fbpx

Aby sme sa nezbláznili – päť trikov mysle

päť trikov mysle aby sme sa nezbláznili

V minulom článku som hľadal odpovede na to, PREČO sa vlastne pýtame na zmysel života. V tomto článku to ešte krátko doplním ďalšími mechanizmami mysle, ktoré nám pomáhajú ORIENTOVAŤ sa v sebe, v druhých, vo vlastnom živote aj vo vonkajšom svete. A tak nám vytvárajú zmysel toho, čo žijeme a pomáhajú nám v tom, aby sme sa nezbláznili.

(menej ako 10 minút zmysluplného čítania, 1860 slov)

aby sme sa nezbláznili
Photo by Erik Aquino on Unsplash

V minulom článku som načal tému: Prečo sa vôbec pýtame po zmysle života? – veď iné živočíchy to nerobia. Teraz na to nadviažem poukázaním na to, že naše nutkanie vidieť vo všetkom niečo zmysluplné, je prirodzenosť človeka alebo presnejšie povedané – prirodzenosť ľudskej mysle.

Budem pokračovať v tom, že hľadať a nachádzať zmysel nie je nič noblesné, ale úplne prirodzené. Nie je to vlastnosť filozofujúcej elity, ale bežne rozšírená potreba človeka.

Päť trikov mysle, aby sme sa nezbláznili

1. Od vhľadu k nadhľadu

Veľmi zjednodušene povedané, za našu potrebu hľadať zmysel v podstate vo všetkom je zodpovedná naša schopnosť vhľadu aj nadhľadu. Umožňuje nám to naše vedomie a to, že máme JA. Psychológmi častejšie nazývané Self.

JA je tá časť našej mysle,

  • ktorá sa pýta na samú seba (Prečo som spravil takú hlúposť? Ako to, že som to tak dobre zvládol?),
  • a aj si vie odpovedať podľa svojho seba-poznania a miery seba-vedomia (Lebo si neschopný! Si fakt bohovský!).
  • JA nám dáva ten pocit identity, že TOTO SOM JA (Som otec, som manžel, som psychológ, som zvedavý, rád čítam,…).
  • JA ale vytvára aj ten odstup od nás samých, tú schopnosť pozrieť sa na seba z nadhľadu.
  • JA nám takto vytvára zmysel toho, kto sme, akí sme a prečo sme takí.

Ak by sa naša identita, teda naša schopnosť seba-uvedomovania sa ako celistvej bytosti strácala alebo bola chaotická, tak by sme sa zbláznili. A keby sme nerozumeli sami sebe alebo odmietali to, čo si o sebe myslíme, tak by sme sa išli zblázniť takisto. A to sa, nanešťastie, ľuďom aj stáva.

Vďaka seba-uvedomovaniu sa vieme pozrieť sami na seba z nadhľadu, takže si uvedomujeme, čo sa nám deje. Vieme sa akoby odpútať od svojho prežívania a pozrieť sa na naše telesné pocity, emócie a myšlienky s odstupom a uvedomovať si samých seba: Takáto vec mi napadla? Ja sa hnevám kvôli takejto hlúposti? A čo mi preskočilo? A vďaka takémuto odstupu nám len tak ľahko nepreskočí.

Keby sme boli pohltení naším prežívaním a nedokázali mať od neho odstup – asi by sme sa zbláznili. Vlastne, neschopnosť náhľadu a odstupu od svojho prežívania je jedným z typických prejavov psychiatrického ochorenia.

2. Vedomé presúvanie sa v čase

Keby sme nevnímali súvislosti v čase a žili len v prítomnosti, tak by sme prestali byť tým, čo človeka robí človekom. Byť v prítomnosti je super, ale platí to len vtedy, keď sa vieme zámerne mentálne presúvať v čase na základe vlastného rozhodnutia.

Vedomé bytie v prítomnosti umožňuje prežívať zmysel prítomnej chvíle. Ale rovnako zmysluplné je aj spomínať na to, čo pekné a poučné sme zažili v minulosti. Z prítomnosti a minulosti vieme zmysel vyťažiť.

A predstavovať si hodnotnú budúcnosť nám pomáha smerovať naše správanie aj rozhodnutia. Predstava zmysluplnej budúcnosti nás motivuje, aby sme žili kvalitnejší život.

Schopnosť mentálne pobudnúť
v minulosti, prítomnosti aj budúcnosti nám ponúka príležitosti uvažovať nad zmyslom života.

Podstatné je, aby sme z minulosti, prítomnosti a budúcnosti vedeli vyťažiť niečo, čo vnímame ako hodnotné, podstatné a užitočné.

Jednou zo zručností, ktorá pomáha dodávať zmysluplnosť do našej histórie, prítomnosti aj budúcnosti, je schopnosť byť vďační. Často sú tieto hodnotné momenty spojené s pozitívnymi emóciami. A to je ich sila – dodávajú hodnotu našim zážitkom.

