Už od prvého článku o hľadaní zmyslu života som sa venoval tomu PREČO človeku na zmysluplnosti života tak záleží a čo myseľ pre nás robí, aby sme sa z nášho života nezbláznili. Hľadanie zmyslu života je proces – a preto som už aj v predchádzajúcich článkoch ukazoval KEDY zmysel života hľadáme. V tomto článku budem písať o hľadaní zmyslu života ešte trochu inak – KAM sa pozerať, aby sme ho našli.

(11 minút čítania, 2192 slov)

Depresia je jedným z najrozšírenejších ochorení dneška. Takže veľmi záleží na tom, aby sme rozumeli, čo ju spôsobuje a ako sa jej brániť.

A ukazuje sa, že jedným z faktorov depresivity je aj zmysluplnosť života a nízke sebavedomie. Presnejšie, čím nižšie sebavedomie a čím menej pocitu zmysluplnosti zo života, tým väčší sklon k depresii.

Na Slovensku sa len v roku 2020 liečilo cca 185 tisíc pacientov (to je ako celý Prešov a Žilina dokopy!) na jednotlivé formy depresívnych porúch. A to pritom ešte ďalšie tisíce ňou trpia a neliečia sa. Ročne pribúda takmer 15 tisíc nových pacientov.

Na Slovensku je celkovo asi 300 tisíc ľudí, ktorí už zažili depresiu (vyliečení aj liečiaci sa) a teda zažili stratu zmysluplnosti života. Čo znamená, ako sme si hovorili v predchádzajúcom článku – aj depresívni ľudia určite museli zmysel svojho života poznať, ale dlhšiu dobu zažívali, že ho nemajú ako naplniť.

Zmysluplnosť životov si uvedomuje väčšina z nás

Kvôli našej prirodzenosti je bežné, že ľudia nielenže hľadajú zmysel vo všetkom, ale obvykle aj skoro všetci majú predstavu o tom, čo je zmyslom ich života. Ako ukazujú výskumy na tisíckach ľudí, v rôznych krajinách a rôzneho veku – naprostá väčšina ľudí má hľadanie zmyslu života vyriešené a vníma svoj život ako zmysluplný.²

Bežne sa sami seba pýtame, čo dáva zmysel nášmu životu a aj si na to často dávame odpoveď, ktorá nás uspokojuje.

Prečo hľadáme zmysel života a podobné drobnosti

Prečo sa toľko pýtame na zmysel života? Prečo nás to tak zaujíma? Majú ľudia vo všeobecnosti zmysel života? A čo nám ho dáva?

Naozaj musíme zažívať zlé časy, nudné časy, časy vyhorenia, časy osamelosti, časy choroby, časy tragédie a časy straty, aby sme o pocit zmysluplnosti prišli. A vtedy nás depresia zasiahne najľahšie.

Hľadanie zmyslu života a jeho tvorenie

Čo vlastne robíme, keď hľadáme zmysel života? Ukážem jednu základnú metódu, ktorá so zvyšovaním zmysluplnosti pomáha. Je ňou zameriavanie pozornosti správnym smerom. No, uznávam, to znie príliš všeobecne. Postupne skonkrétnim.

Často je to vedomý proces. Keď hľadáme zmysel, tak situácie, vzťahy a zážitky hodnotíme a prehodnocujeme – emocionálne aj racionálne. Dodávame zážitkom zmysel alebo pretvárame situáciu tak, aby nám zmysel dávala.

Keď nám záleží na tom, aby sme mali zmysel v živote, tak len to samotné uvedomenie spôsobuje, že:

• viac hodnotíme, kam smerujeme našu pozornosť, (Čo chcem alebo nechcem robiť?)
• ako trávime čas (Nezabíjam zbytočne čas?)
• a do čoho investujeme našu energiu. (Oplatí sa mi to? Ale to nie je otázka na peniaze.)

Ak máme jasno, čo nám dáva zmysel, tak to smeruje našu pozornosť k tomu na čom nám záleží a nemrháme časom a energiou pri činnostiach, ktoré za hodnotné nepokladáme. A to celkom zásadne ovplyvňuje aký život žijeme a aký nám potom dáva zmysel.

A začíname s tým, kam zameriavame svoju pozornosť – vtedy vieme nachádzať aj vytvárať to, čo je pre nás hodnotné.

Cestovanie v čase a hľadanie zmyslu života

Hľadanie zmyslu života sa dá úspešne posilňovať vďaka schopnosti cestovať mysľou v čase:

• keď spätne hodnotíme ako sme žili (minulosť),
• keď si uvedomujeme, čo práve prežívame (prítomnosť)
• a keď si vytvárame zámer ako chceme žiť (budúcnosť).

Nevhodným narábaním s minulosťou, prítomnosťou aj budúcnosťou si vieme dosť ubližovať – a o tom som viac písal v tomto článku.

Všeliek na nešťastie? Bytie v prítomnosti.

Prežívať naplno prítomnosť je skoro ako všeliek. Všímavosť pomáha zvládať stres aj emócie, a mnoho ďalších prospešných vecí. Prečo je to tak?

Tu si viac povieme ako túto super-schopnosť cestovania mysľou v čase, vieme využiť zmysluplne. Doslova.

Takže ideme cestovať v čase a zameriavať svoju pozornosť na zmysel života.

Pozitívny pohľad do minulosti

Čo bolo na tých časoch pekné? Čo sme sa z toho naučili? Akú sme v tom hrali aktívnu rolu? Čo sme zažili? Na ktoré veci radi spomíname? Za čo sme vďační?

Ukazuje sa, že spomínaním na minulé zážitky ich pretvárame. Naša pamäť neukladá zážitky dokumentárne presne, ale skôr koloruje veľmi štylizované fotografie. Dokonca, práve ďalším a ďalším spomínaním na minulé zážitky, ich práve tým spomínaním aktívne pretvárame. Napríklad tak, že staré spomienky pretvárame podľa svojho aktuálneho pohľadu na seba a na svoj život.

Vytvárajte si denník, foto-album, video-album, spisujte spomienky, rozprávajte spomienky. Pomáhate tak sami sebe skladať jednotlivé kúsky života do zmysluplného príbehu. Tak si vytvoríte zásobník spomienok, ku ktorým sa môžete vracať. A tak, pri každom spomínaní nad otvoreným fotoalbumom, budete spomínať nielen s láskou a dojatím, ale aj ďalej dotvárať zmysel vášho života.

Zamerať sa na to dobré

Dôležité je však zameranie pozornosti – aj pri spomínaní. Ak sa budeme zameriavať na to zlé (ako sme nemali, čo sme chceli), traumatizujúce (ako nám niekto ublížil), či nepríjemné časti spomienok (ako sme počas corony museli nosiť rúška), ak sa budeme zameriavať na sklamania, zrady a iné zranenia, tak budeme prirodzene vnímať svoj život ako hrozný a hľadanie zmyslu života nebude také jednoduché.

Pri zameraní pozornosti na to negatívne síce tiež vieme nájsť nejaký zmysel, ale hrozí, že si ho vytvoríme tak, že miesto hrdinu vo vlastnom príbehu zo seba vytvoríme martýra a obeť. A to zbytočne bolí a ešte nás aj vedie k pasivite. A potom nevyhnutne budeme mať naďalej pocit, že sme vláčení životom silami v pozadí alebo nevyhnutným osudom. A to asi nechceme. Lebo nám to nebude dávať pocit zmysluplnosti.

Preto je lepšie sa pri spomínaní zamerať na tie lepšie chvíle, lepšie časy, lepšie vzťahy a z tých menej dobrých čerpať tak, aby sme ich konštruktívne spracovali a vyrovnali sa s nimi.

Vďačnosť je ako naša reč

V zameraní sa na to dobré nám pomáha výrazne vďačnosť. Vďačnosť je uvedomenie si vecí, z ktorých máme prospech a oceníme to.

Vďačnosť však mnohí ľudia vnímajú, že už ju majú. Podobne ako reč. Veď hovoriť vie predsa každý, tak načo by som išiel na kurz komunikácie? Ale mnohí už majú dobrú skúsenosť, že profesionálna komunikácia je vyšší stupeň, než hovoriť iba tak, ako nám zobák narástol. Profesionálne komunikačné zručnosti, na rozdiel od tých bežných, pomáhajú dobre zvládnuť práve emocionálne náročnejšie situácie.

A podobne je to aj s vďačnosťou – keď príde pocit vďačnosti spontánne (lebo časť je vrodená), tak je ľahké byť vďačný. Ale keď sa potrebujeme počas sivého alebo náročnejšieho dňa naladiť pozitívne a vidieť v ňom viac zmysluplnosti, tak vedieť zapnúť „profesionálne“ vďačnosť sa naozaj zíde.

