fbpx

Skvelí rodičia nepotrebujú byť dokonalí rodičia

skvelí rodičia nepotrebujú byť dokonalí

Na rodičov majú všetci vysoké očakávania. Škola, rodina, médiá, spoločnosť, aj ostatní rodičia okolo nich – majú jasné predstavy, čo všetko by mali skvelí rodičia spĺňať. Nečudo, že z toho majú rodičia stresy. A myslia si, že nie sú dostatočne dobrí. Ale to preto, že sa porovnávajú s ilúziou dokonalých rodičov. To množstvo energie a času, čo venujú dokonalému rodičovstvu, ich stojí nesmierne veľa síl. Treba však naozaj spĺňať toľko očakávaní a investovať toľko energie? Koľko stačí na to, aby sme boli dostatočne dobrí rodičia?

O tom bude tento aj budúci článok o týždeň.

(3115 slov, menej ako 16 minút skvelého čítania o nedokonalosti)

Chápem, že chceme byť skvelí rodičia – vytrvalo pracujeme, aby sme živili rodinu, obetujeme sa a vozíme deti do školy a na krúžky. Doma máme upratané, navarené, večer im čítame, cez víkend spravíme nejaký program. Keď sme dlhšie doma s deťmi, tak im robíme program, učíme sa s nimi, zase nejaký program, vymýšľame hry, ideme s nimi von… A potom odpadávame od únavy, sme nervózni a ľahko vybuchneme. Chceme sa konečne venovať sami sebe, ale potom máme zase výčitky, že sa dostatočne nevenujeme deťom.

Je to aj preto, že si niekedy skvelého rodiča zamieňame s tým dokonalým, ktorý vo všetkých oblastiach musí byť excelentný. To je však nedosiahnuteľné a ani to nie je potrebné. Skvelý rodič si môže dovoliť byť nedokonalý.

V tomto článku sa pozrieme na:

  • nevyhnutné, ale postačujúce minimum výchovy.
  • Poukážem na to, ako nás niektoré mylné presvedčenia a zavádzajúce vplyvy médií stresujú a odvádzajú od podstaty rodičovstva,
  • a dám príklady ako sa dá pri postačujúcom minime výchovy inšpirovať výskumami z celkom odlišných oblastí ako je ekonómia, výskumy šťastia aj efektov pohybu na zdravie.

A v ďalšom článku urobím prehľad, čo pre skvelého rodiča stačí robiť, aký stačí byť. Také nevyhnutné, ale postačujúce podmienky. Takže… na začiatok.

Koľko výchovy už stačí?

V podstate si povieme ako to celé odfláknuť :-), aby sme vychovali zdravé, silné a šťastné deti.

Dopredu sa priznávam, že som muž, teda otec. Dopredu priznávam, že množstvo rodičovských vecí skvele plnila moja žena, a preto tu píšem o rodičoch v množnom čísle. Uvedomujem si, že kopec rodičov je za otca aj za mamu. Dopredu priznávam, že moje deti sú už teraz skoro dospelé, takže to máme v podstate za sebou. Dopredu priznávam, že máme dve deti a veľa toho, čo deti potrebujú, si dokážu oveľa lepšie vzájomne dať súrodenci, než ich rodičia.

Ale aj tak – do čoho sa oplatí z pohľadu rodiča investovať čas a energiu? A nemyslím tým teraz organizačno zabezpečovacie funkcie rodiča – nebudem sa venovať vareniu, upratovaniu, či praniu bielizne. Iba veciam súvisiacim s výchovou, nie s prevádzkou.

Koľko je TO MÁLO, čo deti potrebujú a koľko je to málo, čo STAČÍ?

A čo to znamená, že skvelí rodičia nemusia byť dokonalí rodičia? Ako odolávať tomu nutkaniu byť dokonalí?

skvelí rodičia

Očakávania nás smerujú

Prvou dôležitou vecou je zmeniť nastavenie voči očakávaniam na nás, na rodičov – očakávania okolia sú dobré. Nie sú hrozbou. Vlastne sú iba normálne. Žijeme v skupinách a skupiny sa riadia a kontrolujú vzájomne svojimi očakávaniami. Očakávania pomáhajú nastavovať, čo je žiadúce a čo nie. Bez očakávaní by sa nedalo žiť v skupine ani v rodine.

