Veľmi skrátené príbehy mojich dvoch dedkov
K článku Mŕtvi prehlbujú vnímanie života som chcel pripojiť krátke príbehy mojich prarodičov. Ale, aby článok nebol pridlhý, tak som ho dal takto samostatne. A povenujem sa iba mojim dvom dedkom. Nie žeby príbehy mojich babičiek neboli zaujímavé, ale tu je to o mojich dedkoch.
Nagyapi
Nagyapi (hovorili mu Šani), stojac s cigaretou v ruke a rádiovkou na hlave pred tehelňou, kde celý život pracoval. Komín stojí až doteraz. Stavia sa pri ňom nová Senecká mestská časť Stará tehelňa.
Nagyapi (po maďarsky starý otec) bojoval v 2. svetovej vojne na strane fašistov. Bol slovenský vojak, takže prirodzene narukoval za Nemecko. Padol do ruského zajatia a bol v pracovnom tábore ako vojenský zajatec. Videl svojich kamarátov umierať v neľudských podmienkach v sovietskom gulagu. V treskúcej zime sťahovali z lesov drevo do rieky a tak sa skoro všetci utopili, pomrzli, či umreli od hladu a vyčerpania. Nagyapi nejako prežil a po vojne sa spoza Uralu mesiace vracal peši a vlakmi. Nikdy o tom nehovoril. Vlastne, po celý zvyšok života skoro vôbec nehovoril. Aj toto, čo píšem, sú zozbierané informácie od mamy a babky.
Nagyapi prežil zvyšok života v komunistickej krajine ovládanej boľševikmi a sovietmi, ktorí ho väznili a zničili mu život. Ani si neviem predstaviť ako to všetko vnímal. Zomrel v roku 1990, pár mesiacov po nežnej revolúcii.
Tatínek
Dedka z otcovej strany som nikdy nepoznal. Zomrel, keď bol môj otec ešte na strednej škole. Bol majiteľom úspešnej stavebnej firmy. Darilo sa mu. Staval cesty, tunely, domy. Mal veľa stavebných strojov a desiatky zamestnancov. Po vojne postavil vilu pre svoju rodinu a firmu, a pre zamestnancov postavil na kraji Brna bytovku. Po Víťaznom februári v roku 1948 mu však komunisti všetko zobrali. Bol to buržuj a kapitalista (pre komunistov to bola nadávka). Znárodnili mu všetky stroje, bytovku aj neskolaudovanú firemnú budovu.
Dedko s babičkou sa možno v rámci zábavy fotili ako Bonnie a Clyde, ale komunisti celkom vážne a nehanebne roky lúpili majetky od veľkej časti národa. A za potlesku pracujúcich. Dedkove stroje sa potom používali na socialistických stavbách a do neskolaudovanej firemnej budovy nasťahovali cudzích ľudí. Aspoň, že dedkovu rodinu nechali bývať na dvoch poschodiach jeho vlastnej bytovky. Tak ako Nagyapiho zlomili komunisti v gulagu, aj jeho zlomili komunisti – tým, že mu zobrali všetko, čo vybudoval a čím sa živil. Zomrel, ešte celkom mladý, na rakovinu.
Obaja dedovia mali veľmi odlišné príbehy, ale oboch obrali skoro o všetko komunisti. Keďže boli obaja tuhí fajčiari, to sa mi žiada povedať, tak ich celkom významne poznačila aj tabaková závislosť. Jeden jej podľahol rýchlo (Tatínek), druhý vydržal celkom dlho (Nagyapi), aj keď mal posledné roky operovanú čeľusť, amputovanú nohu, aj strojček na srdci.
Toto bola krátka pocta mojim dedkom.
Nech mňa aj mojich blízkych sprevádzajú životom ich príbehy a legendy.
Raz napíšem aj o tom, čo mi vyplýva z príbehov mojich dedov.
A iste napíšem aj o mojich babičkách.