Praktikovanie vďačnosti preukázateľne zvyšuje zmysluplnosť a kvalitu prežívaného života aj u ľudí s výrazne traumatizujúcimi zážitkami. Ako napríklad ukazuje štúdia vojnových veteránov.

A podobne, ako profesionálna komunikácia, aj vďačnosť sa dá rozvíjať a kultivovať. Napríklad na tomto online kurze vďačnosti.

Spomienkové a zážitkové Ja

Podľa mojich obľúbených výskumníkov a psychológov Daniela Kahnemana, Amona Tverskeho a Barbary Fredricson ⁴, ktorí skúmajú negatívne a pozitívne zážitky a to ako ich vyhodnocujeme, máme tzv. Spomienkové Ja (remembering Self) a Zážitkové Ja (experiencing Self).

Zážitkové Ja vie byť iba v prítomnosti a užíva si zmyslové a emocionálne vnemy, ktoré sa práve dejú.

Spomienkové Ja je hodnotiace a uchováva si skóre (vyhodnotenie) a záznam spomienky. Ale pozor – Spomienkové Ja neuchová zážitok, ale iba spomienku na zážitok.

Ilustrujme si to na príklade, ktorý spomína Kahneman⁵. Počúvate dlhú symfóniu, ste v nej ponorení a užívate si ju. Ale na úplnom konci je platňa poškriabaná a začne škrípať. To vás riadne rozladí. A pri spomínaní na zážitok budete tvrdiť, že to bol hrozný zážitok. A to kvôli Spomienkovému Ja – ktoré si pamätá spomienku, ale nie celý zážitok. Lebo zážitok bol super, až na ten koniec. Ale spomienka je hrozná, lebo sa drží pokazeného konca. A to preto, lebo Spomienkové Ja si zamieňa zážitok za jeho hodnotenie.

A preto je dobré po pokazenom zážitku spomínať na neho inak. Je dobré sa ku zážitku s krátkym odstupom (keď si ešte veľa pamätáte) vrátiť. A dať trochu viac priestoru vášmu Zážitkovému Ja, ktoré si vie užívať prítomnosť, aby pozitívne opravilo spomienku na zážitok. A to tak, že sa vžijete znova do celej situácie, do chvíle pred tým, ako začalo hudbu rušiť škrípanie.

Tak som sa pri tej symfónii zasníval, vybláznil, a predstavoval si, že ju dirigujem. To bolo skvelé! Až na úplnom konci mi začala škrípať platňa. Ako som sa ja rozčúlil! – Ale v takejto verzii spomienky je väčšia šanca, že aj to záverečné rozčúlenie už bude na smiech!

Toto je iba jedna z možností ako vrátiť viac zmyslu a pozitivity do minulých zážitkov.

Spojenie s prítomnosťou

Sme mysľou a zmyslami prítomní? Aké kvality má to, čo práve vnímame a prežívame? Čo je na tom zaujímavé, prínosné, užitočné, dobré, príjemné, nepríjemné? Vieme sa sústredene ponoriť do činnosti? Vieme sa z nej vynoriť a vnímať sústredene sami seba a svoje okolie?

O prítomnosti som písal veľa v iných mojich článkoch, takže iba stručne.

Byť v prítomnosti, a naučiť sa Všímavosti, spôsobuje prekvapivé pozitívne zmeny vyhodnocovania prítomnosti. Obyčajná, fádna, bežná prítomnosť sa stane zaujímavejšou a sviežou a zmysluplnejšou, keď v nej ostávame plne zapojení svojimi zmyslami, so zvedavým a láskavým prístupom Všímavosti.

Cvičenie Všímavosti 3 – Ukotvenie zmyslami

Tretie cvičenie Všímavosti pomáha dostať sa do nej. Zmyslami sa ukotvíme v realite a tak sa vieme lepšie ovládať aj vnímať, čo sa s nami deje.

O všímavosti som písal aj v súvislosti s veľmi zaujímavými a všímavosť praktikujúcimi autormi.

Prehlbovanie zmysluplnosti života vďaka plnému prežívaniu prítomnosti sa preukázalo v metaanalýze výskumov všímavosti.⁶ Všímavý prístup pomáha prežívaniu zmysluplnosti života tým, že:

• ľahšie dosiahneme odstup od prežívania (dôležité najmä, keď nie sme v pohode),
• podporuje autentické prežívanie (sme sami sebou),
• a zvyšuje vnímavosť voči pozitívnym emóciám (sme pozitívne citlivejší a voči nim otvorenejší).