Očakávania druhých nás stresujú, lebo kladú na nás nároky. Ale očakávania sú v princípe dobrá vec.

Očakávania pomáhajú smerovať rodičov k tomu, aby vychovávali svoje deti tak, že im pomáhajú rásť a rozvíjať sa. Očakávania na rodičov pomáhajú v tom, aby sme sa ako rodičia poučili, zlepšili a dosiahli aspoň minimálne štandardy rodičovstva.

Očakávania pomáhajú aj v tom, aby sme deťom neubližovali. Očakávania na rodičov v mnohých prípadoch deti chránia. Veď skúste dnes verejne na ulici alebo v obchode dať svojmu decku po zadku alebo priamo facku. Už len pomyslenie na to vás pohorší. A ak nie, tak sa skoro určite niekto ozve. A ak nie, tak aspoň pohľady svedkov vás zarazia. Pohľad na fyzické tresty sa za posledné desaťročia zásadne zmenil. Našťastie.

Takto nás očakávania regulujú. A to je dobre. Prvým predpokladom je pozitívne sa stavať k tomu, že na rodičov sú kladené nároky.

Stresuje nás to:

  • keď chceme splniť všetky očakávania,
  • keď si myslíme, že ich nezvládneme,
  • keď niektoré naozaj nezvládame,
  • keď si predstavujeme, čo o nás budú druhí hovoriť, keď ich nezvládame
  • a keď si niektoré očakávania mylne vykladáme.

Lenivý rodič

Skvelá kniha Pohodoví rodičia (Líný rodič – česky), ktorá ide proti prúdu očakávaní je neprekvapivo od anglického bohéma Toma Hodgkinsona, ktorý v podnadpise knihy hovorí ako sa leňošením a nečinnosťou dopracovať k lepšiemu rodičovstvu.

Je to podnetné čítanie, odporúčam. V knihe sa dozviete viacero návodov ako sa nestresovať pri výchove detí. V niektorých aspektoch táto kniha však viac pomáha rodičom ako deťom. Je to dobrá kniha najmä pre tých premotivovaných a aktívnych rodičov.

Ja však mám rovnako blízko k lenivému rodičovstvu ako k rodičovstvu, ktoré je aktívne – ale iba do istej miery.

Vymyslel som si vlastný antistresový nástroj – nevyhnutné, ale účinné minimum výchovy.

Nevyhnutné, ale účinné minimum výchovy

Stres do rodičovstva prinášajú očakávania, ktoré sú prehnané a skreslené, keď ich je príliš veľa alebo keď si výšku očakávaní sami nastavíme do nesplniteľných výšin. Rodičia-perfekcionisti nedokážu splniť mnoho očakávaní a potom sa trápia, že zlyhávajú.

Perfekcionisti sa totiž nepozerajú na to, čo zvládli, ale na to, čo ešte nie je tak dobré ako by mohlo byť. Na druhej strane, skvelí rodičia vedia, koľko už STAČÍ.

Preto sa budem opakovane vracať k tomu, čo stačí a že viac ani netreba.

Aj v iných oblastiach činností človeka je bežné, že nad istú hranicu investícií už žiadúci efekt veľmi nezvyšujeme. Inak povedané – aby sme potrebný efekt dosiahli, tak treba niečo urobiť, ale po istej hranici, aj keby sme makali navyše, tak už väčší vplyv nedosiahneme.

To platí napríklad pre cvičenie a jeho vplyve na fyzické a duševné zdravie. Ak urobíte denne 12 klikov, dostane vás to do istej zdravotnej kondície. Ak budete ale denne robiť 40 klikov, tak nestrojnásobíte svoje zdravie. Platí to aj pre behanie. 50 minút behania denne významne zvýši vašu šancu odolať rakovine aj srdcovo-cievnym ochoreniam. Ale, ak budete behať nad 50 minút denne, už to nijako významne vašu odolnosť voči týmto ochoreniam nezmení. Kvôli zdraviu sa teda oplatí behať 50 minút denne, ale viac už ani moc nie.

Koľko je dosť?

Dokonca existujú aj snahy robiť prepočty, aký ročný príjem nám stačí na to, aby sme mohli žiť dobrý/šťastný život. V podstate ide o to, že vieme, že od istej sumy peňazí už nemá výška príjmu/majetku vplyv na to, aký dobrý život žijeme. V knihe How much is Enough? (Koľko je dosť?) riešia bratia Skidelskí práve túto otázku. Odpoveďou je to, čo riešime aj v tomto článku – iba istá suma peňazí zreteľne ovplyvňuje naše šťastie, ale po jej prekročení už ani milióny navyše nemajú významný vplyv na našu mieru šťastia. Tiež také účinné minimum.

Pri tomto sa ma ľudia vždy pýtajú, že koľko je teda tá hranica? Ťažko povedať. Museli by sme urobiť konkrétne prepočty na našu krajinu aj na aktuálnu dobu. Ale aj keby sme ich urobili, tak väčšina ľudí by šomrala, že to kto má také príjmy? (V roku 2010 urobili prepočty na USA – a vyšlo im 66.000 dolárov na rok. To bola hranica, nad ktorú už miera šťastia ľudí nebola ovplyvňovaná peniazmi. Spokojní?)

Ale, aby som sa vrátil k rodičovstvu. Podobné pravidlo platí aj pri rodičovstve. Skvelí rodičia robia iba nevyhnutné množstvo. Netreba robiť všetko, čo sa dá. Rodič maximalista a perfekcionista je potom najčastejšie aj unavený a frustrovaný rodič. Teda otrasný rodič. Rodič, čo sa pre svoje deti ide rozkrájať, tak potom často prežíva nedokonalé správanie dieťaťa ako nevďak: Čo všetko sme pre teba robili a ty takto!

Skvelí rodičia nie sú ani zďaleka dokonalí rodičia. Rovnako ako skvelé deti – to ani náhodou nie sú tie dokonalé.

Skvelí rodičia nerobia marketing

Skreslené a zidealizované predstavy rodičovstva sa však na nás valia zovšadiaľ. Keď sledujeme televíziu, bulvár a sociálne siete, tak často podliehame ich vplyvu. Marketing a reklama sú plné rodičovských ideálov. A nikdy to nie je priamo reklama na výchovu a na rodičovstvo. Napríklad reklama na auto, do ktorého naskakuje šťastná rodinka s hračkami, bicyklami a psíkom, je nechcene reklama na dokonalú rodinku a ilúzia rodinného cestovania. Nikto nenatočí koľko trvá času a koľko stojí rodičovskej energie a nervov nahnať deti so psom a bicyklom do auta. Nikto nenatočí ako sa deti v aute stále hádajú a bijú, rodičia ich okrikujú a prekrikujú, vyhrážajú sa im bitkou, či zúfalo plačú za volantom až musia auto zastaviť, lebo od sĺz nevidia na cestu.

Málokto v bulvárnych článkoch o rodičovstve bohatých celebrít ukáže, že za fotoaparátom a za kamerou stojí celý štáb, opatrovateľky, chyžné a kuchárky. To isté platí aj pre mnohé “influencerské” matky a otcov.

giselle bundchen breastfeeding
Giselle Bundchen nazvala túto fotku “Multi-tasking” a pár matiek ňou riadne vytočila. Možno aj preto, milá Giselle, že multitasking znamená, že jeden človek robí viac vecí a nie, že viac ľudí robí na jednej veci.

Digitálni rodičia nie sú skvelí rodičia

Ale aj množstvo normálnych, teda necelebritných rodičov, využíva sociálne siete na to, aby ukazovali ako rodičovstvo zvládajú. Vo virtuálnom svete sú všetci rodičia dokonalí rodičia. Lebo ukazujú tie časti, ktoré zvládajú, sú na ne hrdí a chcú sa nimi pochváliť alebo len obyčajne podeliť. A to je v poriadku.

A ak ukazujú svoje zlyhania, tak ukazujú ako sa z nich múdro poučili. Zase dokonalosť sama. Ale ako inak by to mohlo byť, lebo podeliť sa a pochváliť sa vieme iba tými zlyhaniami, na ktoré máme náhľad. To hlúpe a nevhodné správanie, ktoré sme ani nepochopili, ale týrame a otravujeme nimi naše deti, sa na verejnosť nedostanú.