3. Z chaosu poriadok, z náhody príbeh

Schopnosti vhľadu a poznávania nám napríklad umožňujú:

  • nazrieť aj do vnútra vecí (napr. fyzika hmoty)
  • a do hláv ľudí (empatia a teória mysle nám pomáhajú porozumieť správaniu druhých – rozviniem ďalej),
  • či do vecí, čo sú mimo priamy dosah našich zmyslov (mikrosvet, makrosvet, štatistické vyhodnotenia).
  • Dokážeme si pospájať príčiny a dôsledky medzi akciou a reakciou. Niekedy ich vidíme, lebo tam naozaj sú a inokedy si ich dotvoríme, lebo zmysel medzi udalosťami potrebujeme mať.

Máme silnú potrebu, aby sme z chaosu vytvorili poriadok. Aby sme sa nezbláznili. Keby sme prežívali svet ako chaos – zbláznime sa.

A to sú práve situácie, kedy sa zaoberáme zmyslom života. Potrebujeme zo slepej náhody urobiť príbeh s motiváciou a zámerom. Stačí sa pozrieť na dejiny náboženstiev a mágie a vidíme, že sú vo veľkej miere o hľadaní príčin a zámeru. A teda zmyslu.

Ak by sme nedokázali vidieť zmysel udalostí okolo seba, keby sme nevideli príčiny ani zámer a udalosti by nás zasahovali náhodne – zbláznili by sme sa.

A preto sa snažíme spoznať ako sú veci usporiadané a ako fungujú (Tak preto hrmí a udiera blesk do stromov!) alebo si ich vytvárame – niekedy vedome (Ochorel som, lebo som…!) a inokedy za nás to vysvetlenie spraví myseľ sama od seba ako obranný mechanizmus (Ostatní sú blbci a preto to tak dopadlo.).

Čítanie z knihy vlastného života

Vytváranie zmysluplnosti je podobné čítaniu kníh – v knihe sú zhluky písmen (slová), ktoré vytvárajú v riadkoch väčšie skupiny (vety). Keď uvidíme v zhluku písmen systém, ktorý poznáme ako našu reč, tak ho prečítame ako významu plné slovo a keď skupina slov vytvorí vetu, tak vieme pochopiť jej zmysel a posolstvo.

A sami asi poznáte tú hru s čítaním solv s porprehazonavými psínemani, ktoré aj tak vieme prečítať a dávajú nám zmysel. A niekedy si ani zreteľné chyby, prehodené a vynechané písmená ani nevšimneme. Myseľ automaticky doplní tvar a význam slova aj bez nášho vedomia.

A keď si takto spájame udalosti v našom živote, tak si vieme vytvoriť jeho zmysluplný príbeh. Dokonca aj vtedy, keď nedáva celkom zmysel. Len ho chceme mať. Potrebujeme ho. Zase – aby sme sa nezbláznili.

Ale to samozrejme nie je všetko.

aby sme sa nezbláznili
Photo by Motoki Tonn on Unsplash

4. Aktívni agenti

Jasné, že nemyslím aktívnych agentov tajných služieb (aj keď tým obrázkom tým smerom našepkávam). Aj keď určite aj tajní agenti majú svoj zmysel života.

Každý z nás má potrebu byť aktívnym agentom, teda niekým, kto ovplyvňuje dianie vo svojom živote. Máme potrebu kontroly, potrebu vplyvu.

Už to, že naša myseľ z chaosu vytvára poriadok a z náhod vytvára zmysluplný systém, je druh preberania kontroly nad svetom. Takto myseľ každého človeka vytvára z vonkajšieho sveta zmysluplnú štruktúru v našom vnútri.

Okrem toho – potrebujeme ešte zažívať aj to, že z nášho vnútra zasahujeme do vonkajšieho sveta a vidíme, že máme na neho vplyv. Potrebujeme mať skúsenosť, že ak si niečo zaumienime a podľa toho konáme, tak dosiahneme zvolený cieľ, urobíme zmenu, presvedčíme iného človeka, vytvoríme niečo, z čoho budeme mať úžitok my aj iní ľudia. Tak sa vlastne vytvára naše Ja (Self) aj rastie naše seba-vedomie.

Strata kontroly a konšpirácie

Keby sme sa vzdali zámeru smerovať svoj život okolo toho, čo nám dáva zmysel, tak by bol náš život oveľa viac reaktívny. Bol by riadený impulzmi tela a inštinktami nevedomia mimo našej kontroly. Alebo by sme boli riadení inými ľuďmi, či vonkajšími udalosťami.

Vo výsledku by sme z takéhoto nekontrolovateľného života mali pocit, že sme vláčení okolnosťami, osudom a nepochopiteľnými silami. A preto aj viera v konšpirácie (ale aj božstvá, magické sily, osud, karmu a pod.), nech sú akokoľvek bláznivé, dávajú aspoň istý dobrý pocit – keď nie kontroly, tak aspoň pochopenia, kto/čo to tu všetko riadi. Takto síce prechovávame bázeň voči “silám v pozadí”, ale aspoň trochu nám to pomáha v tom, aby sme sa nezbláznili z pocitu úplnej bezmocnosti.

