Je niekoľko rodičovských rolí, ktoré pozitívne ovplyvňujú zdravý a šťastný rozvoj detí. Rodičia, ktorým záleží na dobrej výchove, bývajú v strese, koľko veľa musia urobiť, aby si boli istí, že nič nezanedbali. Tento aj minulý článok je snahou pomôcť udržať si zdravé medze rodičovstva. Hovoria o tom, čo je nevyhnutné, ale účinné minimum výchovy, ktoré postačuje na to, aby sme mohli mať pokojné svedomie, že sme pre našich potomkov urobili dosť.
V článkoch sa dočítate:
- čo je nevyhnutné, ale účinné minimum výchovy, (v časti 1)
- ako sa prejavujú prítomní rodičia, (v časti 1)
- zapájajúci rodičia, (v časti 1)
- podporujúci rodičia, (v časti 1)
- nárokujúci rodičia,
- odvážni rodičia,
- outdooroví rodičia,
- a spoločenskí rodičia,
a ako tieto roly umožňujú naplniť rodičovské minimum aj keď to tak na prvý pohľad vôbec nevyzerá.
(minimálne 3130 slov, ale účinných 15 minút čítania)
NÁROKUJÚCI RODIČIA
Výskumy Earla Schaefera (1959), ktoré som spomínal na konci článku Skvelí rodičia nepotrebujú byť dokonalí – opisuje dva kľúčové parametre výchovy detí – emocionálny vzťah rodiča voči dieťaťu a riadenie dieťaťa. Keď oba rozmery rodičovstva v zdravej miere prejavujeme, tak vychovávame zdravé a šťastné dieťa.
Láskavosť, srdečnosť a iné emocionálne prejavy rodiča voči dieťaťu a emocionálne prijímanie detského prežívania sú opísané v predchádzajúcich rodičovských rolách – sú obsiahnuté najmä v Prítomných a Podporujúcich rodičoch.
Riadenie dieťaťa sa prejavuje najmä v roli Nárokujúceho rodiča. Nároky voči dieťaťu prejavujeme dvoma základnými spôsobmi:
- Dieťaťu stanovujeme hranice, v ktorých sa môže slobodne pohybovať, ale nechceme, aby ich prekračovalo. (Napríklad, kedy bude dieťa chodiť spať.)
- Stanovujeme dieťaťu ciele, ktoré očakávame, že naplní. (Napríklad, že bude mať krúžok podľa vlastného výberu, ktorý bude poctivo navštevovať.)
Rodič, ktorý stanovuje hranice – nastavuje deťom limity, pravidlá, povinnosti a obmedzenia a kontroluje ich dodržiavanie. Rodič, ktorý:
- nenechá dieťa chodiť kam sa mu chce a kedy sa mu chce bez dohody s rodičmi,
- neumožní mu voľný prístup k digitálnym technológiám v predškolskom veku,
- nedovolí mu byť hore po stanovenej večierke (to znie hrozne skautsky ?), a teda chce od neho kedy má byť večer v posteli so zhasnutým svetlom,
je skvelý rodič, lebo učí dieťa dodržiavať režim a pravidlá.
Rodič, ktorý očakáva od dieťaťa:
- pomoc s domácimi prácami,
- že sa každý deň učí (nejde o známky, ale o návyky učenia sa),
- že má dostatok pohybu,
- že číta knihy (rozvoj kognitívnych a emocionálnych kompetencií),
- že má koníčky aj priateľov,
čiže kladie na neho nároky, má od neho očakávania – a pomáha mu ich dosahovať – je skvelý rodič.
Účinné minimum výchovy nárokujúceho rodiča
Spájanie nárokov s láskavou rodičovskou podporou umožňuje dieťaťu limity a hranice dodržiavať a stanovené ciele úspešne dosahovať. Mohlo by to vyzerať, že všetko vytvára rodič, ale nie je to tak. Mnoho nárokov na dieťa vytvára:
- samotné fungovanie domácnosti (pranie, upratovanie, nakupovanie a varenie),
- škola (úlohy, projekty),
- spoločnosť (od povinnej školskej dochádzky, cez používanie električenky až po zdravenie susedov).
Pri väčšine týchto nárokov aj tak nakoniec deti „vychováva“ rodič s ohľadom na ich vek, schopnosti, osobnosť, či ich silné a slabé stránky.
