Ilúzia večného poriadku

Lenže, ako hovorí Harari – podobnými ilúziami trpíme všetci, aj mimo náboženských presvedčení. Aby sme žili bez existenciálnej úzkosti, aby sme vedeli spolupracovať a rozumieť si s ostatnými, tak máme aj množstvo iných ilúzií dávajúcich zmysel životu, spoločenstvu, krajine, národu, ľudstvu. A tieto myšlienky spoločne šírime v našom spoločenstve, zdieľame ich medzi sebou, prenášame výchovou, kultúrou a médiami medzi všetkých členov spoločenstva.

A kým sa staneme dospelými, tak mnohé z nich máme zvnútornené tak, že si myslíme, že to je jediná verzia univerza a zároveň prejav nášho jedinečného Ja.

Keď si ako spisovateľ myslím, že dávam zmysel svojmu životu písaním blogu, lebo tak pomáham druhým lepšie žiť, tak žijem v podobnom sebaklame ako basketbalista, ktorý vidí zmysel svojho života v tom, že dáva víťazného hody do koša. Ale platí to aj pre vedca odkrývajúceho tajomstvá vesmíru ostatným, či humanistu obhajujúceho ľudské práva, lebo tak chráni životy slabších.

Všetky tieto predstavy, idei, presvedčenia, myšlienky a hodnoty pomáhajú uchopovať náhodný svet, a pomáhajú usporiadavať zložité fungovanie ľudskej spoločnosti do fungujúceho a zmysluplného celku. Preto sú veľmi užitočné, aj keď iluzórne.

Nielen to – prinášajú prežívanie zmysluplnosti do našich životov a tak zvyšujú naše šťastie.

Šťastný sapiens v pasci luxusu

Harari si aj vtipne uťahuje z Homo Sapiensa a jeho nie vždy úspešnej snahy po šťastí.

Snaha o pohodlnejší život uväznila ľudstvo v mizérii opakovane – pred pár tisíc rokmi napríklad zavedením poľnohospodárstva. Odkedy sme sa usadili, sme začali od svitu do mrku drieť na poliach a pri chove dobytka. Kŕmime sa však niekoľkonásobne menej pestrou stravou ako keď sme putovali po svete a zbierali, čo kde sezónne vyrástlo a lovili na čo sme narazili. Navyše množstvo rizík pri pestovaní a skladovaní úrody spôsobovalo, že sme sa nielen báli hladu, ale ho aj častejšie naozaj zažívali.

Stáva sa nám to dodnes. Kvôli predstave pohodlia žijeme často oveľa nekvalitnejší život ako by sme mali, kebyže žijeme skromne. Ako píše Harari:

Koľko mladých maturantov ide študovať právo a potom sa zamestná v prestížnych firmách len preto, lebo si myslia, že ak budú pracovať ako blázni, pôjdu do dôchodku v 35 rokoch a budú sa venovať svojim skutočným záujmom? Keď však dosiahnu ten vek, majú na krku veľké hypotéky, deti v drahých školách, domy na predmestiach, takže potrebujú aspoň dve autá. A ten pocit, že život nestojí za nič, ak nemáte v pivnici dobrý Cabernet a na stole kvalitnú kávu. Ale čo teraz? Vrátia sa vyhrabávať korienky? Nie, stanú sa partnermi v právnickej firme a otročia ďalej.

Z luxusu sa obvykle stane nutnosť a z nej vyplynú nové povinnosti.

Imaginárny poriadok formuje naše túžby

Aj na poslednej prednáške o mýtoch a pravde o šťastí sme riešili dve témy – túžbu byť slobodný (a to ma urobí šťastným) a túžbu byť sama sebou (a to ma bude robiť šťastnou). Avšak tieto predstavy sú imaginárne. Nejde byť plne slobodný žijúc aspoň podľa niektorých pravidiel spoločenstva. A nejde a ani byť úplne a stále sám sebou, lebo mnohé impulzy a chute kontrolovať treba. Navyše sú tieto túžby implantované kultúrou a nie našou prirodzenosťou.

