Martin Seligman v roku 1998 na konferencii Americkej psychologickej asociácie (APA) prehlásil, že je dôležité skúmať nielen to ako ľuďom pomáhať z psychologických problémov, ale aj zisťovať, čo ich robí šťastnými. Svojim vyhlásením založil Pozitívnu psychológiu – jednu z najnovších oblastí výskumov v psychológii. Pozitívna psychológia skúma oblasti ako je optimizmus, flow, silné stránky, vďačnosť a mnohé ďalšie.

(10 minút optimistického čítania, 1359 slov, 2 strany)

Ale to už bol Seligman v psychologických kruhoch známy. Nielen tým, že bol vtedy prezidentom APA. Ani tým, že má skvelé meno pre psychológa – Selig (blahoslavený, oduševnený) man (muž, človek) 🙂

Bol uznávaný preto, že v 70 rokoch skúmal a dobre vysvetlil naučenú bezmoc (pesimizmus) ako jeden z možných dôvodov depresie. Psy z experimentov asi moc veľkú radosť nemali, ale dôsledky výskumu boli celkom ďalekosiahle.

Vysvetlenie experimentu je v popisku obrázka (pod ním).

To je rodený pesimista? Blbosť!

Pesimistom ani optimistom sa nerodíme. Máme nejaké vrodené predispozície, ale dedičnosť sa na úrovni našej dobrej nálady podieľa asi iba z polovice. Ostatné spôsobuje naše učenie – teda naše zážitky a ako si ich vykladáme. Tak sa učíme, tak vytvárame svoju skúsenosť. To má zásadný vplyv na to ako nakoniec pristupujeme k našim úspechom a zlyhaniam a do akej miery prežívame optimizmus alebo pesimizmus.

Niekto sa síce ráno budí veselý bez príčiny a druhý otrávený a bez nálady, ale v dospelosti veľká časť nášho celkového naladenia je spôsobená tým ako o svojom živote zmýšľame.

Seligmana zaujímalo, čo je typické pre optimistov a čo pre pesimistov. Bol ovplyvnený nielen svojim pôvodným výskumom naučenej bezmoci, ale aj úspechmi kognitívno-behaviorálneho prístupu v psychoterapii (KBT) pri liečbe depresií. Hľadal spoločné znaky rozmýšľania a správania optimistov aj pesimistov a chcel vedieť v čom sa optimizmus líši od pesimizmu.

Dokončenie na ďalšej strane.