Veľkou, aj keď voľnou, inšpiráciou mi bol v tomto ohľade prístup Integrovaného tematického vyučovania, spolupráca s učiteľkami z ASK.sk a kniha Susan Kovalikovej (tú už len tak nezoženiete). Táto kniha je z môjho pohľadu pedagóga-psychológa-rodiča takou bibliou, povinným čítaním a ústavou pre každého, kto pracuje s deťmi, s cieľom ich niečo zmysluplné naučiť. Tou konkrétnou inšpiráciou pre výchovu našich detí bolo vytváranie pravidiel a postupov aj pre každodenné rutinné fungovanie.
Príklad – postup pred spaním, keď boli naše deti malé:
- o 19-tej sa chystáme do postele (⏰ nakreslený čas na hodinách),
- umyjeme si zuby, ?
- prezlečieme sa do pyžama, ?
- prečítame si rozprávku, ?
- vyčúrame sa, ?
- zhasneme svetlo a ležíme v posteli ?(niektoré časti mali miesto textov kresby).
Alebo pravidlá pre nášho teenagera: Hrať sa na počítači môžem medzi 17-19 hod, ak som počas dňa mal pohyb (škola, vonku, na krúžku), čítal som si a mám urobené úlohy…
Pravidlá a postupy boli verejne vyvesené v detských izbách alebo na kúpeľni. Rozprávali sme sa o nich a ako deti rástli, tak sme ich postupne upravovali podľa veku a okolností. Pomáhali nám zabezpečovať účinné minimum výchovy, lebo sme niektoré veci nemuseli hovoriť tisíckrát. Možno len stokrát. 🙂
S deťmi treba hovoriť – vysvetľovať aj načúvať
Malé deti, školáci, teenageri a koniec koncov ani dospelí nemajú radi diktatúru, ale láskavé a rozumne vysvetlené dôvody, prečo je dobré niečo robiť alebo nerobiť. A potom to presadzovať a dodržiavať.
Najlepšími knihami, ktoré som o komunikácii rodičov s deťmi a teenagermi čítal sú od skvelej dvojice autoriek Adele Faber a Elaine Mazlish (mazlíš?). Je v nich veľa typických rodičovských situácií a konkrétnych návodov ako z pozície rodičov komunikačne zvládať rozhovory tak, aby nás deti počúvali. Platia oba významy toho slova – aby načúvali aj poslúchali. Pripravte sa na to, že veľa počúvania musia robiť aj rodičia.
Príklad s dodržiavaním času
Jedna vec je vymyslieť, sformulovať, dohodnúť a zaviesť pravidlá. Druhá vec je starať sa o ich dodržiavanie. Na to je tam však na začiatku rodič, nie dieťa. Vyčítať dieťaťu, že nedodržiava stanovené pravidlá hneď od začiatku ako boli dohodnuté, je ako sťažovať sa, že nevedia od narodenia čítať. Veľa vecí sa učí postupne vekom, a deti sa niektoré veci učia dlho aj s výdatnou pomocou rodičov. Najmä, keď sa jedná o také náročné návyky ako vytvoriť si režim a držať sa ho.
Je veľký rozdiel, keď rodič príde s krikom do izby dieťaťa: Už hráš o pólhodinu dlhšie ako si mal! Zajtra máš zákaz! Ako keď mu 15 minút pred uplynutím limitu príde povedať (tak, že si je istý, že ho dieťa počuje, sleduje a odpovie): Ešte máš štvrťhodinu, postráž si, aby si včas skončil. A potom ešte prípadne príde tesne po limite a poklepe si významne na hodinky.
V prvom prípade rodič dieťaťu nepomáha včas skončiť, len ho trestá za prekročenie limitu, v druhom prípade mu pomáha si čas postrážiť. Samozrejme, v prípade užívania digitálnych médií to nemusí robiť vždy rodič, to môže robiť aj softvér s časovačom.
Aj dospelí majú problém s dodržiavaním nastavených pravidiel.
Dodržiavanie vytvorených pravidiel najčastejšie zlyháva nie preto, že by ich nedodržiavali deti, ale že ich nestrážia a nedodržiavajú rodičia.