Myslíte na to, že vtedy, keď sa fotíte s deťmi a dávate vaše fotky na internet:

  • tak sa nevenujete deťom, ale robíte si self-promo, čiže marketing seba,
  • zážitok s deťmi, ktorý zaznamenávate, tak neprežijete naplno,
  • ukazujete im, že sú váš produkt,
  • vychovávate ich k tomu, že ony sú produkt,
  • a že váš vzťah je tiež tovar, ktorým sa môžete pochváliť verejnosti.

Skrátka, robíte tak zo seba, zo svojich detí a z vášho vzťahu objekt, produkt, vec, obchod.

Vo virtuálnom svete máme všade okolo seba rodičov, ktorí to pri výchove dávajú alebo sa “veľmi veľa od svojich detí a zo svojich chýb naučili”. A ešte sú aj úspešní a krásni. Môže nás z toho drbnúť.

Rodičovstvo nie je podnikanie

Ale je tu ešte iný problém – z rodičovstva sa stala súťaž. Miesto toho, aby sme sa venovali deťom, sa často venujeme tomu, či to robíme správne. Miesto toho, aby sme sa venovali tomu, či vychovávame správne sa venujeme tomu, či sme v tom takí dobrí ako ostatní. Deti nie sú klienti a rodičia nie sú dodávatelia. Rodičovstvo nie je firma.

Keď sa skĺbi perfekcionizmus, súťaživosť a snaha sa predviesť mimo svojej rodiny, tak sa z rodičovstva naozaj môže stať veľmi stresujúce podnikanie. Chceme zvládnuť každý detail, lebo predsa na detailoch záleží.

Decku je ale jedno v akom sa vezie kočíku. Na tom záleží iba rodičom. Decku je jedno, či jeho odrážadlo je z druhej ruky od susedy alebo je značkové z nejakého bejby-obchodu. Na tom záleží iba rodičom, ktorí “chcú to najlepšie”. Rozumiem, že sme evolúciou vyformované zvieratká, ktoré potrebujú ostatným v skupine ukázať svoju pozíciu. Ale sme aj zvieratká, ktoré dokážu mať náhľad na svoje správanie a vieme ho tak vedome kontrolovať. Preto skvelí rodičia súťažia len tam, kde treba.

Evolučná súťaživosť vo všetkom

Predvádzanie sa totiž býva spojené s hľadaním si nových sexuálnych partnerov, ako o tom píše vo svojom bestsellery Červená kráľovná, popularizátor vedy Matt Ridley. Predvádzanie sa však celkom nesedí s rodičovstvom, čiže staraním sa o potomkov. Keď chceme venovať čas výchove potomkov, nie je dôvod na ďalšie predvádzanie sa, aby sme získali čo najlepších partnerov na ďalšie rozmnožovanie. Akoby to s rodičovstvom nesedelo – najmä nie u žien.

Takéto správanie je však zreteľne súčasťou tzv. vnútrodruhovej súťaže. Rodičia sa zapájajú do súťaže Kto je LEPŠÍ rodič a predvádzajú ostatným, ako sa dokážu postarať o svojich potomkov, na aké skvelé školy ich dokázali dostať, ako ich vedia luxusne vystrojiť a načesať, a vystaviť ich fotografie na obdiv pre celý svet. Tým poukazujeme na vlastné rodičovské schopnosti. Takáto súťaživosť niekedy deťom prospieva a inokedy im škodí. Menej však takýto druh súťaživosti prospieva vystresovaným rodičom.

Dôležitý je motív – skvelí rodičia zvážia, ako ich rozhodnutia budú prospievať alebo škodiť ich deťom, tí dokonalí majú tendenciu robiť mnohé rozhodnutia kvôli uznaniu ostatných súťaživých rodičov.

Dokonalosť, luxusné prevedenie, dotiahnuté detaily a vyčačkané vychytávky vás pri veľkej konkurencii v podnikaní určite odlíšia od konkurencie. Ale rodičovstvo nie je podnikanie.

Ak rodičovstvo uchopíte súťaživo, tak iste budete v strese. Lenže toto správanie vychádza z mylného presvedčenia – v rodičovstve totiž nie je žiadna konkurencia. Tam máte monopol! Pre deti ste jediní rodičia. A to je výhoda, na ktorej sa dá stavať. 🙂

Keď máte monopol, tak sa môžete upokojiť a zvoľniť tempo. Nikto vás v starostlivosti o vaše dieťa nepredbehne – keď nesúťažíte.

