Príroda lieči rôznorodými spôsobmi. Príroda nám prospieva a aj nás lieči z viacerých chorôb spôsobených moderným spôsobom života. Pobytu v prírode by sa tiež mohlo hovoriť – 100% prírodná liečba.
(menej ako 13 minút liečivého čítania, 1655 slov, 2 strany)
Chcel by som tráviť v prírode viac času. A to už žijem na chate v lese. Ako píšem tento článok, tak pozerám cez okno rovno do lesa. Je zima, listy sú preč a ešte je aj nasnežené, a tak sú aj vtáci poschovávaní. Ešteže mám od svokry plný kýbeľ starých orechov a môžem ich nadrobené dávať do kŕmidiel a prilákať tak desiatky sýkoriek, brhlíkov, drobnú červienku, dokonca aj párik sojok.
Keď ľudia zistia, že bývam v lese, tak sa zvyknú pýtať, či sa tam v noci nebojím. Nebojím. V lese je bezpečnejšie ako v meste. Mať strach z lesa je strach z praveku, keď sme boli ešte nízko v potravinovom rebríčku. Dnes vás zvieratá v lese neohrozia, nemajú aké – veľké dravce sme vyhubili pred storočiami. Vysoká zver a diviaky sa človeku oblúkom vyhnú. A kriminalita a rýchle autá sú v mestách. Ale nie uprostred lesa.
Mesto nie je prirodzené prostredie
Mesto nie je prirodzené prostredie
Mestským ľuďom príroda chýba tiež. A mnohí, dokonca aj tí, čo prírodu nemajú radi, si to ani nemusia uvedomovať. Ale možno nemajú takú potrebu prírody ako ja alebo iní ľudia. Myslím si však, že tú potrebu majú.
Nie je úplne možné, že by za niekoľko generácií nastala nejaká evolučná zmena v mozgoch a telách mestských ľudí. Je ťažko predstaviteľné, že ľudský organizmus, tak prepojený s prírodou, by ju zrazu nepotreboval. A rovnako je nepravdepodobné, že by u mestských ľudí nenastávali pozitívne zážitky a ozdravné procesy, ktoré spôsobuje príroda. Samozrejme, deprivácia mestom, teda dlhodobý nedostatok prírody, môže spôsobiť, že sa táto potreba potlačí alebo zdeformuje.
Myslím si, že práve otázka, či sa v lese bojím, je dôkazom toho, že aj tým mestským ľuďom ostal strach z divočiny. A tak im iste ostali aj nastavenia, vďaka ktorým by na ne príroda mohla pôsobiť uzdravujúco.
Sme mestské živočíchy?
Dnes už viac ako 50% obyvateľov sveta žije v mestách. Vyše 50 štátov sveta už má viac ako 80% populácie v mestách. Do roku 2050 to budú 3/4 celosvetovej populácie. S bývaním v meste je spojené to, že väčšina ľudí býva v bytoch s obmedzeným prístupom k prírode alebo aspoň k parku. Väčšina obyvateľov mesta pracuje v kanceláriách, halách, budovách – skrátka vo vnútri.
Stále viac a viac ľudí nemá počas dňa nad sebou oblohu, nežmúria do slnka, nesedia pod stromami, nepočujú švitorenie vtákov ani bzučanie hmyzu. Nechodia po hline a po tráve, necítia vône lesov a lúk, nešteklí ich vánok na tvári. Výhľad majú obvykle kratší ako pár metrov a keď sa pozrú z okna, tak vidia iba po najbližšiu budovu. Majú výhľad na autá, hranaté budovy a neustále svetelné efekty reklám. Počujú hluk dopravy, húkanie sanitiek, drkotanie električiek. Obrazy a zvuky mesta majú iný vplyv na našu myseľ ako príroda.
Kvality mesta nie sú kvality prírody
Farby – mesto má iné farby ako príroda. Prevažujúca mestská sivá nám prináša menej uspokojenia ako pestré zelené, žlté a červené odtiene. Farby ovplyvňujú náladu a mesto ju ovplyvňuje k horšiemu.
Štruktúra tvarov – v meste vidíte hladké povrchy, veľké plochy, hranaté tvary, ostré hrany. Tie vedú k tomu, že ich naša pozornosť sleduje a neoddýchne si. A to nehovorím o nekonečnom mory nápisov, ktoré sa často aj pohybujú a nútia našu pozornosť zaostriť. Príroda je pestrá inak ako reklamný smog a holé sivé plochy domov. Príroda s miliónmi drobných tvarov listov, mihotavým svetlom prenikajúceho slnka a fraktálnymi tvarmi na nás pôsobí upokojujúco. O fraktálnych tvaroch si povieme v pokračovaní článku. Zatiaľ len obrázok listu paprade, ktorá je typická svojim fraktálne rozvetvujúcim sa tvarom.
Zvuky – zvuky mesta sú hlučné a výstražné. Hladina hluku v mestách je často až taká vysoká, že nepočujeme človeka, s ktorým sa rozprávame. Syčanie piestov, trúbenie áut, škrípanie bŕzd, hučanie motorov, húkanie sanitky – sú všetko zvuky, ktoré mozog vyhodnocuje ako ohrozenie a preto sme aj zo zvukov mesta v strese. V každom nákupnom centre, v každom obchode aj reštaurácii hrá hudba, ktorá spôsobuje, že sa namáhame pri načúvaní druhým a sami musíme hovoriť hlasnejšie. Niet tichého miesta v meste. Neustály zvukový ruch unavuje.
Pachy a prach mesta vdychujeme každý deň. 90% obyvateľov miest žije v prostredí, ktoré je podľa WHO zdraviu ohrozujúce. Vdychovať milióny drobných čiastočiek prachu vedie k astme, pľúcnym ochoreniam, infarktom, rakovine. Ročne zomiera okolo 7 miliónov ľudí na ochorenia spôsobené znečisteným vzduchom v mestách.
Je toho viac – ale skrátka, mesto naozaj nie je prostredie zdraviu prospešné. Práve naopak. Môžete sa zdravo stravovať, cvičiť, ale keď žijete v meste, aj tak si škodíte.
Mestská generácia
Aj mestské deti boli ešte do poslednej generácie synonymom neutíchajúceho pohybu a spoločného bláznenia sa v prírode a na ulici. Dnes sú na tom podobne ako väčšina mestskej populácie.
Deti sa nehýbu (mne sa nechce), boja sa byť v prírode (fuj kliešte, brr počasie). Na prvý pohľad statická príroda ich nepriťahuje, lebo nie je dostatočne gamifikovaná (to je nuda).
Výsledkom je indoorový životný štýl typický nedostatkom pohybu a pobytu v otvorenom priestore a prírode. A z toho sa ideme zblázniť.