Nárokujúci rodič je dôležitá rola, ktorá pomáha dieťaťu naučiť sa sebadisciplíne, sebakontrole, režimu aj sebapoznávaniu. Deti sa učia sebakontrole tak, že im rodič vytvára pravidlá a hranice, ktoré ich učí zvládať a dodržiavať. A najmä – rodičovskú kontrolu postupne prenecháva na seba-kontrolu detí.
Rodičovské minimum nárokujúceho rodiča je podporovať dieťa v tom, aby dokázalo dodržiavať hranice aj pravidlá, ktoré stanovili alebo dohodli.
SPOLOČENSKÍ RODIČIA
Jedna z vecí, ktorá veľmi pomáha zabezpečiť účinné minimum výchovy, je nenechať všetku zodpovednosť na seba, ale rozdeliť výchovné vplyvy medzi čo najviac ľudí.
Sme sociálne tvory a je jedno ako veľmi sme spoločenskí povahovo. Introvertovaní alebo extrovertovaní rodičia by mali rovnako podporovať spoločenské kontakty svojich detí.
Deti ich potrebujú ešte viac ako dospelí, lebo tak sa učia ako fungovať s rôznorodými ľuďmi. Stretávanie sa s inými rodinami, kamarátmi, susedmi, bývalými spolužiakmi, či kolegami z práce a ich deťmi posilňuje u detí množstvo ich zručností a prináša množstvo pozitívnych aj negatívnych skúseností.
Je veľa možností ako spoločenské stretávanie zabezpečiť – zavolať druhých k sebe na návštevu, ísť k nim na návštevu alebo sa vybrať spolu do prírody. Prijať k sebe kamarátov vašich detí, nechať ich blázniť sa a hrať sa. Grilovačky, výlety, prechádzky a stretnutia na ihrisku sú príležitosťou, aby deti rôzneho veku hľadali vlastné spôsoby ako spolu tráviť čas. Rodičia si diskutujú a deti sa bláznia po svojom.
Účinné minimum výchovy spoločenského rodiča
Počas týždňa majú deti veľa organizovaného spoločenského času – sú v škole s rozvrhom alebo na krúžkoch a tréningoch s dobre organizovaným časom. Preto je pre nich aj dôležité stretávanie sa s inými ľuďmi bez programu. Rodičia, ktorí investujú veľa času do vymýšľania a organizovania programu pre deti, niekedy zbytočne prekračujú nielen svoje sily, ale aj účinné minimum výchovy. Pre dnešné pre-organizované deti je často najlepší program, keď ich rodičia nechajú sa blázniť s inými deťmi bez zasahovania do ich hier.
Nemyslím tým spoločné sedenie pred obrazovkou TV, hernej konzoly alebo smartfónu – vtedy im program robia režiséri filmov a programátori videohier.
Aj keby sme ako rodičia nezvládali Spoločenského rodiča, tak rodičovské minimum je umožniť deťom stretávanie sa s inými ľuďmi. Nemusíme nič organizovať, ale stačí využívať možnosti pozvania a príležitosti, keď sa detí pýtajú: Pustíš ma ku kamarátke? Pustíte ma tam a tam? Stačí si zistiť s kým ide, dohovoriť sa s dospelým dozorom, mať kontakty nielen na dieťa, ale aj na niekoho ku komu ide. (Veľmi spojené s rolou Odvážny rodič, ktorá nasleduje.)
Stretávanie s rôznorodými ľuďmi deťom zabezpečí, že zažijú podporujúcich aj odmietavých ľudí, srdečných aj chladných ľudí, zapájajúcich aj individualistických ľudí, náročných aj nenáročných ľudí, spoločensky uzavretých aj otvorených ľudí – a od nich sa veľa užitočného naučia.
Dieťa na návšteve je ako antropológ
Našim deťom takéto stretávanie výrazne pomohlo mať nadhľad na vzťahy a hodnoty v ich vlastnej rodine. Boli s rovesníkmi u nich doma, videli „do kuchyne“ iným rodinám, spoznali iných rodičov, zažili funkčné aj nefunkčné rodinné vzťahy. To im dodalo perspektívu na naše dianie v rodine. Niekedy mali viac kritický pohľad voči nám a inokedy si vďaka tomu viac vážili, čo majú, lebo im to inde chýbalo. Navštevovať iné rodiny je ako pre dospelých cestovať do iných kultúr a ako pre antropológa sledovať nové domorodé kmene.
