Epidémia a nútená izolácia nás napchala do našich domácich chlievikov, klietok a akvárií. Mnohí sa cítia uväznení a iným to až tak nevadí. Ale aj tak každý potrebuje komunikovať a robí to online – s rodinou, s kamarátmi, s kolegami z práce, aj s klientmi. Potrebujeme ďalej pracovať aj spoločensky žiť. A to znamená pokračovať v sociálnej interakcii vo virtuálnom svete. Ešte viac ako kedykoľvek predtým. Mnohých však prekvapuje, že virtuálna komunikácia vyčerpáva viac než tá osobná. Čím to je?

V dvoch článkoch po sebe sa budem venovať virtuálnej komunikácii. V tomto vysvetlím niekoľko dôvodov prečo nás virtuálna komunikácia vyčerpáva a pridám niekoľko tipov ako si pomôcť. V druhom ponúknem niekoľko odporúčaní ako sa počas virtuálnej komunikácie správať, aby sme online hovory strávili čo najzmysluplnejšie.

Dočítate sa:

• prečo má v online komunikácii každý rečové vady,
• čo má spoločné blesk a hrom s osobným rozhovorom,
• že mozog je profesionálne dabingové štúdio,
• o schizofrénii z digitálnych bytostí vo vašej izbe,
• video-chat nie je iba televízia, ktorú pozeráte, ale ona vás sleduje tiež,
• ako vám technické spomalenie môže pošpiniť vašu osobnosť,
• či máte chuť na seba robiť grimasy?
• a mnohé ďalšie.

(virtuálne čítanie na menej ako 17 minút, 3453 slov)

Izolácia kvôli epidémii ma zastihla pri písaní knihy Digitálna pasca – ako sa dotykom prsta vzdávame slobody, vzdelania, priateľov aj dobrého života.

Ako kritik digitálnych médií som v poslednom období opakovane v textoch aj na prednáškach kritizoval ako uprednostňovanie digitálneho kontaktu pred fyzickým kontaktom a interakciou zoči-voči ochudobňuje deti aj dospelých.

Teraz sa situácia otočila, ale aj znásobila. Virtuálna komunikácia nám pomáha mať viac zmysluplného kontaktu, lebo fyzický kontakt je výrazne obmedzený, ale spôsobuje nám nové problémy, ktoré v osobnom kontakte nenastávajú.

Kým sa dostanem ku konkrétnym problémom, najprv ponúkam širší kontext.

Fyzická izolácia nie je spoločenská izolácia

Byť v spojení, niekam patriť, prežívať blízkosť a uvedomovanie, že nie sme sami – sú rôzne podoby ľudskej potreby byť v spojení s inými, byť súčasťou vzťahov. V časoch, kedy sme neboli nijako obmedzovaní v kontaktoch s inými, sme túto potrebu väčšina z nás nepociťovali. Mali sme ju v každodenných medziľudských kontaktoch uspokojovanú, dokonca sme boli často presýtení a vyhľadávali samotu na oddych od ľudí.

V časoch epidémie šíriaceho sa vírusu sú však k izolácii prinútení skoro všetci. A postupne sa mnohým začína cnieť 🙂 a mnohým začína chýbať fyzický kontakt počas rozhovorov. Samozrejme, sú aj takí, ktorí konečne nie sú nútení do takého množstva osobných interakcií a tajne ďakujú epidémii za dočasný raj na zemi. Platí to najmä pre ľudí, ktorých síce virtuálna komunikácia vyčerpáva, ale tá osobná ich ničí ešte viac.

Sme sociálne tvory. Väčšina nášho mozgu dorástla práve na zvládanie sociálnej interakcie. Naša myseľ sa zaoberá najmä našimi vzťahmi a ešte aj naše emócie sú sociálne. A zrazu, keď nám okolnosti poriadne sťažili fyzický kontakt s druhými, si oveľa viac uvedomujeme, že ani naše šťastie nie je individuálne, ale je najmä sociálne.

Naše šťastie nie je individuálne,
ale je výrazne sociálne.