A to sú tiež situácie, kedy sa zaoberáme zmyslom života.

Ale keď máme pocit úplnej straty kontroly nad vlastným životom, tak v nás silnejú presvedčenia, že sme neschopní a preto nám potom chýba nielen pocit zmysluplnosti, ale aj seba-hodnoty.

A vtedy niet divu, že máme čo robiť, aby sme sa nezbláznili.

aby sme sa nezbláznili
Photo by arash payam on Unsplash

Potrebujeme mať zo seba pocit,
že sme v našich životoch aktívnymi činiteľmi.
A vtedy nám život dáva zmysel.

Kvôli zmysluplnosti máme takú silnú potrebu kontroly. A aj preto sú pre mnohých také lákavé prístupy, ktoré sľubujú jednoduché nástroje ako prebrať kontrolu nad svojou mysľou, zdravím, nad svojimi vzťahmi, úspechom, bohatstvom a vlastne nad čímkoľvek v živote.

Ale technikám hnutia pozitívneho myslenia sa venujem v iných článkoch.

5. Empatia a teória mysle

Už som empatiu a teóriu mysle spomínal vyššie, ale teraz to trochu vysvetlím a spojím s tým, ako nám tieto dve schopnosti pomáhajú vytvárať zmysel.

Sme neustále obklopení ľuďmi. Náš život (doslova) závisí od druhých ľudí. Potrebujeme sa orientovať v tom, ako druhí ľudia rozmýšľajú, aké majú plány a zámery, ako sa cítia a aké majú motívy. Potrebujeme však najmä vedieť ako sa ich správanie bude týkať nás. Ako na nás zareagujú? Čo majú za lubom? Čo sa v nich deje a ako to vieme využiť na to, aby sme ich ovplyvnili?

Keď sa nedokážeme orientovať v zámeroch a správaní druhých ľudí, tak nie sme schopní s nimi zmysluplne viesť ani rozhovor. Autisti sú na tom presne takto. Svet druhých ľudí je pre nich neprehľadný, chaotický a nepochopiteľný. Iným spôsobom majú narušenú teóriu mysle aj schizofrenici, depresívni aj úzkostní ľudia.

Keď nevieme s druhými spoluprežívať ich emócie, šťastie a utrpenie, tak je náš život s nimi tiež komplikovaný. Vlastne – je to komplikované najmä pre tých druhých. Každý, kto bol niekedy v kontakte s “bezcitným” psychopatom, zažil svoje.

Aby sme s druhými mohli spoluprežívať ich emocionálny svet, tak potrebujeme empatiu. Vcítenie a spolucítenie s druhými ľuďmi nám dáva dôležitý pocit, že im dokážeme rozumieť (a oni nám). Empatia nám dáva ešte aj inak pocit zmysluplnosti – zažívame blízkosť a spojenie s druhými. Tak vnímame, že nie sme na svete sami, ale že sme obklopení podobne cítiacimi bytosťami. A to nám dáva pocit bezpečia, aby sme sa nezbláznili z osamelosti a existenčnej úzkosti.

Teória mysle je schopnosť predstavovať si, čo sa asi deje v hlavách druhých. Vieme si tak predstaviť ich presvedčenia, zámery a motívy. Vieme tak predvídať ako na nás zareagujú, keď im napríklad prejavíme vďačnosť.

Keby sme si nevedeli predstaviť, čo sa deje v hlavách druhých, tak by sme nevedeli predvídať ich správanie a ani by sme nevedeli ako ich ovplyvňovať.

A tak nám schopnosť vžiť sa do druhých pomáha v tom, aby sme sa nezbláznili.

Ale na záver to poviem celé krajšie a jednoduchšie:

  1. Chápať chod vecí a mať nadhľad voči sebe,
  2. schopnosť ceniť si prítomnosť, minulosť a budúcnosť,
  3. vidieť v chaose poriadok a v náhode príbeh,
  4. zažívať ako svojou aktivitou ovplyvňujeme seba a vonkajší svet,
  5. a schopnosť vžiť sa do druhých ľudí,

nám pomáha prikladať tehličku po tehličke k tomu, aby náš život, naše vzťahy, naša práca a aj naše duševné rozpoloženie dávalo zmysel.

Tak. A to by tak bolo asi tak všetko o našej prirodzenosti. A o prirodzených dôvodoch, ktoré poukazujú na to, ako je naša potreba po zmysle normálna a zároveň mimoriadne dôležitá pre naše duševné zdravie.

V ďalšej časti tohto seriálu o zmysluplnosti sa zameriam viac na to, v akých situáciách sa zaoberáme zmyslom života.

Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.

Scroll to Top
%d blogerom sa páči toto: