Je niekoľko veľkých dilem týkajúcich sa povahy človeka. Medzi tie najväčšie patria napríklad nurture vs. nature. Teda, čo a koľko z povahy človeka utvára biológia (evolúcia, dedičnosť) a čo ovplyvňuje výchova (kultúra a učenie). Druhou najväčšou je dilema, či je človek a ľudstvo ako také vo svojej prirodzenosti dobré alebo zlé. Hm, vlastne toto ľudí trápi oveľa viac než prvá dilema. A aby som využil názov knihy Rutgera Bregmana – je našou prirodzenosťou ĽUDSKOSŤ alebo je ňou sebeckosť a krutosť?
(menej ako 12 minút ľudského čítania, 2453 slov)
Tento článok je recenzia knihy Ľudskosť, ale je písaná so širším kontextom, než bežná recenzia knihy. Bregmanova kniha sa nevenuje ľudskej prirodzenosti vo všeobecnosti, teda tomu, čo robí človeka človekom v porovnaní s inými cicavcami. Zameriava sa iba na jednu črtu – ľudskosť.
V Bregmanovej knihe, ale nie presnejšie zadefinovaná, tak ju trocha opíšem. Prejavuje sa ako ochota pomáhať, robiť dobro, správať sa veľkoryso, spolupracovať, byť altruistický, chrániť životy druhých, vyhýbať sa násiliu a podobne.
Opozičné názory na vrodenosť našej povahy alebo na jej vymodelovanie učením sa prejavujú v rôznorodých diskusiách.
Dilema predurčenosť alebo vlastný vplyv sa prejavuje aj v rôznych presvedčeniach o tom, či má zmysel robiť niečo so šťastím. Jedni tvrdia, že každý má šťastie dané a riadené osudom, či inými abstraktnými silami v pozadí. Druhí apelujú na individualizmus jednotlivca a presviedčajú nás, že záleží len na tom ako sa každý sám rozhodne a čo bude pre svoje šťastie robiť.
Ľudia majú skrátka radi veci jednoduché – na oboch póloch póle extrému. Ale aj to je ľudské.
Biológia spirituality
Tu len spomeniem „spirituálne, new age a pozitívne mysliacich“, ktorí na poli sebarozvoja a duchovnej transformácie dokážu hlásať podobne extrémne a jednoznačné tvrdenia. Ľudskosť sa podľa nich prejavuje tým, že dokážeme svojou mysľou (dušou, psychikou) prekonať našu biologickú vrodenosť. A nielen to, bežne idú vo svojich presvedčeniach ešte ďalej.
Našej mysli, teda v ich interpretácii skôr božskej moci mysle, prikladajú schopnosť vyliečiť všetky choroby, nadobudnúť bohatstvo, či primäť vesmír, aby sa prestal zaoberať blbosťami ako je rozpínanie, výbuchy supernovy a pohlcovanie galaxií čiernymi dierami a našiel si čas splniť pozemským spirituálnym bytostiam ich materialistické želania.
Títo falošní mesiáši šťastia a prosperity prepájajú vo svojich kázňach mozog, myseľ, duševno a duchovno bez mihnutia oka. Kvantová fyzika a magické myslenie v ich prevedení umožňuje spájať to najlepšie z ľudstva (výsledky vedeckého bádania a myslenia) s tým najhorším (chamtivosť a lenivosť).
Ale o tom viac píšem vo svojom najdlhšom a najčítanejšom článku Magický zákon príťažlivosti, aj vo svojej knihe Sila pozitívnych emócií.
Osobne by som odporúčal byť veľmi podozrievavý voči ľuďom, ktorí hlásajú tvrdenia typu – „Pre šťastie sa stačí rozhodnúť.“ „Mysli pozitívne a dosiahneš všetko, čo chceš.“ Nie preto, že by som bol pesimista (skôr naopak), ale preto, že aj schopnosti našej mysle sú relatívne obmedzené. Tá obmedzenosť sa prejavuje napríklad práve v schopnosti nerozlišovať realitu od magických túžob týchto mesiášov instantnej a insitnej transformácie.
