Načo slúžia zrkadliace neuróny

Jedným z prijímaných vysvetlení ich existencie je, že slúžia na to, aby nám pomáhali rozumieť, čo sa odohráva v druhom človeku (umožňuje empatiu a tzv. teóriu mysle). Naše zmysly vnímajú správanie druhej osoby, a vyvolávajú v nás stavy, ktoré kopírujú jej prežívanie a správanie. Tak dokážeme lepšie pochopiť, prečo sa niekto nejako cíti a aké má motívy správania. Pravdepodobne sociopati a autisti tieto zrkadliace neuróny nemajú, preto sú necitliví (sociopati – chýba im empatia) alebo neschopní rozumieť ľudskej interakcii (autisti – chýba im teória mysle). Iným vysvetlením funkcie zrkadliacich neurónov je, že slúžia na posilnenie imitačného učenia sa, čiže učenia sa nápodobou. Asi platia obe vysvetlenia zároveň.

Ľudia majú zrkadliace neuróny veľmi prepojené s emóciami, preto vnímame tak ľahko bolesť či radosť svojich blížnych a dokonca aj iných živých tvorov. Ako hovorí vo veľmi zaujímavej knihe Morálka lidské mysli psychológ Jonathan Haidt „ Už jen při pohledu na usmívajícího se člověka dochází k aktivaci některých z oněch neuronů, jež se aktivují, usmíváte-li se vy sami. Tento usmívající se člověk se de facto usmívá ve vašem mozku. Což vás potěší a zvýší pravděpodobnost, že se usmějete také, čímž zase vnesete úsměv do mozku někoho dalšího.

Spomínate si ešte na príbeh a sociálny experiment so zdravením a usmievaním sa z Mississippskej nemocnice v prvom článku? Pravdepodobne pri zmene atmosféry v nemocnici hrali svoju úlohu aj zdrkadliace neuróny.

Zrkadliace neuróny sa ešte stále intenzívne skúmajú a vysvetlenia ich funkcií sú niekedy viac špekuláciami ako overenou pravdou. Aj keby neplatilo nič z vyššie povedaného, tak ponúkam nasledujúce odporúčania.

Vysielaj aj zrkadli

Sme sociálne tvory. Sme evolúciou nastavení tak, aby sme spolupracovali, súťažili, pomáhali si, aj sa medzi sebou porovnávali. Vieme sa milovať aj nenávidieť, utvárať rodiny, kmene, štáty aj globálne firmy a vieme sa navzájom zabíjať a viesť niekoľkoročné vojny.

Evolúcia nás vybavila telom so zložito prepojenou centrálnou nervovou sústavou. Náš mozog ako jednu zo svojich funkcií, pravdepodobne iba ako vedľajší produkt, vytvára vedomie. Vďaka vedomiu sme schopní celkom slušne reflektovať, čo sa deje a rozumieť tomu ako fungujeme. Vieme dokonca aj v nejakej miere využiť slobodnú vôľu a svoje správanie a prežívanie ovplyvňovať.

Aby som to teda spojil s umelým úsmevom. Dokážeme sa usmievať prirodzene. Úsmev sa nám na tvári objaví spontánne, sám od seba, keď prežívame radosť, lásku a ďalšie pozitívne emócie.

Dokážeme sa usmievať aj zámerne (umelo), keď chceme úsmevom niečo dosiahnuť. Ak je to dobrý zámer – tak prečo nie?

Reaktívny uzlík nervov alebo tvorca správania?

Keď sa rozprávame s niekým, kto je na nás nahnevaný a obviňuje nás, tak v nás začne stúpať napätie nielen z toho, čo nám hovorí a ako sa ku nám správa, ale aj preto, lebo zrkadlíme jeho správanie, kopírujeme jeho hnev aj útočné správanie.

V tom okamihu však začíname byť riadení (okrem iného) aj automatickými procesmi, ktorými nás vybavila evolúcia. Napríklad naša amygdala (emočné centrum) hlási celému organizmu ohrozenie a spúšťa v nás stresovú reakciu. A podliehame aj aktivite zrkadliacich neurónov, teda nutkaniu imitovať správanie druhej osoby. V situácii začínajúceho konfliktu, by sme pridaním ďalšieho rozhnevaného človeka do rozhovoru napätie iba vystupňovali. A to obvykle nechceme.

Ak chceme reagovať inak, konštruktívnejšie a kooperatívnejšie:

• tak potrebujeme zosilniť sebakontrolu svojho hnevu,
• byť viac všímaví k tomu, čo sa v nás odohráva,
• zapojiť presvedčenia, ktoré nám pomôžu reagovať na druhú stranu s pochopením
  (to u nej vyvolá nutkanie zrkadliť pochopenie nám),
• reagovať pokojne a láskavo (to bude chcieť zrkadliť tiež)
• a dokonca aj s úsmevom, ktorý bude možno chcieť opätovať.

Takže miesto toho, aby sme zrkadlili a teda opätovali negatívne, agresívne, či inak nekonštruktívne správanie, môžeme vysielať pozitívnejšie správanie, ktoré pokladáme za vhodnejšie na vyriešenie danej konfliktnej situácie. Keď si spomeniete na prvý článok, tak v ňom uvidíte ako boli zvládnuté dve situácie – sťažnosť a nesúhlas.

Sme sociálne a emocionálne inteligentné tvory

Vieme meniť svoje očakávania, vieme meniť svoje postoje, vieme meniť svoje presvedčenia. Vieme sa učiť – dokážeme prestať používať staré návyky a získavať nové. Nie je to vždy jednoduché, ale keď chceme, tak všeličo zvládneme.

Vieme sa „seba-spoznávať“ a rozumieť prečo sme takí, akí sme. A máme aj stále viac a viac informácií o tom ako funguje celé ľudstvo ako živočíšny druh, ktorého sme súčasťou.

Aj vďaka seba-poznávaniu sa vieme meniť, regulovať, prispôsobovať a najmä rozširovať repertoár svojho prežívania a správania tak, aby sme boli nielen úspešnejší, ale aj šťastnejší.

Ako pokračovanie tejto série článkov ponúkam dva ďalšie – Optimizmus podľa Seligmana.

---

---