Ľudia väčšinou venujú pozornosť negatívnym emóciám. Napríklad, keď sú smutní, chcú sa naučiť smútok zvládať. Podobne je to aj s hnevom. Avšak pri pozitívnych emóciách sa iba nechávame unášať a tešíme sa z nich. Načo sú nám dobré pozitívne emócie? Iba na oznamovanie, že je nám dobre? Aj s pozitívnymi emóciami má zmysel aktívne pracovať.
Na začiatku tohto článku sa mi naozaj hodí napísať budhistický výrok, ktorým začínam každú svoju prednášku:
Zmysel tejto vety trocha rozviniem, aby som poukázal na pointu tohto článku.
- Všetci chceme byť šťastnejší, ale málokto pre to niečo aktívne robí. A mnohým ani nie je jasné, čo pre svoje šťastie vlastne majú robiť. A mnohí si ani nie sú istí, či sa vôbec dá niečo robiť a či chcú niečo pre to robiť.
- Všetci sa chceme vyhýbať utrpeniu. A tomu sa obvykle venujeme oveľa intenzívnejšie ako vyhľadávaniu šťastia. Keď začíname cítiť stres, začíname si uvedomovať konflikt, alebo sa začne diať niečo emocionálne nepríjemné, tak sa tomu chceme vyhnúť. To však robia iba niektorí. Mnohí skôr s utrpením aktívne bojujú.
So stresom sa snažíme bojovať!
- Vnímate, kedy zapnete naplno, kedy sa začnete naozaj sústrediť, aby ste robili veci lepšie, poriadnejšie a rýchlejšie?
- Všímate si, kedy si začnete dávať pozor na to, čo poviete a čo radšej zamlčíte?
- Uvedomujete si, kedy začnete dávať pozor na to, aby ste sa ovládali, plánovali, premysleli si, čo poviete?
- Viete, kedy si začnete viac všímať partnera, deti, nadriadeného, podriadeného, kolegu?
Presne tak – až keď to začne iskriť, keď si prestávate rozumieť, keď si odporujete, keď spolu nesúhlasíte, keď ste pod tlakom, v časovom strese…
A na to majú práve vplyv negatívne emócie, ktoré sú súčasťou stresovej reakcie – pomáhajú zamerať pozornosť. Hnev upriamuje pozornosť na prekážku alebo nepriateľa, smútok nás zameria na stratu a pomáha sa s ňou vyrovnať, prežívanie hanby nás zameria na sebaspytovanie…
Áno, niektorí si v nepríjemnej situácii skôr začnú dávať viac pozor, aby sa jej vyhli, nevrhnú sa do boja. V konflikte skôr prestanú komunikovať, radšej súhlasia. Len aby nevyvolali hádku! Stresujúcej situácii sa vyhnú, tvária sa, že sa nič nedeje a podobne.
Ale mnohí chcú so stresom a konfliktami aktívne niečo robiť. Naučiť sa s nimi lepšie narábať. Pre mnohých to je aj naučiť sa aktívne vedieť mlčať a nereagovať.
Podstatné je, že sa obvykle oveľa aktívnejšie zaujímame o to, ako aktívne zvládať negatívne situácie. Oveľa aktívnejšie ako čo?
Dozviete sa ďalej.
Keď rozprávam s ľuďmi na školeniach (škaredý názov na tréningy sociálnych zručností) o tom, čo by potrebovali, aby lepšie zvládali domáce alebo pracovné situácie, vždy sa dostaneme ku konfliktom, k stresu, k nespokojnosti s niečím. Pomenovanie problémov získa ich pozornosť a namotivuje ich niečo sa naučiť.
Chcú vedieť ako riešiť konflikty so svojimi šéfmi či podriadenými, ako zvládať stres, riadiť poradu s vyrušujúcimi kolegami… – chceli by skrátka vedieť ako zmeniť negatívnu situáciu tak, aby ju mali viac pod kontrolou.
Zameriavame však pozornosť správnym smerom?
Je to jeden z možných prístupov – keď začneme mať s niečím problém – tak sa snažíme naučiť ako lepšie zvládať to, čo nám nejde.
A takto som sa na svet pozeral aj ja (a stále často pozerám). Baví ma pomáhať ľuďom, aby sa vedeli z nepríjemných situácií dostať efektívne, so cťou, s dobrým pocitom, že zvládli seba, druhú stranu, komunikáciu a aj to, čo v nej chceli dosiahnuť.
Takýto prístup ma iste svoje opodstatnenie a zmysel – a keď sme v pohode, tak si robíme svoje veci.
Až keď sa zase začne niečo diať, tak zbystríme a začneme vo väčšom sústredení konať, aby sme napätú situáciu zvládli.
Možno chápete kam mierim – máme akoby dva stavy mysle:
- NORMÁL – a vtedy si robíme to svoje. A potom stav
- VÝSTRAHA! – kedy začneme sústredenejšie venovať svoju pozornosť, čas a energiu na zvládnutie náročnej a nepríjemnej situácie.