Ale to je krása a ľudskosť človeka a aj o nej je tento článok. Ľudia sú pestrí a majú to v sebe zložito namixované. A zároveň majú túžbu po jednoduchých vysvetleniach.
Filozofovia a psychológovia o ľudskosti
Filozofia aj psychológia má tiež svoje názorové prúdy, ktoré hľadajú vysvetlenia ľudskej prirodzenosti. Diskusia hocikoho s názorom vycucaným z prsta sa našťastie postupne premieňa na poznávanie ľudskej povahy v tisíckach výskumných štúdií.
V súčasnosti vieme, že obe dilemy:
- príroda vs. výchova
- a človek je vo svojej podstate dobrý alebo zlý
sú falošné dilemy. Ani s ľudskou povahou celkovo a ani s konkrétnymi ľudskými vlastnosťami to nie je dilema „buď alebo“.
Napríklad, celkom s istotou vieme, že rodný jazyk a náboženské presvedčenia sa učia a nie dedia. Ale predpoklady na naučenie sa akéhokoľvek jazyka sú silno vrodené. Na druhej strane miera nábožnosti je iba mierne ovplyvnená geneticky, ale je zase silno ovplyvnená kultúrou. Farbu očí a krvnú skupinu skoro určite zdedíte, nezískavajú sa vplyvom prostredia.
Takže rôzne ľudské (psychologické aj biologické) vlastnosti majú namixovaný odlišný pomer predurčenosti dedičnosťou a otvorenosti vplyvu učenia po narodení.
Samostatnou diskusiou je aj to, či je podstata človeka dobrá alebo zlá. A všetci vieme, že dokážeme oboje – nezištne pomáhať aj nehanebne vykorisťovať, zachraňovať životy aj ich brať. A niekedy je oboje premyslená a vedomá činnosť a inokedy je to inštinktívna reakcia.
Otázka je však, čo je našou podstatou – čo by sme robili, keby to bolo iba na nás. Problémom je, že vplyvov na povahu človeka aj extrémnych príkladov dobra a zla je toľko, že ani Bregmanova kniha Ľudskosť nie je konečnou odpoveďou. Ale to vôbec nevadí, lebo sa skvele číta a dozviete sa kopec zaujímavostí. Ale po poriadku.
Ľudskosť alebo zvieracie pudy
Na začiatku všetkých diskusií boli filozofovia. A boli aj na začiatkoch tejto. Napríklad Thomas Hobbes opisoval morálnu podstatu človeka ako brutálnu a podlú. Veril tomu, že spoločenské pravidlá sú potrebné na to, aby kontrolovali našu otrasnú povahu. Hobbes veril vo vrodenosť zla v človeku.
Na druhej strane bol idealistický Jean-Jacques Rousseau veriaci vo vznešeného divocha v nás – podľa neho sa rodíme ako čisté a jemné bytosti. Našu prirodzenú ľudskosť naopak korumpuje spoločnosť, kultúra a výchova.
Pohľad Freuda
A keď prejdem do psychológie, tak napríklad taký Sigmund Freud nemal o človeku veľké ilúzie. Psychoanalýza mala za cieľ pomôcť človeku ubrániť sa pudom, ktoré ho nutkali robiť zvrátenosti a spôsobovali mu utrpenie. Podľa Freuda bola ľudská psychika nevyhnutne vystavovaná neustálemu utrpeniu. Z jednej strany na ňu útočili z nevedomia démoni pudov (ako keby neboli dobré pudy) a z druhej strany na ňu útočila panovačná výchova rodičov, školy, kultúry a náboženstva (ako keby neexistovali dobré vplyvy výchovy). Chudák ľudské Ego. Bolo medzi dvoma mlynskými kameňmi – Id so svojimi pudmi a Super-ego so svojimi morálnymi príkazmi – nedali človeku pokoja.