Skvelí rodičia robia dostatočné minimum

Rodičovstvo nie je služba a netreba na ňu teda robiť marketing. Ale ak to aj beriete ako podnikanie, tak len náš klient, teda naše deti, majú plné právo povedať ako nás hodnotia. Stačí sa teda spýtať ich – nie kamarátov, nie sociálnych sietí, nie vlastných rodičov a aj tento článok je možno celkom navyše. 🙂

Ale ani to nie je také jednoduché – lebo sa očakáva, a celkom oprávnene, že rodičia vedia v mnohom lepšie ako deti, čo je pre nich správne. Preto od nich často chceme veci, ktoré sa im nemusia páčiť, lebo vyžadujú námahu (Uč sa!), dodržiavať pravidlá (Nebi sestru!), či mať isté obmedzenia (Spať ideš o ôsmej!).

A na sklamanie mnohých rodičov, deti budú vždy voči nám kritické. Je to normálnou súčasťou zdravého vývoja detí, že vnímajú svojich rodičov až prehnane kriticky. A čím sú starší, tým viac. Ale keď dospejú, budú mať svoje deti, tak pochopia a prejde ich to. Blbosť. Zavádzam. Vždy vám budú niečo vyhadzovať na oči až do smrti. Môžete byť akokoľvek dokonalí rodičia, aj tak si vyslúžite aj pekne tvrdé reči od svojich detí.

Tak načo sa tak strašne snažiť, nie?

Skvelí rodičia sa snažia iba do istej miery. Dokonalí rodičia sa snažia priveľa a tak vynakladajú zbytočne veľa energie s malým účinkom.

Ak ste sa dočítali až sem, tak ešte taký stručný prehľad rodičovských štýlov a ktorý z nich sa ukazuje ako najviac rozvíjajúci šťastné deti.

skvelí rodičia nepotrebujú byť dokonalí

Štýly rodičovskej výchovy

Ešte v roku 1959 Earl S. Schaefer, v jednom z najcitovanejších výskumov súvisiacich s výchovou, skúmal typické prejavy matiek v interakcii s deťmi. Pomenoval dve základné dimenzie správania rodičov:

  1. Dimenzia prejavovania emocionálneho vzťahu. Na jednej strane dimenzie sú rodičia, ktorí majú kladný postoj k dieťaťu, prejavujú mu lásku a srdečnosť. Opakom je nepriateľstvo rodičov voči dieťaťu, emočný chlad alebo až zavrhnutie dieťaťa rodičmi. V ďalšom článku budem opisovať rôzne aspekty prejavov lásky a emocionálnej blízkosti.
  2. Dimenzia riadenia dieťaťa. Na jednej strane sú rodičia, ktorí dieťa nijako neriadia, nemajú na neho žiadne požiadavky a nároky a nechávajú mu voľnosť a slobodu. Voľná výchova bola módna pred pár desaťročiami, ale neosvedčila sa. Opakom je neustále riadenie správania dieťaťa a jeho prísna kontrola. Rodičia majú vysoké, niekedy až nesplniteľné očakávania od dieťaťa a prísne vyžadujú ich plnenie. Ani druhý extrém sa neosvedčil – dnes sa jednej z týchto kontrolujúcich foriem rodičovstva hovorí helikoptérový rodič a patrí sem aj dokonalý rodič.

Z týchto dvoch rozmerov – emocionálny vzťah a miera riadenia dieťaťa – vytvorila jedna z najvplyvnejších detských psychologičiek Eleanor Emmons Maccobyová spolu s Johnom A. Martinom (1983) schému štyroch veľmi jednoducho porozumiteľných rodičovských štýlov.

Štyri základné rodičovské štýly:

  1. Zanedbávajúci štýl (emocionálny chlad + žiadna výchova) – toto je pre dieťa málo a poškodzuje jeho zdravý vývoj.
  2. Zhovievavý štýl (emocionálna vrelosť + žiadna výchova = niekedy nazývaný aj ako voľná výchova) – toto je pre dieťa málo, nenaučí sa napríklad sebakontrole a režimu, a oboje je kľúčové.
  3. Diktátorský štýl, alebo autokratický štýl (emocionálny chlad + nárokujúca výchova) – toto je pre dieťa v oblasti vzťahov málo a v oblasti nárokov priveľa. Viac poškodzuje ako pomáha.
  4. Rešpektujúci štýl, alebo autoritatívny štýl (emocionálna vrelosť + nárokujúca výchova) – tento štýl sa ukazuje pre dieťa ako najvhodnejší.

