Silné stránky detí sú v detstve ešte len vo vývoji. Nemusí ich byť poriadne ani vidieť. Detstvo a dospievanie je však obdobie, počas ktorého sa dajú silné stránky detí objaviť. A potom ich vieme ako rodičia viac cieľavedomo rozvíjať. Veď predsa platí: Čo sa deti v mladosti naučia…

(3230 slov a menej ako 16 minút odhaľujúceho čítania)

Detstvo má byť pestré – tak vieme najlepšie podporiť prebudenie silných stránok detí. O tom bol predchádzajúci článok. Silné stránky detí si potom môžeme všimnúť v rôznych činnostiach podľa niekoľkých významných prejavov. Úžasné na každom z prejavov silných stránok je aj to, že sú aj zdrojom šťastia.

Aby si rodič vedel všimnúť nižšie uvedené prejavy silných stránok, nemusí byť pedagógom ani psychológom. Stačí, ak je ochotný svoje deti pozorovať. Treba však vedieť, čo si všímať. A o tom je tento článok.

Všetky deti majú silné stránky

Najprv dôležitý fakt. Aj keď mnohé deti vyzerajú ako priemerné, že v ničom nevynikajú, že sú nevyhranené, tak stále platí, že každé dieťa má silné stránky.

Silné stránky sú schopnosti,
ktoré deti prednostne využívajú,
aby zvládli činnosti a životné situácie.
Keď svoje silné stránky rozvinú,
tak činnosti a situácie budú vedieť zvládať výborne.

Každé dieťa sa narodilo s nejakými predpokladmi, ktoré sa počas života dokážu rozvinúť na silné stránky. Samozrejme, sú oblasti, v ktorých naše deti takú štedrú nádielku predpokladov nedostali a tie ostanú ich slabými stránkami. Ale tie vieme takisto v nejakej miere rozvíjať.

Niektoré dieťa vie odmalička zanôtiť presne melódiu a ani nevie ako to robí. A iné dieťa melódiu trafí iba niekedy, čo znamená, že väčšinou spieva falošne. Obe môžu milovať hudbu, dokonca aj spev, ale ich spevácke predpoklady sú od začiatku odlišné. Pri oboch deťoch však dokáže tréning a správny prístup dosiahnuť to, že budú vedieť spievať – to s lepšími predpokladmi bude možno skvelý spevák a to s tými menšími bude vedieť spievať niektoré ľahšie pesničky obstojne.

Silné stránky detí nie sú talenty v zmysle, že vynikajú nad celým zvyškom populácie. Silné stránky nie sú genialita v matematike, ani nadpriemerne dlhé nohy pre atletiku, či nejaké špecifické umelecké nadanie.

Silné stránky detí sú schopnosti,
ktoré vynikajú v nich samotných
v porovnaní s ich inými schopnosťami.

Silné stránky má každý, len ich treba odhaliť, prebudiť a rozvíjať.

Ako sa prejavujú silné stránky detí a ako si ich všimnúť?

Vo svojej knihe Soar with your strenghts (Vzlietni so silnými stránkami, 1992) autori Donald O. Clifton a Paula Nelson opísali päť možností ako identifikovať silné stránky detí. Týchto päť foriem prejavov silných stránok vieme vypozorovať v podstate u hocikoho. Nemusí ísť iba o deti.

Päť foriem prejavov silných stránok vieme vypozorovať:

1. keď deti túžia po konkrétnej činnosti,
2. keď sa do činnosti ponoria,
3. keď sa ju rýchlo učia zvládať a napredujú v nej,
4. keď v nej prejavujú záblesky bravúrnosti,
5. a keď im činnosť prináša vnútorné uspokojenie.

Trochu viac si jednotlivé oblasti rozoberme, aby sme vedeli, čo presnejšie pozorovať.

1. Túžba po konkrétnych činnostiach

Prvým zo signálov, že dieťa ma pre niečo predpoklady je, že je priťahované k niektorým činnostiam viac ako k ostatným. Silné stránky detí sú totiž prepojené s ich potrebami a tak aj menšie deti, na základe ich telesných a psychických popudov, inštinktívne tiahnu k istým činnostiam.