Zjednodušene povedané, Freudov pohľad na človeka bol takýto – ľuďmi lomcujú zvieracie pudy (sex, moc, strach zo smrti), ktoré treba krotiť výchovou a sebaovládaním. A snaha krotiť ich potom vedie k neurózam a utrpeniu. A človek v podstate ani nemá šancu byť normálny a šťastný. Avšak takýto pohľad na človeka hovoril viac o Freudovi a jeho dobe než o podstate povahy človeka.
Pohľad montážnej linky behavioristov
Behavioristi zasa tvrdili úplný opak. Napriek tomu, že skúmali potkany, holuby, psov a šimpanzov, mali odvážne tvrdenia o človeku. Podľa nich sa človek sa narodí bez povahy. Ľudia sa nerodia dobrí ani zlí, ale výchovou (tréningom a podmieňovaním) ich vieme doviesť kam len chceme. Dajte mi tucet detí a ja z nich spravím doktora, umelca alebo žobráka, nezávisle od ich talentov alebo predkov. (John Watson, 1924)
Pohľad optimistov
Humanistickí psychológovia ako Abraham Maslow a Carl Rogers boli opozíciou voči pesimistickému pudovému pohľadu Freuda a aj voči behavioristickému pohľadu na človeka.
Humanistickí psychológovia tvrdia, že vrodená ľudská prirodzenosť je v princípe dobrá. A navyše, ľudia ešte aj po narodení po celý život hľadajú cez sebarozvoj a sebarealizáciu svoje najlepšie Ja. Ľudia sa nielen rodia dobrí, ale aj túžia byť dobrí. Majú to nielen v sebe, ale ešte na tom aj aktívne pracujú.
Bregmanova ľudskosť
Tak a teraz sme konečne aj pri Bregmanovej knihe Ľudskosť, ktorou zaujímavým spôsobom prispel do tejto dilemy o vrodenej povahe človeka.
V angličtine je názov jeho knihy veľmi výstižný a pekný Human-kind (človek milý). Lepšie ako v holandskom originály: De meeste mensen deugen (Väčšina ľudí je dobrá). Čo poviete?
Mimochodom, Bregman premenoval ľudské pokolenie na Homo puppy (človek šteňa).
V podstate hovorí o tom, že naša domestikácia nás ovplyvnila podobne ako zdomácnenie mačiek a psov. V priebehu „šľachtenia“ si aj ľudia vyberali za svojich partnerov a partnerky tých krajších, okatejších, s jemnou pleťou. Skrátka, vyzerajúcich a správajúcich sa viac ako mláďatá. Odborne sa tomu hovorí pedomorfizácia, čiže preferovanie partnerov s detskými črtami. A prekvapivo, vedľajším efektom vyberania partnerov s detsky vyzerajúcimi črtami, a to nielen u zdomácnených zvierat, ale aj u ľudí, je selekcia tých inteligentnejších, kooperatívnejších a krotkejších.
Fascinujúci je príbeh o chove líšok strieborných, z ktorých chceli Dmitrij Beljajev a Ľudmila Trut, na základe výberu práve takýchto detských čŕt urobiť domácich mazlíčkov. Líšky boli dovtedy pokladané za neskrotiteľné a zúrivé, ale už po niekoľkých generáciách výberu práve tých detsky vyzerajúcich a krotkých šteniat začali vrtieť chvostami a dokonca aj štekať ako psi.
To je len jeden z príbehov, ktoré majú ilustrovať krotkosť ľudskej povahy.
Ľudskosť je výborne napísaná kniha a číta sa ako dobrý román. Obsahuje veľké príbehy (správanie vojakov počas vojny, stroskotanie chlapcov na ostrove) a ich interpretáciu cez ľudskosť človeka.
Mne sa na nej najviac páčilo to, že vyvracia desaťročia tradované presvedčenia – dokonca aj v rámci psychológie. Mne sú blízke knihy, ktoré upravujú alebo vyvracajú zakorenené presvedčenia.
Vyvracači mýtov a mylných presvedčení
Medzi podobne skvelé knihy vyvracajúce mylné presvedčenia o psychológii alebo o ľudstve pokladám tieto dve knihy.