Možno v inom článku toto viac rozviniem. Teraz len stručne.

V súčasnosti, aj po mnohých ďalších štúdiách týchto štýlov sa ukazuje, že najlepšie prospievajú deťom rešpektujúci rodičia – čiže láskaví a zároveň nárokujúci rodičia.

Pri takejto výchove vyrastajú deti, ktoré sú zdravo sebavedomé a sebapresadzujúce sa, vedia sa lepšie ovládať, sú spolupracujúcejšie, aj keď nie vždy sú poslušné. Výsledkom takejto výchovy je, že takto vychovávané deti bývajú úspešné, kompetentné a šťastné.

Ale práve v tomto štýle hrozí to o čom je tento článok – rodičia to v emocionálnej investícii preháňajú a aj v nárokoch na dieťa nemajú hranice – až uštvú seba aj dieťa.

rodičia na prázdninách

A ešte k tej nedokonalosti

Opakom dokonalosti je nedokonalosť. Opakom dokonalosti je schopnosť pripustiť si, že niektoré veci skrátka nedávame. Opakom dokonalosti je prijať realitu. Realitou je, že nič také ako dokonalosť neexistuje. Opakom dokonalosti je akceptovať seba so svojimi silnými aj slabými stránkami, so svojimi úspechmi aj zlyhaniami, so svojou snahou aj lenivosťou, so svojím sebavedomým aj neistotami.

Keď prijmeme, že nevieme všetko zvládnuť, keď pochopíme, že to ani netreba, keď si uvedomíme, že to je často škodlivé pre nás, pre deti aj pre partnerský vzťah, tak sa uvoľníme a uľaví sa nám. Keď prijmeme múdrosť toho, že snažiť sa stačí po istú úroveň a potom je to len nerozumné mrhanie energiou, aby sme uspokojili svoje ego, tak pochopíme, že výchova detí je viac o nich ako o nás. A zároveň, sa lepšie postaráme o nich aj o seba.

Naučte sa povedať deťom úplne úprimne ako na tom ste:

  • nechce sa mi,
  • nevládzem,
  • som unavený,
  • potrebujem si oddýchnuť,
  • nebaví ma to.
  • Veď inokedy sa ti venujem aj sa ti budem venovať.

Sami sebe povedzte:

  • môžem byť nedokonalý/á,
  • môžem byť lenivý/á,
  • môže sa mi nechcieť,
  • môže ma to nebaviť,
  • môžem robiť chyby.
  • Veď inokedy všeličo zvládam a ide mi to naozaj dobre.

A ešte deťom povedzte:

  • prepáč,
  • som unavený/á,
  • oddýchnem si,
  • a potom sa ti budem (s nadšením) venovať.

Žiadne výhovorky, autenticky si oddýchnite. 🙂 Deti chápu, že aj rodičia sú ľudia. Keď ste neunaviteľní a nezraniteľní Terminátori, tak sa vás budú skôr báť. A idete im zlým príkladom.

Pre deti je oveľa lepšie, keď vidia, že mama aj otec sú iba obyčajní ľudia, ktorí ich síce nekonečne milujú a starajú sa o nich, ale niekedy majú “toho plné kecky” a servis je len “odtál-potál”.


Ako konkrétne sa prejavuje emocionálna vrelosť s nárokujúcou výchovou a užitočnými rodičovskými rolami? To si povieme v ďalšom článku o týždeň.


Ak vás zaujíma viac čítať o výchove alebo ste učitelia, tak odporúčam knihu Životné zručnosti. Ak vás zaujíma emocionálny rozvoj tak vás iste zaujme e-kniha alebo audio-kniha Sila pozitívnych emócií. Ak sa chcete pridať do klubu :-), máme aj tričká s názorom.

Ak vás v budúcnosti zaujímajú nové články a novinky na tejto stránke, zapíšte sa do newslettra.

Pridajte Komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.

Scroll to Top