Jednou z takých univerzálnych silných stránok všetkých malých detí je pohyb. Deti inštinktívne pobehujú, lietajú hore-dolu, sú nezastaviteľné a neunaviteľné. Evolúcia ich vybavila potrebou byť v pohybe, pretože schopnosť perfektne zvládať jemnú motoriku, hrubú motoriku, koordináciu pohybov, telesnú záťaž a výdrž boli vždy predpokladom prežitia.

Fyzická zdatnosť už dnes nie je predpokladom prežitia (nelovíme, ani nebojujeme), ale častý aktívny pohyb je nevyhnutný kvôli psychickému a fyzickému zdraviu.

Medzi ďalšie univerzálne silné stránky detí patrí zvedavosť – deti snoria, hľadajú, skúšajú, experimentujú a sú priťahované novými vecami. Viac o týchto univerzálnych potrebách detí nájdete v predchádzajúcom článku.

Samozrejme – už aj v detstve môžeme pozorovať, že intenzita akou sú deti priťahované k rôznym činnostiam sa líši od dieťaťa k dieťaťu. Niektoré od malička stále niečo skladajú alebo rozoberajú. Iným sa ústa nezastavia a chcú sa rozprávať aj počúvať. Iné si pospevujú, majú cit pre rytmus aj melódiu a ďalšie, keď vidia ceruzky, tak sa vrhnú do čmárania, vyfarbovania a modelovania. To sú pravdepodobne ich preferenčné činnosti. A v nich vedia rozvíjať svoje silné stránky.

Pýtajte sa sami seba a všímajte si:

• K akým aktivitám to dieťa prirodzene ťahá?
• Pri ktorých aktivitách ožije a je plné energie?
• Pri čom dlhšie vydrží a chce pokračovať?
• Ktoré aktivity si opakovane pýta?
• Do ktorých aktivít sa ľahko a rado zapojí?
• Od ktorých aktivít nevie odísť a nechce s nimi prestať?

Je dobré všímať si aj opak – teda aktivity, ktoré dieťa nechce robiť, tvári sa pri nich otrávene, viac sa na ne nepýta alebo ho rýchlo prestanú baviť. Asi to nebudú aktivity, kde by sa silné stránky dieťaťa vedeli prejaviť a preto ho nemotivuje pokračovať v nich.

Tak, ako aj v iných mojich článkoch, upozorňujem aj pri tomto na to, že – sociálne siete, mnohé stránky na internete, videá, filmy a digitálne hry – sú vytvorené tak, aby prirodzené potreby človeka a inštinktívne reakcie mozgu zneužívali na dlhodobé pripútanie pozornosti detí aj dospelých. Preto sa často deti od digitálnych hier, sociálnych sietí, či online komunikácie nevedia odtrhnúť. Nie je to však preto, že by v nich realizovali svoje silné stránky, ale preto, že sú k nim rôznymi trikmi pripútavané. Pozrite si túto super-interaktívnu stránku, ktorá niektoré z týchto trikov vysvetľuje.

A preto, keď je dieťa priťahované k obrazovkám, tak sa to nepočíta. Sledovanie videí, hranie hier a prezeranie toku nových príspevkov na sociálnych sieťach – nie je prejav silných stránok. Jedine, že by deti prostredníctvom digitálnych médií robili nejaké produktívne a tvorivé činnosti, pri ktorých sa ich silné stránky iste prejavujú.

2. Ponorenie sa do činnosti

Keď sa dieťa pustí do aktivity, ktorá umožňuje využiť jeho silné stránky, tak sa do činnosti zahĺbi a dokáže pri nej ostať oveľa dlhšie ako pri iných činnostiach.

Napriek tomu, že činnosť môže byť pre dieťa fyzicky, mentálne alebo inak namáhavá, dieťa v nej fascinovane pokračuje a zabudne na celý svet.

Takýto psychický stav ponorenia sa do činnosti sa v psychológii nazýva flow a viac si o ňom môžete prečítať v tomto článku.

Mal som na strednej škole spolužiaka, ktorý mal výborné matematické myslenie. V zošite z matematiky nemal zápisy ani výpočty príkladov, ale iba ich výsledky. Raz prišiel do školy a bol ospalý ako po celonočnej žúrke. Práve na matematike ho učiteľka „vymákla„, že zaspával. Viete ako jej to vysvetlil? Že si večer pred spaním začal čítať (naozaj hrubú) Zbierku úloh z matematiky a tak sa do nej začítal (ponoril, mal flow), že išiel spať až o štvrtej ráno. Hocikoho iného by sme s takouto nezmyselnou výhovorkou vysmiali, ale spoločne s učiteľkou sme mu to naozaj uverili. Poznali sme jeho silné stránky a záľubu v matike.