Hans Rosling zozbieral niekoľko verejne prístupných štatistík a cez ne sa pýta na naše zásadné presvedčenia o stave sveta. Pýta sa ich bežného čitateľa, odborníkov z celého sveta, vrátane nositeľov Nobelových cien. A zistil, že všetci dávajú ešte horšie odpovede ako by náhodne dali šimpanzy. Cez svoju skvelú knihu Moc faktov ukazuje naše predsudky. Napríklad: Viete koľko percent populácie žije v extrémnej chudobe? Iba všeobecne našepkám: Myslíme si, že svet je hrozivejší, násilnejší a zúfalejší ako reálne je.
Ďalšiu podobnú „mýtobúračskú“ knihu napísal profesor psychológie Scott Lilienfeld a spol. Zomrel nedávno (2020) ako Rosling (2017) a podobne ako on mal tiež vášeň odkrývať naše mylné presvedčenia. Lilienfeld sa viac zameriaval na psychológiu a jeho kniha 50 najväčších mýtov je rovnako skvelá. (Využívame naozaj iba 10% kapacity mozgu? Sú muži a ženy takí odlišní, že jedni sú ako Marsu a druhé ako z Venuše? – Ale kdeže. Kecy populárnej psychológie.)
Sú to úžasné knihy vhodné práve do tejto doby,
kedy má každý svoj názor,
ale málokto si dá tú námahu, aby si ho overil.
Vrele ich odporúčam aj keď tú Lilienfieldovu nájdete už len ťažko.
A Bregman sa pustil podobným mýto-búračským smerom. Základnou myšlienkou jeho knihy je to, že máme skreslený, nepodložený a prehnane cynický a negativistický názor na ľudskú povahu a ľudstvo ako také.
Ľudskosť znamená aj to, že vidíme, čo chceme
Bregman sa aj kriticky pustil do dvoch najznámejších experimentov veľkých amerických psychológov. A najznámejšie experimenty v psychológii sú práve experimenty zisťujúce „pravú povahu človeka.“
Experiment Philipa Zimbarda so študentmi, náhodne rozdelenými na väzňov a bacharov, zavretými v podzemí univerzity prerobenom na väznicu je dostatočne známy. A musel byť kvôli krutosti študentov v roli „bacharov“ predčasne zastavený. Mal byť dôkazom vrodenej krutosti a násilnej povahy človeka.
Podobný je aj Milgramov experiment inšpirovaný vtedajšou dobou, kedy prebiehal súd s vrchným organizátorom holokaustu a koncentračných táborov Adolfom Eichmannom. Počas súdneho procesu sa ukazovalo, že najväčšie zlo páchali obyčajní ľudia a to „len tak“, lebo im to niekto povedal. Reportáž a knihu Hannah Arendtovej o banalite zla zo súdu v Jeruzaleme vtedy čítali milióny ľudí.
V experimente Stanleyho Milgrama mali ľudia trestať študentov pri chybách elektrickým prúdom. A podľa Milgrama im poslušnosť a podriaďovanie sa autorite išlo prekvapivo dobre. Stačilo, že im expert v bielom plášti povedal, že trestať elektrickým úderom treba v záujme experimentu a boli ochotní postupne pridávať silu elektrickému úderu napriek tomu, že ich ubližovaní prosili a kričali od bolesti.
To bola tá laboratórna paralela. Mala vysvetliť nepochopiteľne hladkú kolaboráciu miliónov slušných ľudí na hrozivých zločinoch proti ľudskosti počas druhej svetovej vojny aj počas iných despotických režimov.
Dnes by už žiadna etická komisia opakovanie podobných experimentov nedovolila a tak ich nevieme zopakovať. Inak by sme si vedeli Milgramove a Zimbardove ďalekosiahle tvrdenia o ľudskej povahe overiť.
Lenže Bregman našiel pôvodné zápisy a rozhovory s účastníkmi experimentov. Tie však ukazujú veci, ktoré by sa dali výrazne odlišne interpretovať. Vo svojej knihe Bregman tvrdí, že boli vedené tak, že skúmané osoby neprejavili svoje autentické nastavenie, ale boli dosť výrazne ovplyvňované nastavením experimentov a samotnými slávnymi psychológmi. WTF?