Vzťahy s druhými ľuďmi výrazne ovplyvňujú nielen naše fyzické a mentálne zdravie, ale aj duševnú pohodu. Preto v časoch fyzickej izolácie o to viac záleží na tom, aby sme neboli izolovaní spoločensky.

Virtuálne stretnutia sú lepšie ako žiadne

Aj keď som kritik digitálnych technológií, som naozaj rád, že ich máme. Je úžasné, že v časoch nútenej izolácie môžeme skoro zdarma tráviť hodiny rozhovormi s našimi blízkymi, s kolegami z práce alebo aj s celkom cudzími ľuďmi. Máme zvuk aj obraz. Vyzerá to akoby sme boli spolu – a je jedno, či hovoríme s ľuďmi z vedľajšej ulice alebo z iného kontinentu. Online spojenie je vynikajúci vynález. Myslel som si to aj pred pandémiou. Rodičov mám v inom meste, každé dieťa v inej krajine – a môžem s nimi kedykoľvek hovoriť.

Vďaka internetu, digitálnym technológiám a šikovným softvérom sa vieme spájať vo dvojiciach aj vo veľkých skupinách.

Virtuálne porady, rodinné stretnutia, webináre a online školenia, či dokonca virtuálne párty sú lepšie ako nič. Aplikácie na spájanie skupín do video-kontaktov, ktoré sa doteraz využívali iba sporadicky, zažívajú vďaka pandémii boom.

Výhody virtuálnych stretnutí

Okrem toho, podobne ako mnohým iným v psychologicko-konzultantsko-učiteľsko-koučovacích profesiách, sa časť mojej práce presunula do virtuálneho sveta. Zrušili sa všetky školenia, workshopy a prednášky, lebo stretávanie skupín je zakázané. Aspoň mám viac času písať a čítať.

A za posledných niekoľko týždňov som robil niekoľko webinárov – prednášok cez video. Najmä na tému Ako sa nezblázniť a byť viac v pohode.

Aj pre mňa je prednášanie online nová vec. Vždy som sa stretával s ľuďmi osobne a improvizovaná interakcia s ľuďmi na ich témy je moja silná stránka. Boli sme v jednej miestnosti, videli sa a počuli naživo. S tým som vedel pracovať. Ale teraz je to dočasne fuč.

Robievam si srandu z toho, že na mojej práci je najťažšie to,
že som s ľuďmi stále ako v priamom prenose,
rovno pred nimi, na dosah ruky,
a ani sa nemôžem poškriabať na spoločensky nevhodných miestach.

Toto pri virtuálnych spojeniach odpadlo. Zrazu som doma. Ostatní tiež. Mikrofón aj obraz sa dá kedykoľvek dočasne vypnúť a mohlo by to vyzerať tak, že virtuálne stretnutia sú menej stresujúce ako tie osobné.

Ale prekvapivo to tak nie je. A nie je to iba tým, že by boli video-hovory stresujúce svojou novotou.

Až teraz začínajú mnohí chápať náročnosť virtuálnej komunikácie
v porovnaní s tou osobnou.

Video-hovory sú geniálna vec. V porovnaní s akoukoľvek inou komunikáciou je to najprirodzenejšia forma komunikácie na diaľku.

Napriek tomu však prináša niekoľko očividných stresov, ďalšie stresory sú viac nenápadné a iné, ktoré nižšie spomeniem, vás iste prekvapia. Všetky však prispievajú k tomu, že virtuálne rozhovory nás vyčerpávajú o niečo viac ako tie osobné.

Prečo nás virtuálna komunikácia vyčerpáva?

So skupinovým video-chatovaním je viacero komplikácií. A iba tento prvý súvisí s tým, že je to pre niektorých nová technológia.

Treba sa učiť nové veci a zaúčať neskúsených

Asi to pozná každý a pokladáme to za prirodzené. Nováčikov treba zaúčať a je to práca navyše.

Mnoho ľudí doteraz nevyužívalo virtuálne spojenia, nie sú zbehlí s počítačmi a ani nepoznajú jednotlivé aplikácie. Napriek tomu, že sú všetky video-chatové prostredia celkom jednoduché a sú si veľmi podobné, tak pripájanie technických nováčikov prináša technické aj netechnické patálie.