V stave plného sústredenia na činnosť – napríklad pri stavaní veľkého hradu z kociek – dieťa prestane vnímať čas, nevníma okolie, zabudne na hlad a na smäd. Nenechá sa len tak rozptýliť, je plne sústredené a doslova sa stáva tou činnosťou. Alebo, inokedy plaché dieťa, keď začne spievať, tak prestane vnímať, že ho sledujú diváci a plachosť akoby sa stratila. Toto sa deje pri ponorení do činnosti a býva prejavom toho, že dieťa v činnosti využíva svoje silné stránky.

Pýtajte sa sami seba a všímajte si:

• Pri akých aktivitách dieťa zabudne na čas?
• V ktorých činnostiach nerieši ako vyzerá a čo si kto o ňom myslí?
• Pri ktorých aktivitách akoby intuitívne, samo od seba vedelo, čo má robiť?
• Pri čom sa sústredí, pracuje a zabáva zároveň?
• Pri čom zabudne, že je to namáhavé?

3. Rýchle učenie

Keď dieťa preferuje nejakú činnosť, rado sa k nej vracia, vydrží pri nej dlhšie ako pri iných činnostiach – a prekvapivo rýchlo sa učí. A nie je to len tým, že danou činnosťou trávi viac času.

Rýchle učenie sa prejavuje napríklad takto – dieťa zvláda stále náročnejšie prvky činnosti, pamätá si naučené, samo objaví postupy, vymyslí si finty ako danú činnosť zvládať. Raz niečo zazrie, započuje, niekoľkokrát to vyskúša a už to vie urobiť.

Rýchle postupovanie v nejakej činnosti je jedným z najlepších dôkazov toho, že dieťa v danej činnosti využíva svoje silné stránky.

Náš syn mal podobné matematické sklony ako môj spolužiak spomínaný skôr. Jeho síce matematika nevzrušovala tak, že by do noci počítal, ale veľmi rýchlo zvládal všetky matematické úlohy. Pri takýchto prejavoch má rodič tendenciu si myslieť, že dieťa je matematicky nadané. A možno náš syn aj je. Vždy ľahko rozumel novej látke, príklady bravúrne zvládal, matematické hlavolamy okamžite rozlúštil a chodil aj na všelijaké olympiády.

Ale on matematiku v jej rôznych podobách nevyhľadával, neponáral sa do rátania príkladov, či matematických úloh. Preto sa odvažujem tvrdiť, že matematika nepatrí medzi jeho silné stránky – chýbalo mu uspokojenie zo samotnej činnosti. Rátal príklady, lebo mu to šlo nadmieru dobre. Ale to je na silné stránky málo.

Rozdiel medzi nadaním a silnými stránkami

Tento príbeh nášho syna poukazuje na jeden z rozdielov medzi nadaním a silnými stránkami – pri silných stránkach okrem rýchleho učenia a excelentnosti sa musí objavovať priťahovanie k činnosti a uspokojenie zo samotnej činnosti. Nestačí, že uspokojenie prichádza iba z toho, že dokáže niečo urobiť (cieľ, výsledok, produkt), ale že to môže robiť (proces, činnosť)!

V tejto odlišnosti robia rodičia najčastejšie chybu – vidia nadanie dieťaťa a tak dieťa trávi tisíce hodín s činnosťou, v ktorej je síce dobré, ale nemusí ho uspokojovať (to bude bod 5)!

Pýtajte sa sami seba a všímajte si:

• Pri akých aktivitách sa dieťa viditeľne zlepšuje?
• Postupuje dieťa v danej činnosti nečakane rýchlo?
• Nachádza samo od seba nové triky, postupy, zručnosti ako činnosť zvládnuť?
• Venuje sa samo od seba nejakej zručnosti a snaží sa ju drilovať a darí sa mu to?
• Má okrem zreteľného nadania aj uspokojenie z robenia danej činnosti?

Ďalej sa dočítate o excelentnosti a uspokojení z činnosti, ale aj o tom ako ne/dávať spätnú väzbu dieťaťu a ešte aj o tom, prečo je dôležité nechať ho hovoriť o zážitkoch z činnosti.