Deťom veľmi prospievajú stretnutia, ktoré sa opakujú a ľudia, ktorých stretávajú opakovane. Tak si deti vedia vytvoriť aj dlhodobejšie vzťahy.
Vzťahy detí k ostatným sa vyvíjajú spoločne s tým ako sa oni vyvíjajú vo svojom vnútri.
Ak existuje efektívny a silný nástroj tvorby osobnosti našich detí, tak sú to dva silné vplyvy:
- vzťahy, do ktorých sú deti zapojené
- a činnosti, ktoré deti aktívne robia.
ODVÁŽNI RODIČIA
Keď hovorím rodičom o tom, že púšťať deti von, im zásadne ovplyvní život k lepšiemu, tak mnohí rodičia híkajú nad mojou nerozvážnosťou. Veď predsa na ulici je to nebezpečné! Všade sú autá a svet je plný nebezpečných ľudí. Nuž, nie je to tak. Nepúšťate predsa deti hrať sa samé na cestu alebo na križovatku, ale s inými na ihrisko, na dvor, či do parku.
Áno, keď rodičia pozerajú každý deň správy z celého sveta, tak sa im zdá, že všade sú vojny, vrahovia, násilníci a unášači detí. Ale žijeme v najlepšom a najbezpečnejšom svete, aký v dejinách ľudstva existoval. Dokonca aj v čase svetovej epidémie COVID-19 vírusu ju zvládame najlepšie v porovnaní s predchádzajúcimi mormi (v 14-tom storočí zahynulo 50% obyvateľstva!), španielskymi chrípkami, či inými rozsiahlymi epidémiami, kedy umierali milióny ľudí. Ale nie tisícky, ako dnes (celý svet, 154 271 mŕtvych k 18.04.2020). Je určite dobré riadiť sa aktuálnymi opatreniami, ale keď epidémia prejde, celý svet a aj svet detí sa skoro vo všetkom vráti do normálu.
Najlepšia kniha o tom ako sa svet vyvíja k lepšiemu je kniha Stevena Pinkera Buď svetlo a je nielen najobľúbenejšou knihou Billa Gatesa, ale mohla by byť najobľúbenejšou knihou každého, kto má rád múdro vysvetlené pozitívne svetové trendy. A jedným z nich je práve ten, že žijeme v najbezpečnejšom svete v celých dejinách, aj keď to tak vo večerných správach nevyzerá.
Účinné minimum výchovy odvážneho rodiča
Dovoliť deťom robiť veci samostatne, mimo rodičovský dohľad, vyžaduje často viac odvahy od rodičov než od detí. Prvý deň v škôlke plače rovnako veľa matiek ako detí odchádzajúcich do herne. A ani sa neotočil a nezakýval mi!
Deti si obvykle neuvedomujú všetky nástrahy, nebezpečenstvá, riziká a prekážky. Rodičia si ich zase uvedomujú všetky, aj tie málo pravdepodobné. Mnohé hrozby dokonca existujú iba v bujnej rodičovskej fantázii živenej strachom, a preto sa boja často úplne zbytočne.
Nechať ísť deti na prespávačku ku kamarátom alebo k rodine býva pre rodičov napínavé, ale pre deti je to zážitok na dlhú dobu. Nechať deti, aby si išli sami vybaviť niečo do mesta, je pre nich viac poučné ako nebezpečné. Dovoliť deťom alebo teenagerom ísť na spoločenskú akciu, kde strávia medzi množstvom cudzích ľudí celý deň, je rovnako napínavé pre rodičov ako pre deti. Aj keď pre každého celkom inak.
Naše deti chodili dlhé roky do škôlky a do základnej školy pešo. Len cez pár ulíc. Väčšinou sami alebo so spolužiakmi z okolia. Keď syn prestúpil na osemročné gymnázium, kde musel ísť niekoľko zastávok trolejbusom, tak s ním manželka urobila cvičnú jazdu. Veď predsa nikdy predtým nešiel mestskou dopravou! (Bývali sme celkom na kraji Bratislavy.) Hneď prvý týždeň, ako chodil do školy, zrazu zavolal z centra mesta, že si vybavuje pri Račianskom mýte kung-fu tréning. Jednoducho si len zistil ako sa tam ide, sadol na trolejbus a vybavil si sám krúžok. Deti sú samostatnejšie ako si myslíme. Často im to nedovolíme prejaviť a preto o tom nevieme.