O pozitívnych emóciách a ich dobrom vplyve na náš život, zdravie, náladu a vzťahy si môžete prečítať alebo vypočuť viac tu.

Pozerajme do budúcnosti so zámerom

Kam chcem smerovať? Čo ma tým smerom ťahá? Ktoré potreby, motívy, princípy a hodnoty, chcem cestou napĺňať? Kvôli čomu sa mi na zvolenej ceste oplatí vytrvať? Na čo chcem byť hrdý a za čo spätne vďačný?

Smerom do budúcnosti zmysel nehľadáme, lebo tam ešte žiadny nie je. Začne tam byť až vtedy, ak smerom do budúcna vytvárame svoj zámer.

Nie, nejde o žiadne hľadanie zmyslu života vizualizovaním VisionBoardu v zmysle hnutia pozitívneho myslenia. Nejde o to, aby sme si presne vysnívali výsledok, akoby sme ho už dosiahli. Výskumy Gabriele Oettingen ukazujú práve opak, že vysnívanie zidealizovanej budúcnosti nás oberá o motiváciu ju aktívne dosahovať.

Zámer, na ktorý poukazujem nie je predstava konkrétneho zidealizovaného výsledku, ale širší úmysel. Nemusíme presne vedieť, čo je na konci. Zámer nie je konečný cieľ s presným výsledkom ani stanoveným termínom splnenia. Zámer je vedomé a uvážené rozhodnutie, ktoré bude ovplyvňovať všetky ďalšie rozhodnutia a je spojený s dvoma kľúčovými kritériami:

• je spojený s našou motiváciou, hodnotami a osobnosťou,
• a cítime odhodlanie vo vybranom smere vytrvať.

Zmysluplnú budúcnosť vytvárame tak, že smerujeme svoje konanie so zámerom, ktorý keď budeme napĺňať, tak výsledky budú pre nás hodnotné. A na rozdiel od jedného cieľa, zámer sa postupne premieňa do množstva cieľov a rozhodnutí.

Ak vidíme v našom zámere hodnoty, ku ktorým chceme a vieme smerovať, tak nás takáto vízia bude motivovať. Bude nám dávať chuť ráno vstávať a bude nám vytvárať spokojnú únavu večer pred zaspaním.

A po rokoch a rokoch vstávania a zaspávania nám bude skoro každý deň, každý týždeň, každý mesiac, každý rok, vďaka premyslenému zámeru, dávať zmysel už od jeho začiatku a pri každom pohľade späť.

Zrhnutie

Takže, hľadanie zmyslu života je o nasmerovaní našej pozornosti na tri „časové strany“. Ak sa pozrieme na zmysluplný život z tohto bodu prítomnosti, tak je to pohľad spojený s nasledovnou otázkou:

• Kde vidím niečo hodnotné, čo ma bude priťahovať a keď budem vytrvalo k tomu smerovať (pohľad do budúcnosti),
• tak uplatním zo seba to najlepšie a užijem si to (prítomnosť)
• a zanechám po sebe niečo hodnotné na čo budem hrdý a s láskou spomínať (pohľad do minulosti)?

Odkazy na literatúru:

1, 2 Reker, G. T., & Wong, P. T. P. (1988). Aging as an individual process: Toward a theory of personal meaning. In J. E. Birren & V. L. Bengtson (Eds.), Emergent theories of aging (p. 214–246). Springer Publishing Company.

3 Mackay, Michael & Bluck, Susan. (2010). Meaning-Making in Memories: A Comparison of Memories of Death-Related and Low Point Life Experiences. Death Stud. 34. 715-37. 10.1080/07481181003761708.

4 Kahneman, D., Fredrickson, B. L., Schreiber, C. A., & Redelmeier, D. A. (1993). When More Pain Is Preferred to Less: Adding a Better End. Psychological Science, 4(6), 401–405. doi:10.1111/j.1467-9280.1993.tb00589.x

5 Kahneman, Daniel, and Jason Riis. „Living and Thinking about It: Two Perspectives on Life.“ In The Science of Well-Being, edited by N. Baylis, Felicia A. Huppert, and B. Keverne, 285–301. Oxford University Press, 2005.

6 Chu, S.TW., Mak, W.W.S. How Mindfulness Enhances Meaning in Life: A Meta-Analysis of Correlational Studies and Randomized Controlled Trials. Mindfulness 11, 177–193 (2020). https://doi.org/10.1007/s12671-019-01258-9