4. Záblesky excelentnosti

Spoločne s rýchlym učením môžete vidieť ešte iný jav – dieťa úlohu prekvapivo dobre zvládne. Dieťa v činnosti predvedie nečakane dobrý výkon. Dieťa s ľahkosťou urobí niečo, čo je považované za vyšší stupeň alebo adekvátne vyššiemu veku, či dlhšiemu tréningu.

Silné stránky detí sa prejavujú v zábleskoch excelentnosti. Tieto nadpriemerné výkony si rodičia všimnú najľahšie – lebo ich prekvapia.

Na školský dvor pred dávnymi rokmi priniesli z neďalekej farmy poníkov. Pre mestské deti to bola atrakcia. Mohli sa voziť na poníkoch na bežeckom ovále. Tak sme sa celá rodina išli pozrieť s tým, že staršiemu synovi zaplatíme niekoľko jázd. Išla s nami aj dcéra, vtedy ešte v predškolskom veku. Podobne, ako mnohé dievčatká, tiež bola platonicky zamilovaná do koňov, poníkov a jednorožcov. Syn vždy skôr preferoval dinosaurov, ale na tých sa dnes už nejazdí. Syn si svoje odjazdil a moc ho poníky nevzrušovali. Skôr naopak, mal z nich trocha strach.

Avšak dcéra sa okolo nich bez akejkoľvek bázne a s nadšením motala, dávala im trávu, hladkala ich – až trénerku napadlo, že ju na poníka posadí. Takú premenu malého dievčatka na jazdkyňu málokedy uvidíte. Trojročnému dievčatku akoby poník od zadku vyrástol, tak prirodzene s ním spolupracovala. Vystrela sa a s bohorovným pokojom si svoje kolečká na poníkovi odjazdila. Jazdila potom ešte ďalších dvanásť rokov a na veľkých koňoch. A začalo to prekvapujúcim prejavom excelentnosti.

Pýtajte sa sami seba a všímajte si:

• Pri ktorých aktivitách ste prekvapení ako dobre ich dieťa zvládlo?
• Počas akých aktivít je dieťa viditeľne lepšie ako jeho rovesníci?
• V ktorých aktivitách prežíva dieťa sebavedomie a pocity úspechu len z vykonávania samotnej činnosti?
• Pri ktorých aktivitách dieťa robí veci intuitívne a prekvapivo lepšie s ohľadom na jeho vek a skúsenosti?

5. Vnútorné uspokojenie z činnosti

Vnútorné uspokojenie z činnosti sa objavuje často práve vďaka tomu, že v danej činnosti dieťa využíva svoje silné stránky. Silné stránky totiž vychádzajú z potrieb dieťaťa. A naplňovanie potrieb motivuje k činnosti.

To je v podstate základ fungovania živých bytostí – organizmus je motivovaný robiť veci, ktoré vedú k uspokojeniu jeho potrieb. Keď sa vrátim k deťom – keď robia niečo, čo uspokojuje ich potreby, tak im to prirodzene prináša celkovú spokojnosť s činnosťou aj so sebou.

Aj keď som si túto formu prejavu silných stránok nechal nakoniec – považujem ju za najdôležitejšiu.

Takzvaná intrinsická motivácia, čiže chuť robiť niečo kvôli vnútornému uspokojeniu z činnosti – prináša ozajstné uspokojenie a napĺňa nás šťastím.

Odmena ako zlodej motivácie

Keď vidíme ako sa dieťaťu v nejakej aktivite darí, máme tendenciu ho chváliť a máme tendenciu ho odmeňovať. To je síce možno intuitívna reakcia, ale je veľmi riskantná, lebo môže narušovať motiváciu dieťaťa robiť aktivitu kvôli vnútornému uspokojeniu.

Ako rodičia by sme si kvôli krehkosti vnútornej motivácie mali dávať veľký pozor – keď dieťa chválime (Aký si ty úžasný!) a keď dieťa za činnosti odmeňujeme (Tu máš cukrík za tento krásny obrázok!). Tým totiž spôsobujeme, že im kradneme ich vnútornú motiváciu a nahrádzame ju vonkajšou odmenou.