Niekto má vypnutý zvuk a nevie ho zapnúť, lebo ani nevie ako vyzerá ikona na mikrofón a kameru. Iní nerozumejú niektorým slovám ako chatroom a tak im treba trpezlivo vysvetľovať, kam majú kliknúť, aby sa tam dostali. Ďalší počas hovoru hýbu tak divoko kamerou, že ostatným spôsobujú morskú nemoc alebo ju majú nasmerovanú tak, že im je väčšinu konverzácie vidieť len pol hlavy.

Rastie tak stres nervóznych divákov a aj tých, čo komplikácie vytvárajú.

Chce to trpezlivosť a nováčikovia sa potrebujú prácu s video-chatom naučiť a chvíľu im to potrvá.

Technické komplikácie

Technológie nám v mnohom pomáhajú, ale aj tak zvyknú prekvapovať, že robia niečo iné, ako by sme chceli. Je to ako s data-projektorom. Ak si ho pred prezentáciou nevyskúšate aspoň 15 minút pred začiatkom prednášky, tak riskujete blamáž.

A keď sa do video-konferencie pripojí 10 až 90 ľudí, tak riziko, že niekomu niečo nebude fungovať sa násobí. A súvisí to s technikou, nie s ľuďmi.

A tak skoro vždy na začiatku video-konferencie pár minút trvá, kým sa poriadne spojíme a vyriešime zvuk, obraz, slúchadlá, zapínanie a vypínanie mikrofónu, výpadky signálu, časové posuny, zdieľanie obrazovky a ďalšie funkcie, ktoré nemusia vždy reagovať tak ako sme zvyknutí, aj keď sme skúsení užívatelia.

Ešte sme vlastne video-hovor ani poriadne nezačali a už máme dve komplikácie – technické a nováčikovské. Tie stresujú obe strany. Aj tých bojujúcich s problémami, aj tých čakajúcich.

Tieto záležitosti sú tými očividnými problémami prečo virtuálna komunikácia vyčerpáva. Dá sa ich však minimalizovať niekoľkými opatreniami.

Ako predísť technickým a nováčikovským problémom

1. Zaučte neskúsených – pred virtuálnym stretnutím si prejdite so všetkými ich skúsenosť s video-chatom a technikou. Ak niektorí potrebujú poradiť, prejdite si to s nimi pred poradou alebo majte človeka, ktorý sa zaučeniu nováčikov bude venovať.
2. Skúška a predpremiéra – urobte si pred dôležitým virtuálnym stretnutím skúšku pripojenia a otestovanie každej funkcie, ktorú chcete použiť, keď pôjdete naostro.
3. Nastavte očakávania všetkých pripojených – v pozývacom maily, aj v úvode stretnutia povedzte, že je normálne, že nie vždy všetko ide technicky tak hladko ako by sme chceli a že nech sú všetci trpezliví, ak nastanú technické komplikácie.

Internet je teraz preťažený viac ako kedykoľvek predtým. A aj aplikácie, ktoré sa ešte pred pár mesiacmi využívali v tisícoch a teraz majú miliónové nárasty užívateľov, sa zrazu musia vyrovnávať s nečakaným náporom.

A teraz prejdeme na menej zrejmé, ale takisto vyčerpávajúce problémy.

Problémy vnímania pri virtuálnej komunikácii

Posun obrazu a zvuku

Všetci to vieme už zo škôlky – najprv vidíme blesk a potom počujeme hrom. Niektorí si ešte pamätajú, že je to preto, lebo svetlo sa šíri rýchlejšie ako zvuk a preto z jedného úderu blesku príde najprv obraz a potom s oneskorením zvuk.

Málokto si však uvedomuje, že to platí pre všetky udalosti, ktoré majú obraz a zvuk. Keď sa rozprávate naživo s človekom, tak váš obraz je jeho otváranie úst, ale zvuk, ktorý z nich vychádza, dorazí do vašich uší takisto neskôr. Platia pre ne odlišné rýchlosti, rovnako ako pre blesk a hrom.

Obraz a zvuk neprichádzajú do oka a ucha naraz ani keď sa bavíme so živým človekom.

