Takže by sme mohli mať nejakú definíciu šťastia. Do akej miery šťastie ovplyvňujú naše gény? Dedíme ho po rodičoch podobne ako farbu očí?

Gény neovplyvňujú to, či sme alebo nie sme šťastní, gény ovplyvňujú mieru prežívaného šťastia. Hovorí sa tomu happiness set-point, čiže niečo ako základné nastavenie úrovne šťastia. Z mnohých výskumov, napríklad aj z výskumov identických dvojčiat, vyplýva, že našu úroveň vnímania šťastia z 50% ovplyvňujú gény a iba z 10% okolnosti. Ten zvyšok môžeme ovplyvniť tým, ako rozmýšľame a ako konáme.

Dobre, 40% je na nás. Čo môžeme pre seba urobiť, dá sa to naučiť?

Áno, úroveň svojho šťastia vieme do veľkej miery ovplyvniť tým, že sa naučíme konkrétne návyky a postupy, ktoré naše šťastie posilňujú. Napríklad cítiť a prejavovať vďačnosť, schopnosť zvládať negatívne emócie, alebo schopnosť vyhľadávať a posilňovať pozitívne situácie a vzťahy, ktoré takto (šťastie posilňujúco) fungujú.

Rozšíreným mýtom je, že niekto je šťastný, iný však nie. Alebo niekto má šťastie, iný je smoliar. Inými slovami, že úroveň šťastia ovplyvňujú okolnosti.

Ale nie je to tak. Ľudia, ktorí o sebe hovoria, že sú šťastní a naozaj sú šťastní, nedostali v génoch niečo ako kompletnú dávku šťastia. Ani nevyhrali milión eur. Sú to skôr ľudia, ktorí roky robia to, čo pokladajú za zmysluplné, v práci aj doma. Optimisticky nazerajú na prekážky, ktoré musia prekonávať a vidia budúcnosť pozitívne. Sú láskaví vo vzťahoch a majú ich kvalitné, lebo sa o ne starajú. Rozumejú svojim emóciám, presvedčeniam a hodnotám a snažia sa podľa nich dlhodobo správať. A nie sú egocentrickí, práve naopak. Šťastní ľudia sa rovnako venujú sami sebe ako aj druhým.

Byť šťastný alebo nešťastný nefunguje ako vypínač svetla, ktorého použitím máme buď svetlo alebo tmu. Je to skôr ako keď máme mixpult s mnohými posuvnými páčkami, ktorými plynulo hýbeme, aby sme pridali alebo ubrali jednotlivé zvukové stopy vo svojej pesničke. Svojim prístupom k sebe a k druhým si v podstate mixujeme taký soundtrack svojho života.

A o to ide, naučiť sa, ktorými páčkami pridávať a ktorými uberať, naučiť sa mať svoj mixpult pod kontrolou.

Ako funguje takýto mixpult, čo sú tie páčky, ktorými môžem hýbať?

Naučiť sa dizajnovať svoj život (a nejde o nejaké plánovanie), znamená naučiť sa rôznorodé zručnosti, ktoré prejdú do návykov tak, až sú pre nás samozrejmé. Napríklad už spomínané pociťovanie a prejavovanie vďačnosti za veci, ľudí a udalosti, z ktorých máme prínos. To sa dá naučiť a posilňovať. Pociťovanie vďačnosti aj za úplne obyčajné veci prináša pozitívne pocity a  zvyšuje prežívanie zmysluplnosti života. A tým tento návyk zvyšuje prežívanú úroveň šťastia.

Je to náročné alebo to závisí najmä od vytrvalosti?

Uvedomujem si, že hovoriť ľuďom, že byť šťastným sa dá naučiť, je dvojsečná zbraň. Na jednej strane to znie optimisticky, že so šťastím sa dá niečo aktívne robiť. Na druhej strane, keď ľudia pochopia, že to vyžaduje aj niečo sa naučiť a často zas niečo iné odučiť sa, zistia, že to nie je jednorazová záležitosť. Naučiť sa niečo robiť prakticky, inak myslieť či reagovať, pár týždňov trvá. Preto ma neprekvapuje, koľko ľudí nie je šťastných a koľko ich hľadá zjednodušené a nefunkčné riešenia.

Narážaš tým na krátkodobý efekt motivačnej literatúry?

Aj to. Prečítať knihu nestačí, aj keď knihy sú super a ja ich zbožňujem. Skôr myslím na to, že ľudia nevidia okolo seba vzory šťastných ľudí, ktorí cieľavedome niečo pre svoje šťastie robia.

Vidia skôr osoby neprirodzene radostné, práve rozjarené či veseliace sa na vtipoch. Pravé šťastie nie je smiech na celé kolo, mať milión priateľov a vyškerené fotky na sociálnych sieťach. Je to skôr tichá a hlboká spokojnosť.

Okrem toho je okolo nás toľko pohodlných konzumných lákadiel. Od nakupovania po sledovanie televízie. Nečudujem sa, že to mnohí uprednostnia, lebo ich to krátkodobo môže upokojiť. Šťastnejšími ich to však neurobí.

Spomínaná motivačná literatúra je napísaná jednoduchým jazykom a ponúka rýchle a ľahké riešenia. Ľudia sa pre jednoduché riešenia nadchnú. Ale v tak komplexnej veci, akou je šťastie, jednoduché riešenia nemôžu fungovať.

Keď spojíme štyri kolesá a dáme medzi ne sedadlo, nevznikne Ferrari. Podobne je to aj s jednoduchými riešeniami. Jednoduché nie je ani montovanie áut, ani režírovanie dobrého života.

Na druhej strane pri šťastí čelíme aj inej veci a tou je to, že mnohé veci, ktoré nás robia šťastnými sú také prosté, že ich mnohí nerobia. Pokladajú ich za banálne alebo odložiteľné na neskôr. Týka sa to každodenného pohybu, dobrého spánku, či trávenia času s blízkymi.

Mnohí si predstavujú, že keď si svoje odrobia, postarajú sa o svoju kariéru a našetria si, tak potom budú mať na to „šťastie“ čas. Ale dovtedy môžu prísť o zdravie, rodinu aj priateľov.

Šťastie sa neodkladá na neskôr a ani sa nehľadá vo veciach a ľuďoch okolo nás. Šťastie robíme každý deň tým ako zmýšľame a ako sa rozhodujeme.

Aleš Bednařík