Nedôverujeme ostatným a preferenčne vidíme zlo
Celou knihou Bregmana sa tiahne jeden motív. Väčšina z nás má presvedčenie, že ľudia sú v podstate sebecké, nedôveryhodné a oportunistické svine. Alebo v lepšom prípade slabosi, ktorí potrebujú pevnú ruku morálnej autority. A vďaka takémuto nastaveniu sa potom aj voči nim takto správame a máme tendenciu vidieť v druhých skôr ich zlé stránky.
Vitajte vo svete náboženského pohľadu na svet, v ktorom sme boli vyhnaní z raja, lebo sme neposlúchali a keď poslúchať budeme, tak sa do raja znova zaslúžime vrátiť. A vitajte vo svete médií, v ktorom zapnete televíziu alebo smartfón a vidíte násobne viac zla ako dobra, viac krutosti ako láskavosti, viac zlodejiny ako štedrosti a viac pýchy ako skromnosti.
Lenže to, že sme obklopení takýmito obrazmi zločinov a vojen, nemusí znamenať, že vystihujú podstatu človeka a ani to, že svet je plný vojen. Nie je (pozri dolu Pinkera). Že nám niekto hovorí, že sa rodíme hriešni (to je jedno, či to je doslovne alebo metaforicky) nemusí znamenať, že to je pravda. Nie je. Už malé deti, ktoré nevedia ani chodiť, ani hovoriť, vedia rozoznať dobro od zla. Pozri štúdie citované Bregmanom.
Mimochodom, Bregmanova kniha je rozsiahla a obsahuje množstvo zaujímavých príbehov, vysvetlení, prekvapení. Tieto dva populárne experimenty a príbeh chovu líšky polárnej sú len malá ukážka.
Dve zaujímavé myšlienky z knihy Ľudskosť
- Niektoré veci sú pravdivé, či im veríte alebo nie. Voda vrie pri 100°C. Fajčenie vás zabíja. Je to tak, nezávisle, čo si o tom myslíte. Ale iné veci majú potenciál byť pravdou práve vtedy, keď im veríte. Ak veríte, že ste zjedli niečo jedovaté alebo pokazené alebo že v jedle bolo napľuté, začne vás napínať a začne vám byť zle. Aj keď jedlo bolo tip-top. Čomu veríme, to nás ovplyvňuje tak, že na to reagujeme, ako keby sa to naozaj stalo.
- Predstavte si, že sa na trh dostane nová droga. Vytvára okamžitú a silnú závislosť jej užívateľov. Vedci ju skúmali a dokázali, že užívanie tejto drogy spôsobuje – prehnané vnímanie rizika, úzkosti, zhoršenie nálady, naučenú bezmocnosť, znechutenie, útočnosť voči druhým a zníženie citlivosti voči utrpeniu druhých. Užívali by ste ju? Dovolili by ste svojim deťom, aby ju užívali? Povolil by štát jej distribúciu? Na všetky tri otázky je odpoveď áno. Táto droga je navyše k dispozícii 24 hodín denne a užívajú ju skoro všetci. Tou drogou sú totiž správy.
Ľudskosť Rutgera Bregmana je kniha v duchu dvoch iných skvelých kníh posledných dvoch rokov. Harariho Sapiensa a Buď svetlo od Stevena Pinkera. Všetky tri knihy majú spoločný optimistický pohľad na človeka a aj ľudstvo ako také.
Sú kritické, ale poukazujú na fakty a trendy, ktoré nám aj v mediálnej záplave bláznivých a hororových udalostí dávajú nádej, že nie sme až taký beznádejný živočíšny druh.
Ľudia sú skôr dobrí ako zlí. Dúfajme a niečo pre to sami robme.
Čítajte. A budete o niečo lepšími ľuďmi. Veriť mi nemusíte. Ale čítajte.