Nikto si to však neuvedomuje. Nemá prečo. Mozog po celý čas jednotlivé zmyslové vnemy zosúlaďuje tak, aby k sebe pasovali. Ako o tom jednoducho a zaujímavo píše neurovedec David Eagleman v knihe Mozog, váš príbeh – mozog to robí automaticky, mimo naše vedomie. Vypočítava vzdialenosť osoby a oneskorený zvuk pridá k obrazu.

Mozog je v podstate skvelé dabingové štúdio a umožňuje, že pohyb úst je so zvukom zosynchronizovaný na milisekundy presne.

Keď však sledujeme video-hovor, tak je to o trochu väčší chaos. Každá osoba na obrazovke je v rovnakej vzdialenosti od očí. Ale každý pripojený ma trocha inak kvalitný (teda rýchly) internet a tak rôzni ľudia majú na našom displeji rôzne časové posuny. Nielen zvuku, ale aj obrazu. A to je pre mozog totálny nápor.

A nielen to.

Technikou spôsobený časový posun vám bude kaziť meno

Existuje štúdia z roku 2014, ktorá skúmala vplyv časového posunu v online reakcii na to, ako vnímame takéhoto „spomaleného“ človeka. A ukázalo sa, že ak je oneskorenie reakcie v online komunikácii dlhšie ako 1,2 sekundy, tak nevieme odolať tomu, že zbrzdenie spôsobené technikou začneme prisudzovať osobnosti človeka.

Takýto „pribrzdenec“ je potom vnímaný ostatnými ako menej pozorný, menej priateľský, menej aktívny, menej veselý, menej cieľavedomý a menej disciplinovaný. A takéto vnímanie stresuje, lebo máme pocit, že robíme s človekom, ktorý nám komplikuje nielen aktuálny rozhovor, ale aj celkovú spoluprácu.

A odteraz to môže stresovať aj vás, keď budete mať pomalší internet. 🙂

Zasekávanie, šumy a deformácie

Asi každý má skúsenosť s ľuďmi, ktorí hovoria neobvyklým spôsobom. Robia nečakané pomlky v reči, zle artikulujú, veľmi pomaly reagujú na otázku, majú rečovú vadu – ráčkujú alebo kokcú. Dokonca, aj keď ste na nich zvyknutí a máte ich radi, tak rozhovory s takýmito ľuďmi sú mimoriadne náročné na trpezlivosť. Aj naživo.

A vďaka nedokonalej technológii majú počas video-hovorov takéto poruchy reči z času načas všetci.

Technika skomolí slovo alebo písmeno. Obraz sa hýbe, ale nie je počuť slová. Je počuť slová, ale obraz je zaseknutý. Človek si to všimne a tak radšej dva razy zopakuje, čo povedal. Ale my sme to už počuli a domysleli si, a tak si trpezlivo vypočujeme aj opakovanie…

A takýchto breptov a deformácií sa počas hodinovej diskusie nakopí desiatky. S týmto veľa nenarobíte, len to musíte trpezlivo pretrpieť. Lenže trpezlivosť aj utrpenie unavujú.

A mozog musí deformovaný obraz aj zvuk neustále sústredene dešifrovať ako vojnový špión. Nielenže sa viac namáha, ale prežíva to aj ako ohrozenie.

A to spôsobuje ďalšiu únavu. Aj preto virtuálna komunikácia vyčerpáva.

Zvukové ruchy a únava sústredenia

David Rock je autor inej zaujímavej knihy o tom ako má mozog problém sústrediť sa – Jak pracuje váš mozek. David Rock píše na Psychology Today o tom, ako si v ich firme dali mimoriadne záležať na tom, aby mali kvalitné mikrofóny aj online prenos zvuku.

Výskumy totiž ukazujú, že zvukové ruchy, šumy, praskanie a ďalšie technické znetvorenia ľudského hlasu a jeho pozadia, spôsobujú nervozitu a väčšiu únavu.

Mozog totiž množstvo energie venuje nielen dešifrovaniu ľudského hlasu a filtrácii šumu, ako sme o tom hovorili vyššie, ale veľa energie spotrebuje na sústredenie sa na hlas, od ktorého je zvukovými ruchmi neustále vyrušovaný.

Virtuálna komunikácia vyčerpáva aj preto, že sa musíme na rozhovory sústrediť oveľa viac ako v osobnom kontakte.

Psychologické problémy virtuálnej komunikácie

Ďalšie problémy majú oveľa bližšie k ľudskej psychológii ako vnímaniu a spracovaniu signálov.

Rozpor vnímania a vedomie reality

Keď máte virtuálny rozhovor, tak sa rozprávate s ľuďmi, ktorí sú síce rovno pred vami, vo vašej izbe, ale zároveň ste si vedomí, že tam s vami nie sú.

Nemôžete začať chodiť ako pri normálnom rozhovore, lebo by ste im odišli z obrazu a nemôžete sa ich dotknúť, lebo tam nie sú. Neviete mrknúť na jedného, lebo každý si bude myslieť, že to niečo naznačujete jemu.

Musíte si kontrolovať svoje prirodzené správanie. A musíte sa vyrovnávať so schizofrenickou situáciou. S rozporom vnímania a reality, že sa rozprávate so živými ľuďmi, ktorí sú niekde ďaleko, ale ich digitálna reprezentácia je vo vašej izbe.

Chápete? Máte zrazu celý váš tím z roboty rovno na vašom diváne.

Nutnosť kontrolovať svoje prirodzené správanie a urovnávať si v hlave rozpor medzi fyzickým oddelením a digitálnou prítomnosťou spôsobujú, že virtuálna komunikácia vyčerpáva.

Ale paradoxne – hanblivejším, introvertnejším a neistejším ľuďom, môže práve takáto situácia prinášať viac duševného pokoja. Lebo si uvedomujú skôr to, že sú od druhých fyzicky vzdialení. A svoju prítomnosť v skupine majú viac pod kontrolou.

Majú tak menší pocit ohrozenia, lebo sú u seba doma a nie na nepriateľskej pôde na pracovisku, či rovno u šéfa v kancelárii. Cítia sa bezpečnejšie, lebo sa môžu hocikedy zo stretnutia odpojiť. A nie je to pre nich tak spoločensky náročné ako sa „nenápadne“ vypariť z porady, kde musíte dlhé sekundy prechádzať okolo všetkých kolegov, ktorí na vás pohoršene zazerajú. A jasné, že preto to nikdy neurobia.

Ale na virtuálnej porade? Klik, a môžu byť v súkromí!

Work-life Blend (prelínanie práce a súkromia)

Je ešte stále dosť ľudí, ktorí potrebujú mať oddelenú prácu od súkromia a dosť si na tom zakladajú. A predstavte si, že si zrazu nenosíte domov len prácu, ale aj všetkých kolegov a klientov!

Všetci sme kontextové tvory – znamená to, že vieme, že v rôznych situáciách sa treba odlišne správať, na rôzne udalosti sa odlišne obliecť a na rôznych miestach očakávame, že stretneme odlišných ľudí.

Ale keď si zapnete notebook na stole v kuchyni a postupne sa vám tam počas dňa objavia vaše deti, vaši rodičia, vaši klienti a vaši kolegovia z práce, tak to mnohým spôsobuje zmätok. Nielenže sa prepája práca s domovom, ale aj pracovisko s domácnosťou.

A niektorým ľuďom toto spôsobuje stres, lebo je to proti ich zvyklostiam a presvedčeniam a vnímajú to ako prekročenie svojich hraníc. A nielen to, sú voči tomu v tomto období bezmocní, lebo inak sa nedá pracovať. Nehovoriac o tom, keď majú doma ešte aj deti a treba sa starať o ne aj o domácnosť. A tak majú ďalší stres navyše.

Možné riešenie – ak máte doma miesto, ktoré viete používať iba na prácu, tak si to oddeľte aspoň takto. Majte miesto na úradovanie a miesto na domov. Takisto si dohodnite v práci časový rozvrh, kedy budete pracovať a kedy sa budete starať o domáce činnosti.

Udržujte si hranice, ak to potrebujete.