Postupne sa potom môže stávať to, že miesto toho, aby dieťa robilo činnosť, pretože ju baví a uspokojuje sama o sebe, ju bude robiť kvôli tomu, aby dostalo odmenu alebo ocenenie od rodiča. A keď odmeny alebo obdiv od rodičov neprídu (lebo si na ne zvyklo), tak nebude chcieť v činnosti ďalej pokračovať.

Podobný je problém aj so známkovaním v škole. Známkovanie bolo pôvodne myslené ako nástroj merania, ktoré sa premenilo do nekonkrétneho číselného hodnotenia. Dieťa v každej činnosti v škole predvádza množstvo zručností a aj svoje silné stránky – a keď na koniec, za všetko, čo urobilo, dostane iba číslo od 1 do 5, tak je to motiváciu narušujúca odmena (nezávisle od známky).

Známkovanie v škole takto oberá o vnútornú motiváciu deti, ktoré sa celý predškolský vek a možno aj prvú a druhú triedu učili pre radosť z poznávania a rozvíjania sa. Je to smutné, ale dávanie známok nikto, ani učitelia, neberú ako nástroj merania, aby dieťa videlo koľko zvládlo z úlohy, ale ako nástroj vonkajšieho hodnotenia. A potom sa čudujeme, že sa deti učia pre známky, ale nie pre poznanie.

Pýtajte sa sami seba a všímajte si:

• Čo robí dieťa, keď vyzerá očividne spokojné?
• Čo dieťa robí rado samo od seba a nepotrebuje za to pochvalu ani odmenu?
• Kedy dieťa zažíva hlboké uspokojenie a nadšenie z činnosti samotnej?
• Pri akej činnosti sa vás pýta, kedy ju môže robiť znova?
• Ktoré činnosti prestalo robiť po tom ako bolo za ňu odmeňované a chválené?

Dajte spätnú väzbu na silné stránky detí

Že svoje deti pozorujeme však obvykle nestačí. Deti sami od seba často nezískajú náhľad na svoje silné stránky. Nemajú prečo. Deti vedia dobre posúdiť, či ich činnosť baví, vidia výsledok a produkt činnosti, ale nie vždy si uvedomujú, ktoré veci robili, že sa im tak dobre darilo alebo nedarilo.

Len aby nevznikol omyl – spätná väzba nie je chválenie. Spätná väzba na silné stránky detí znamená, že im opíšeme, čo robili a aký to malo vplyv na ich činnosť a výsledky. Pomáhame im prepájať ich zručnosti s tým, ako im to pomáhalo činnosť zvládnuť.

Spätnú väzbu môžeme dať:

• na to, čo dieťa robilo – Takto si chytil raketu a vtedy sa ti pri údere nepretočila.
• ako k činnosti pristupovalo, aký malo prístup (napríklad vytrvalosť) – Pokračovala si ďalej, aj keď sa ti to niekoľkokrát nepodarilo, a preto si na to nakoniec prišla.
• a čo sa mu darilo – Toto si pochopil tak, že už to vieš zrozumiteľne vysvetliť a toto sa ešte potrebuješ doučiť.

Nehodnotíme výsledok (Dobre si to urobila!), nehodnotíme osobnosť (Aká si ty šikovná!), ale opisujeme, čo dieťa urobilo pre to, aby sa k nejakému výsledku dopracovalo (Keď si chytila štetec takto, tak sa ti darilo robiť kruhy presne ako si chcela.)

Odporúčam si pozrieť v tomto článku podrobnejší návod ako chváliť dieťa podporujúcim a rozvíjajúcim spôsobom.

Dávajte deťom spätnú väzbu, aby rozumeli, že to ako pristupovali k činnosti, ako ich to bavilo a ako sa zlepšovali – je ovplyvnené aj tým, že využívali silné stránky.

Spätná väzba na silné stránky neslúži na to, aby sme nafúkli ego dieťaťa – ale na to, aby sme si ako rodičia spolu s dieťaťom uvedomili, ktorými schopnosťami dokáže dieťa nielen efektívne zvládnuť činnosť, ale ešte ho to aj napĺňa a učí sa.

To zvýši sebavedomie, ale nie v zmysle nadutého ega. Spätná väzba pomáha realistickejšiemu pohľadu na seba a lepšiemu porozumeniu svojich schopností.