Chcem tým povedať to, že svoju pozornosť venujeme viac tomu negatívnemu – čítame články o konfliktoch, kupujeme si knihy o zvládaní stresu a time manažmente, radíme sa s kamarátmi ako niečo náročné zvládnuť, ideme k terapeutovi, aby nám poradil s tým, čo už sami nedávame…
A keď sme zasa v pohode, tak si len tak žijeme, čítame si drby v časopisoch, poľavíme v pozornosti, vo vzťahoch, a v zameraní na to podstatné.
Ozaj, a čo je to podstatné?
Za posledné tri roky som narazil na viacerých autorov, pri ktorých som si postupne uvedomil, že to podstatné, je zamerať na situácie, kedy sa „nič nedeje“, na situácie kedy nie sme v strese, na obdobia kedy nie sme s druhými v konfliktoch.
Vybral som pre potreby článku o pozitívnych emóciách dvoch z nich. Jeden z autorov sa venuje manželskému poradenstvu a volá sa John M. Gottman a druhou je výskumníčka emócií Barbara L. Fredricson. A aj keď každý z nich robí niečo iné, majú spoločnú jednu vec.
Nie, nie je to to, že majú medzi menami aj ďalšiu iniciálu :-).
Gottmanove zameranie na dobré obdobia
John M. Gottman napísal knihu Sedm principů spokojeného manželství (Praktický průvodce fungováním dlouhodobých vztahů) – a machruje v nej, že vie po piatich minútach pozorovania predpovedať, či sa pár rozíde alebo ostane spolu.
A nemachruje zbytočne – v troch samostatných štúdiách na desiatkach pároch tieto pozorovania a predpovede robil – a vyšli mu na viac ako 91%. Čiže z desiatich párov odhadol pri deviatich správne, či ostanú spolu alebo nie!
Dobrý pánko, nie?
Prvá časť knihy je o tom aké psie kusy partneri v konfliktoch robia – vyčítajú si navzájom, pohŕdajú tým druhým, idú do defenzívy a bránia svoje pozície. A potom v istej fáze hádky prejdú do ignorácie (tzv. stone-walling) – vyzerá to ako upreté pozeranie do nikam (do steny), a ako keby tým výrazom hovorili „Ja tu nie som“. A ešte sa k tomu pridáva rýchle hrotenie, teda eskalácia konfliktu – prudké zaútočenie a rýchle rozvinutie negatívnych emócií.
A tento zoznam tvorí kompletnú apokalypsu nevhodnej komunikácie vo vzťahu, ktorá keď sa mesiace a roky opakuje, tak vedie k definitívnemu zániku partnerstva.
Je to zaujímavá časť knihy, lebo opisuje čo robíme asi fakt všetci. Strašné, ale pravdivé. Lenže Gottmana veľmi nezaujíma, čo treba robiť v tých konfliktných situáciách. Jeho zaujíma to, čo využijem pre ilustráciu mojej pointy.
Je o tom väčšina Gottmanovej knihy:
- Čo sa deje medzi partnermi, ktorí sa nerozchádzajú?
- Je to tým, že sa nehádajú?
- Alebo sa hádajú inak?
Dobrý vzťah nie je o tom ako riešime konflikty
Jasné, páry, čo ostávajú spolu, si menej vyčítajú, menej sa ignorujú, menej druhým partnerom pohŕdajú, a pomalšie, ak vôbec, hrotia spoločnú hádku. Ale to stále nie je to, čo ich naozaj odlišuje od párov, čo sa hádajú a nakoniec sa, znechutení jeden druhým, rozídu.
To, čím sa líšia spolu-ostávajúce páry je v podstate happytariánsky princíp, ktorý ma zaujíma v psychológii šťastia.
Pri Gottmanovi som si uvedomil, že najpodstatnejšie nie je to, ako partneri medzi sebou riešia konflikty.
Oveľa podstatnejšie je, čo obaja partneri robia pre svoj vzťah v čase, keď medzi sebou konflikt nemajú.
Podstatné je to, čo robia, keď sa nehádajú!
Takže, aby som to zhrnul do pointy.
Podstatné pre kvalitu vzťahu je to, čo robia partneri pre svoj vzťah vtedy, keď sa nič napínavého, negatívneho, pozornosť priťahujúceho nedeje.
A to je presne ten čas, to je to obdobie, kedy partneri majú vedome zbystriť pozornosť a robiť niečo spoločné, čo vnesie do ich partnerstva viac dôvery, lásky, podpory, obdivu, vďaky, záujmu, nadšenia a ďalších pozitívnych emócií a aspektov dobrého vzťahu.
Budovaním pozitívnych vzťahových spojení, spoločným užívaním si pozitívnych udalostí, činností a zážitkov sa vzťah upevňuje a buduje pevnú základňu, na ktorej sa partneri môžu udržať, keď príde povodeň spôsobená prívalom negatívnych emócií zo stresu.
Ak vás zaujíma viacej, ako pozitívne emócie blahodárne ovplyvňujú náš život, tak vás pozývam na prednášku na túto tému. Viac o prednáške tu.
V pokračovaní rozprávania prejdem k druhej autorke – Barbare L. Fredricson.