Nevidíme všetkých naraz

Mnohé softvéry umožňujú iba obmedzený počet ľudí na obrazovke a tak časť ľudí vidíte a časť nie. Keď robíte bežnú prednášku, workshop, poradu alebo učíte triedu, tak aj keď sa rozprávate iba s jedným človekom, tak periférnym videním vnímate, čo robia iní a viete sa podľa toho zariadiť.

Vidíte, že nesledujú alebo sa hlásia o slovo, vnímate ako reagujú, aj keď nič nehovoria a viete tak rozhovor s jedným ukončiť a prejsť na dialóg s niekým ďalším.

Avšak pri virtuálnych stretnutiach toto často nejde a môžeme mať v hlave zmätok a neistotu, že ako sa majú a čo robia tí ostatní mimo obrazovku. Takéto myšlienky naskakujú automaticky, vyvolávajú neistotu a pridávajú k našej únave.

Vidíme všetkých naraz

Je to paradox, ale aj keď vidíme všetkých, tak to spôsobuje problémy.

Mozaikové rozloženie všetkých prítomných na video-konferencii spôsobuje zmätok v mozgu. Na obrazovku sa pozeráme tak, že väčšinou sledujeme jej stred alebo sledujeme nejaký dej, či pohyb.

Avšak pri mozaike 6-9 tvárí náš zrak preskakuje automaticky z jeden kachličky s tvárou na druhú a je jedno kto s nami práve hovorí. Tento problém je spôsobený tým, že vidíme príliš blízko seba neverbálne prejavy viacerých ľudí a náš neverbálny skener spontánne preskakuje z jednej tváre na druhú.

V skupinových rozhovoroch naživo ľudia nesedia tak blízko seba. Na to, aby sme boli v reálnom kontakte vyrušení vedľajšou osobou, by sme museli prejsť pohľadom oveľa ďalej.

Virtuálna komunikácia vyčerpáva aj tým, že na obrazovke sú všetci príliš blízko seba.
V zornom poli tak máme naraz viacero tvárí, ktoré máme nutkanie sledovať.

Naše sústredenie na jedného hovoriaceho človeka je tak prerušované preskakovaním z jednej tváre na druhú a minieme ďalšiu energiu vracaním sa k tomu človeku, na ktorého sa chceme sústrediť.

A takýto multitasking je únavný.

Vidíme sami seba

Keď telefonujem s rodinou, tak sa deje niekoľko vtipných vecí. Keď malé deti objavia, že ich mama alebo otec majú videohovor, tak sa vrhnú do obrazu, ale ako objavia sami seba, tak začnú robiť na seba ksichty. Nedeje sa to však len malým deťom, to isté robí aj môj skoro osemdesiat ročný otec – cerí na seba zuby a všelijako dvíha obočie. Podobné tiky však mám aj ja a mnoho iných dospelých.

Pri video-chatoch, keď vidíme aj obraz samých seba, tak sa mnohí premieňame na mímov.

V situácii, kde si takéto uvoľnené správanie nemôžeme dovoliť, ho však musíme ovládnuť. A nejde iba o ovládnutie robiť na seba grimasy. Treba ovládnuť aj to, že máme nutkanie pozerať sa na seba a udržiavať pohľad na ľuďoch, s ktorými hovoríme.

Pozerať sa na ostatných je namáhavé, ale nutkanie sledovať samých seba spôsobuje ešte ďalšie vyrušenie a to znova unavuje.

Ak sa to deje aj vám – tak si svoj obraz radšej vypnite.

Problémy s nedostatkom neverbality

Každý človek je ako ľudský skener. Ľuďmi nás robí práve schopnosť orientovať sa prostredníctvom neverbality v mysliach, emóciách a motívoch druhých. Oči, uši, aj naša myseľ sú nastavené na to, aby neustále sledovali človeka, s ktorým sme v kontakte.