Nechajte deti vyrozprávať ich príbeh

Nemusíme deťom ani dávať spätnú väzbu, nemusíme ich hodnotiť, dokonca ani chváliť.

Deti nezaujímajú ciele, nemajú koncept úspechu, nezaujíma ich výkon a ani techniky, triky, či schopnosti, ktorými sa k výsledku dopracovali.
Deti zaujíma ich vlastný zážitok, ktorý mali počas činnosti.

Tomu rozumejú, aj keď to nie vždy vedia dať do slov. Ale aj to sa postupne učia, keď o tom môžu okrem prežívania aj premýšľať. To je seba-reflexia.

Deti najviac ocenia váš záujem o to, čo robia a ako to prežívajú.

Nechajte ich teda porozprávať, čo robili a ako to vnímali. Silné stránky detí sa prejavujú a rozvíjajú aj pri tom, keď rozprávajú o svojom vnútornom prežívaní. Seba-reflexia je tiež zručnosť. Schopnosť uvedomovať si, čo som robil, aby sa mi darilo, čo mi nešlo a ako som to prežíval – sa trénuje aj tým, že o tom rozprávam rodičom.

Každá činnosť je zážitok

Spomínam si na príbeh s mojou dcérou. Od malička kreslila. Tak ako každé malé dieťa. Chodila mi ukazovať nesúvislé čmáranice rôznych farieb. Veď také boli umelecké začiatky Pabla Picassa aj Salvatora Dalího. Picassovi to zrejme aj ostalo.

V predškolskom veku skrátka neviete, či ide o talent alebo len o nekoordinované pohyby rúk. Preto som bol pri hodnotení umeleckého prejavu mojej dcéry, celkom opatrný.

Aj keď všetci očakávali, že ako psychológ budem vedieť pochváliť svoje dieťa, tak som nevedel ako. Vedel som však, že jediný, kto mi o svojom obrázku dokáže niečo povedať, je moja dcéra. A tak som sa jej vždy iba pýtal alebo ju vyzýval: Povedz mi, čo si kreslila?

Nikdy som jej nepovedal, že to je pekný obrázok, ani aká je šikovná maliarka a ani som sa nevyjadroval k tomu, keď slnko bolo zelené alebo pes mal tri nohy.

A tak, možno aj vďaka tomu, moja dcéra dodnes chodí za nami a ukazuje nám, čo vytvorila. Možno aj vďaka tomu (nezávisle od toho, či má talent), moja dcéra dodnes rada kreslí, maľuje a fotografuje. Možno aj vďaka môjmu nechváleniu a nehodnoteniu, využíva svoje iné silné stránky (neumelecké), ktoré jej umožňujú celkom úspešne pokračovať v činnostiach, ktoré ju napĺňajú.

(Len pre istotu – to, že pokračuje v kreslení, maľovaní a fotografovaní, a že chodí na umeleckú školu – vôbec nemusí súvisieť s tým, ako som k nej odmalička pristupoval, keď mi ukázala kresbu dvesto-päťdesiateho ružového koníka. Deti sú mimoriadne odolné voči rodičovskej výchove. :-))

Záverom

• Každé dieťa má silné stránky.
• V detstve sa v rôznych činnostiach tieto silné stránky prejavujú v rôznych formách – vyhľadávanie činnosti, ponorenie do činnosti, rýchle učenie, prejavy excelencie a uspokojenie z činnosti.
• Keď tieto prejavy vidíme, tak vieme dieťa v daných činnostiach podporovať a do iných ho nenútime.
• Môžeme s dieťaťom o jeho silných stránkach hovoriť – dávať mu spätnú väzbu.
• Môžeme si dať porozprávať zážitky dieťaťa, ktoré počas činnosti prežívalo.
• Takto vieme dieťa nielen rozvíjať, ale s ním ešte aj prehlbovať náš vzájomný vzťah, lebo sa zaujímame o to, čo nadchýna naše dieťa.

Ak vás zaujíma oveľa viac ako silné stránky detí, tak v knihe Životné zručnosti a ako ich rozvíjať nájdete desiatky spôsobov, ktoré pomáhajú deťom rozvíjať svoje zručnosti.

Ak vás zaujímajú aj ďalšie témy, tak najlepšia súčasná kniha o emóciách a ich vplyve na naše zdravie, imunitu a vzťahy je zase táto.