Preč od rodičov!
Školské akcie, školské výlety a ďalšie organizované podujatia, na ktorých deti môžu byť bez rodičov, bývajú pre deti nielen nezabudnuteľnými zážitkami, ale aj tréningom v samostatnosti.
Skauti, športové a umelecké kluby pre deti a teenagerov sú skvelou osamostatňovacou kúrou. A ešte keď idú na súťaže, tábory a víkendovky, tak umožňujú zažiť deťom aj niekoľko-dňové oddelenie a na rodičov si ani nespomenú.
Ako rodičia sme milovali trojtýždňové skautské tábory. Mali sme voľno! A obe naše deti boli v prírode s inými deťmi rôzneho veku, mali dobrodružným program aj veľa voľna, pomáhali v kuchyni, s fungovaním hier aj tábora a spali pod holým nebom alebo v stanoch a tee-pee. V chlade, v daždi, v horúčavách, v špine a v blate. Vrátili sa unavení, nevyspatí, špinaví, smradľaví, doštípaní, doráňaní – a nesmierne šťastní! Dokonca, dve letá po sebe, po návrate z tábora, spali ďalej v stane pred domom!
Najdôležitejšie posolstvo tejto časti pre skvelého rodiča:
Strach rodičov o svoje deti,
by ich nemal obmedzovať v samostatnosti.
Stačí sa ubezpečiť, že viete kde a s kým sú. Keď sa neozývajú, tak sa majú dobre!
Tento čas epidémie je pre nás novou rodičovskou skúškou odvahy – obe naše deti sú v zahraničí. Syn je vo Walese (GB) na univerzite a dcéra je na strednej škole a v rodine v Pensylvánii (USA). Po vypuknutí krízy obaja chceli ostať tam kde sú – aj v Británii aj v USA školská dochádzka ešte nejaký čas fungovala. Tak sme ich tam po konzultácii nechali. Syn sa pravdepodobne vráti späť, všetko si sám vybavuje a rozhoduje, najprv aj to, že ostane a potom to, že sa vráti domov, ak sa to bude dať. Dcéra je od nás oveľa ďalej a po konzultácii s ňou a jej rodinou (nepoznáme ich osobne!) dôverujeme tomu, že je obklopená ľuďmi, na ktorých sa môže spoľahnúť. Veríme, že to tam zvládne, že sa veľa naučí a spätne (dúfame), že toto obdobie vyhodnotí ako neopakovateľnú skúsenosť.
Samozrejme, že máme obavy. Ak by ochorel ktokoľvek z nás alebo ak by situácia vo svete nabrala katastrofický rozmer, tak to bude pre nás aj pre naše deti asi veľmi ťažké. A situácia sa mení každý deň. (Asi začiatkom mája obaja priletia. Študujú aj tak už len on-line a sú uzavretí vo svojich domovoch. A to môžu byť aj u nás doma.)
OUTDOOROVÍ RODIČIA
Existuje ešte jedna skvelá pomôcka pre rodičovské minimum. A tú som si nechal na záver. Funguje najmä pre malé deti. Príroda je úžasná učiteľka a zvládne urobiť účinné minimum výchovy aj za nás.
Príroda je vždy k dispozícii, nikdy sa neunaví, vždy má pre každého pripravený nejaký program a nikdy s deťmi nestráca trpezlivosť.
Sme tvory, ktoré celú evolúciu boli vonku. Lenže dnešné deti sú oproti generácii ich rodičov stále vo vnútri. V priemere sú 15 minút vonku! A za to môžu v podstate len ich rodičia.
Už som to spomenul, ale trocha to viac rozviniem. Naša najobľúbenejšia činnosť s deťmi bola ísť von. Vybrali sme sa do najbližšieho lesíka, či parčíka a tam ich nechali nech si robia program. Ako manželia sme si mali čas pokecať, len tak sme sa poprechádzali, a keď s nami išli aj kamaráti so svojimi deťmi, tak sme mali aj spoločnosť.
