fbpx

Umelý úsmev 1 – Pretvárka alebo optimizmus?

Photo by Caju Gomes on Unsplash-cut silený optimizmus
Photo by Caju Gomes on Unsplash, orezal A.B.

Robme to, o čom sme presvedčení, že je to dobré

Chcieť od ľudí, čo nie sú zvyknutí sa usmievať a každého automaticky zdraviť, aby to naozaj a úprimne robili, spôsobuje prirodzene odpor. Keď to ľudia nevedia robiť, a nerobia to, tak obvykle aj majú svoje vysvetlenia prečo je dobré neusmievať sa a nezdraviť cudzích.

Často však robíme veci, o ktorých nerozmýšľame, iba sme sa do nich dostali v priebehu života, a keď nám niekto povie, že by sme to mali robiť inak a lepšie, tak to vnímame ako kritiku na naše správanie, o ktorom sme však nikdy predtým nerozmýšľali.

A keď máme pocit, že nás niekto kritizuje, tak máme nutkanie sa obhajovať: „Načo by som mal zdraviť každého, veď to budem furt len zdraviť. Prečo by som sa mal stále usmievať, veď nie som nadrogovaný. A to sa mám pretvarovať aj keď som unavený a otrávený z celého dňa? Veď to chceš, aby som klamal druhých aj sám seba tým, že sa pretvarujem…“ – toto sú najčastejšie argumenty od ľudí (lekárov), ktorým poviem príbeh z Mississipskej nemocnice.

Keď sa učíme nové veci, tak najprv je to umelé a silené

Pamätám si ako som sa učil šoférovať – bolo treba naraz jednou rukou preraďovať, striedavo stláčať pedále nohami, sledovať značky, drgať do páky na blinkér… strašne to bolo zložité a pre nešoféra neprirodzené. Bol som od stresu tak strnulý, že som volant v zákrute držal tak silno, že sme za zákrutou vyšli na chodník. A učiteľ autoškoly na mňa kričal: „Pustite ten volant! Uvoľnite sa!“

Dnes po rokoch a státisícoch najazdených kilometrov ani neviem čo presne robím, ale jazdím plynulo, s potešením, uvoľnene a bez nehody. Ako skoro každý skúsenejší šofér. A je to len cvikom.

To isté platí aj pre naše iné návyky – usmiať sa aj na cudzích, pozdraviť sa, aj sa stavať optimisticky k náročnejším situáciám. Aj keď sa to chceme učiť, a začíname to skúšať, tak to býva silené a umelé. A to je normálne.
Nejde nám to. Prirodzene. Lebo je to nová vec, ktorú nemáme zvnútornenú ani zautomatizovanú. Ale postupne sa to vieme naučiť. Podstatné je, či to chceme a či vidíme zmysluplnosť a užitočnosť takéhoto pozitívneho prístupu.

Ak je silený optimizmus od počiatku podporovaný dobrým úmyslom, láskavými cieľmi a vnútornými presvedčeniami, ktoré sú spojené s konštruktívnym prístupom k ľuďom a k udalostiam, tak sa postupne premení na optimizmus, ktorý je viac prirodzený. Stane sa to aj preto, lebo budeme dostávať od okolia viac pozitívnych reakcií, lebo sme k druhým priateľskejší.

Radšej optimista ako uhundranec

Šťastnejší sú tí ľudia, čo vedia vytvárať, udržiavať a pestovať dobré vzťahy – medzi nich patria tí, čo majú predsavzatie sa k iným správať ústretovo, milo, láskavo, optimisticky a často aj s ozajstným, či viac-menej snaživým úsmevom. Chcú skrátka ukázať, že im úprimne záleží na tom spolu dobre vychádzať.

Sú iste šťastnejší ako uhundraní frfloši, otrávení skeptici, negativistickí pesimisti, či odovzdaní nihilisti. Takýmto behajú po rozume prevážne negatívne myšlienky a svet vnímajú ako nepríjemné miesto. Tento typ ľudí má aj menej spoločníkov počas dňa, lebo sú otravní.

Šťastnejší a úspešnejší sú ľudia, ktorí sa k záťažovým situáciám (problémom a konfliktom) stavajú optimisticky, či dokonca s úsmevom – snažia sa vidieť a hľadať možnosti riešení problému a snažia sa v konfliktoch brať do úvahy druhú stranu rovnako ako tú svoju, snažia sa dôverovať, dobre spolu vychádzať, pozerať do budúcnosti… to všetko vyplýva z optimistického prístupu. A aj silený optimizmus je často na mieste, ak si pod tým predstavíme záťažové situácie, v ktorých je optimizmus udržiavaný vôľou a presvedčeniami.

Tak prečo takýto pozitívny prístup ľudia kritizujú? Prečo sa mu vyhýbajú alebo sú voči nemu podozrievaví?

V pokračovaní si povieme niekoľko dôvodov prečo pozitívny prístup mnohí odmietajú a prečo sú voči nemu podozrievaví až skeptickí. A prečo to je často nefér a zbytočné.

Pridaj komentár

Scroll to Top
%d blogerom sa páči toto: