť aj dieťa.

Tak, toto boli prvé tri rodičovské roly. O nárokujúcich, odvážnych, outdoorových a spoločenských rodičoch sa dočítate v pokračovaní článku o týždeň.


Ak vás baví čítať, dajú sa tu kúpiť aj knihy na podobné témy.

Pridajte Komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.

Scroll to Top