A jedným z našich najlepších životných rozhodnutí bolo kúpiť chatu v lese. Chodili sme tam vždy, keď sme mohli a nakoniec sme sa tam aj presťahovali. Stovky hodín, ktoré naše deti strávili pred chatou, hrabaním v hline a blate, stavaním priehrad na potoku, behaním po lúke a spaním v stane pred chatou, im prospelo oveľa viac ako keby sme sa o nich starali my, rodičia. Jasné, že v puberte už na to frflali. Ale to je normálne. V tom čase už na nich príroda vykonala viac ako svoje účinné minimum výchovy.
Outdoorové účinné minimum výchovy
Deti si vonku robia program inštinktívne. Deti vám vonku nepovedia „Poď sa so mnou hrať!“ alebo „Nudím sa!“. Deti si nájdu palice, šermujú sa s nimi alebo kosia burinu, voňajú ku kvetom, sledujú veľkého chrobáka alebo čmeliaka ako lezie do nory, vylezú na spadnutý kmeň, váľajú sa po zemi ako mačatá, hádžu kamene do potoka alebo jazera, vzájomne sa naháňajú a inšpirujú sa k ďalším novým a novým činnostiam. Nikdy ich to neomrzí. V zime, na jeseň, v lete, či na jar, v horúčavách aj počas vlhkých období.
Deti počasie neriešia. To sa naučia až od rodičov.
Vybehané, vyhrané, vyváľané, unavené deti – sú šťastné deti. A potom aj rodičia.
V prírode stačí deti iba strážiť:
- aby niekam nespadli (do jazera, zo stromu, zo skaly),
- aby sa nestratili (sledujte ich a nech oni sledujú vás),
- aby sa zle nezranili (švihaním zapálených konárov, hádzaním kameňov po sebe…)
- a aby neurobili veľkú škodu (deti sú inštinktívni pyromani a rozbíjači okien).
- A aby mali čo jesť a piť. Lebo ako hovorili moji predkovia: „Na vzduchu decku vytrávi“.
Pobyt vonku je najlepší výcvik pre deti – otužia sa, pohýbu sa, urobia si sami program a množstvo iných vecí, ktoré ich robí šťastnými. Blahodarný vplyv prírody na človeka rozoberám samostatne vo viacerých skvelých článkoch.
Šťastné deti nepotrebujú dokonalého rodiča, ale spoločenstvo ľudí, množstvo prírody a pestrých činností.
Na záver týchto dvoch obsiahlych článkov o nevyhnutnom, ale účinnom minime rodičovskej výchovy by som to len jednoducho zhrnul niekoľkými posolstvami.
Spoločenstvo ľudí a prírody je to, čo potrebujú nielen deti, ale aj rodičia.
Panoptikum živých ľudí je to, na čo deti budú s láskou spomínať:
- priateľskí aj odmietaví kamaráti zo školy aj z ulice,
- otravní aj obdivuhodní bratranci a sesternice,
- skúsenejší aj bezradní kamaráti z krúžkov,
- povýšeneckí aj láskaví strýkovia a tety,
- múdri aj jednoduchí dedkovia a babky z rodinných návštev,
- mlčanliví aj nekonečne ukecaní susedia z grilovačiek…
Takéto spoločenstvá prinášajú so sebou príbehy, strety aj stretnutia, obohatenia aj zneistenia. V porovnaní s videami z internetu si ich budú deti nielen lepšie pamätať, ale im prinesú aj oveľa pestrejšiu výbavu do ďalšieho života.
Skvelí rodičia nie sú tí dokonalí, ale tí, ktorí pustia deti k sebe, zapoja ich do spoločných činností, podporujú ich v tom, čo prežívajú, spájajú ich s okolím, prírodou a s inými ľuďmi a nechajú ich blázniť sa a hrať sa vonku s inými deťmi.
Väčšina vecí nestojí ani cent a mnohé dokonca ani nevyžadujú žiadnu špeciálnu námahu zo strany rodičov.
Skvelí rodičia sú tí, ktorí dovolia, aby ich dieťa vychovávali aj všetci ostatní, vrátane prírody.
Nie nadarmo sa hovorí, že na výchovu dieťaťa treba celú dedinu. Tak to využite.
Ak vás baví čítať, tak v e-shope sú knihy pre zvyšovanie životnej pohody aj rozvíjanie detí.