V jemných pohyboch tváre, pohyboch pliec a rúk, v polohe tela, ťukaním nohy o zem a ďalších vizuálnych signáloch sa prejavuje ako sa cítia, ako sa ich prežívanie mení, aký majú k nám a k prejednávanej veci postoj. Sluchom vnímame zmeny tónu v reči, ktorý odzrkadľuje nielen aktuálne naladenie, ale umožňuje dešifrovať iróniu, sarkazmus, či vtip. Tieto signály pomáhajú rozumieť nielen prežívaniu ľudí, ale aj lepšie rozumieť významom toho, čo nám hovoria.

Ak však vidíme na obrazovke len tváre alebo hovoriace busty kúsok pod plecia a máme k tomu ešte aj zhoršený zvuk, tak množstvo signálov, ktoré by sme inokedy mali k dispozícii, nám vo virtuálnych rozhovoroch chýba.

Toto v nás spôsobuje napätie, lebo horšie rozumieme hovoriacemu. A nie je to preto, že by sme nepočuli, čo hovorí, ale chýba nám množstvo neverbálnych doplnkových informácií.

Stojí nás tak viac úsilia rozumieť kontextu aj prežívaniu druhej strany a aj preto virtuálna komunikácia vyčerpáva o niečo viac ako pri fyzickom kontakte.

Pri rozhovoroch cez obrazovky sa deje aj to, že keď kapacita internetovej linky klesá, tak obraz zhrubne, zrno pixelov je väčšie a obraz je málo ostrý. Čítanie tvárovej neverbality je potom ešte horšie a spôsobuje ďalší stres navyše.

Prirodzene, keď sa zhoršuje naša schopnosť rozumieť druhým, tak bývame viac podozrievaví, neistí a cítime sa viac ohrození.

Tieto často iba jemné psychologické napätia spôsobujú, že nás virtuálna komunikácia vyčerpáva o niečo viac ako osobné stretnutia naživo.

Ako kompenzovať obmedzenú neverbalitu

Keď si kvôli nedostatku neverbality nie ste istí, či správne rozumiete, tak sa viac pýtajte na prežívanie človeka. Viac sa pýtajte na to ako myslia to, čo hovoria: Ako sa k tomu, čo hovoríš staviaš? Ako to prežívaš?

Pokojne to vysvetlite tým, že ich vidíte len na obrazovke a tak chcete mať väčšiu istotu, či dobre rozumiete významom toho, čo hovorí.

Overujte si, či ste správne pochopili a zvýraznite tie body vášho porozumenia, kde si nie ste istí: Myslel si to naozaj takto?

Pri plnom fyzickom kontakte tieto veci za nás „skenujú“ zmysly a automaticky ich vyhodnocuje mozog. Pri virtuálnej komunikácii potrebujeme kúsok tejto práce robiť vedome.

A aj preto virtuálna komunikácia vyčerpáva.

Zhrnutie odporúčaní na záver:

• Majte len nevyhnutné množstvo video-hovorov za deň.
• Rozložte si hovory aj na ďalšie dni.
• Obmedzte hovory na nevyhnutnú dĺžku, aby sa zbytočne nepreťahovali.
• Dohodnite si vopred dĺžku hovorov a majte ich naplánované v kalendári.
• Program pracovných hovorov si pripravte a riaďte štruktúru rozhovoru.
• S neznámymi ľuďmi (či, s ktorými ste dlhšie nehovorili) si urobte krátke neformálne zoznámenie a small-talk, kým prejdete k práci.
• Dohodnite sa s kolegami, či a v ktorých chvíľach si môžete vypnúť zvuk alebo obraz.
• Čo si môžete poslať písomne a prečítať, to si pošlite pred poradou alebo po stretnutí.
• Určite si robte medzi hovormi pauzy – prejdite sa, choďte na balkón, zacvičte si, aby ste sa relaxovali a znížili stres.
• Vyčleňte si doma miesto na prácu mimo miest, kde relaxujete a ste s rodinou.

Ďalšie zaujímavé články:

https://www.bbc.com/worklife/article/20200421-why-zoom-video-chats-are-so-exhausting

https://www.nationalgeographic.com/science/2020/04/coronavirus-zoom-fatigue-is-taxing-the-brain-here-is-why-that-happens/

Ak vás baví čítať dlhé texty, tak vás pozývam aj na čítanie kníh.