Každý sa rodíme do nejakého existujúceho imaginárneho poriadku a naše túžby formujú od narodenia dominantné mýty rodiny, či spoločnosti. Najvnútornejšie túžby obyvateľov západného sveta formujú romantické, nacionalistické a humanistické mýty, ktoré vládnu už celé storočia.

Priatelia vám vo chvíľach vážneho rozhodovania často dávajú rady ako „Počúvaj svoje srdce.“ Lenže srdce je dvojitým agentom (Harariho metafora) a často už má vstrebané pokyny od aktuálnych dominantných mýtov – najmä tých spojených s konzumnou spoločnosťou a motivačnou literatúrou.

„Počúvaj svoje srdce“ – je mantrou, ktorú do našej mysle implantovala kombinácia romantických mýtov devätnásteho storočia a konzumných mýtov dvadsiateho storočia.

Napríklad reklama na čierny sladký nápoj znie ako? „Keď ju miluješ, nie je čo riešiť.“ – čiže počúvaj svoje srdce.

Homo cestovateľ

Mojou najobľúbenejšou pasážou o šťastí a nešťastí, ktoré si spôsobujeme sami, je Harariho frflanie na cestovateľskú mániu posledných desaťročí.

Veľmi rozšírená túžba stráviť dovolenku v zahraničí je pre človeka úplne neprirodzená, ale budovanie tejto myšlienky vytvorilo celý miliardový trhový segment.

Šimpanzieho alfa samca by ani nenapadlo využiť svoju moc a vybrať sa na dovolenku do teritória susednej skupiny šimpanzov.

Romantický konzumerizmus je kombinácia dvoch dominantných moderných ideológií – romantizmu a konzumerizmu.

Romantizmus hovorí, že ak chcete naplno využiť svoj ľudský potenciál, mali by ste zažiť čo najviac rôznorodých zážitkov. Mali by ste sa otvoriť celému spektru emócií, spoznať rôzne druhy vzťahov, vyskúšať rôzne kuchyne, naučiť sa vnímať rôzne hudobné štýly, zažiť exotiku… chápete. Až keď zažijete veľa, a najlepšie všetko, tak to z vás spraví naplneného človeka so spokojnou dušou.

Konzumerizmus zasa hovorí, že ak chcete byť šťastní, musíte konzumovať toľko produktov a služieb, koľko sa len dá. Ak máte pocit, že vám niečo chýba, potom by ste si mali kúpiť nejaký produkt (smartfón, šaty, bio potraviny) alebo službu (terapiu, hodiny jogy alebo transformačný seminár), ktorý tú vašu nenaplnenosť zasýti.

Romantizmus podporujúci rozmanitosť s jedinečnosťou sa s konzumerizmom dokonale dopĺňa.

Vytvorili kvantový urýchľovač trhovej spotreby (nech to znamená čokoľvek :-), ktorý sa tvári, že dáva ľuďom zmysel života, rozvíja ich a prináša im nekonečné zdroje šťastia.

Trh so zážitkami

Na nekonečnom „trhu zážitkov“, je založený moderný turistický priemysel. Turistický priemysel nepredáva letenky a hotelové izby – predáva predsa zážitky. Paríž nie je len mesto, India nie je len krajina, lyžovanie v Alpách nie je len šport v nedotknutej prírode – všetko je to zážitok.

Konzumácia zážitkov nám má rozširovať obzory, naplniť ľudský potenciál a urobiť nás šťastnejšími.

Niečo na tom pravdy je – rozširovať obzory je užitočné, aj napĺňať potenciál je zmysluplné, aj byť šťastnejší je super.

Treba však myslieť na tri veci:

1. Sú to ľudské konštrukty, z veľkej časti implantované konzumnou kultúrou, ktorá na nás vytvára tlak, aby sme sa stávali niekým (boli sami sebou, originálni, či naplňujúci svoj potenciál…) avšak cieľom je zvyšovať vaše túžby a rozširovať vaše potreby.
2. A kvôli tomu potom smerujeme uspokojovanie svojich (často implantovaných) potrieb k vonkajším zdrojom, miesto toho, aby sme robili niečo so sebou.
3. A aby sme si na všetky tie transformačné zážitky zarobili, tak drieme viac v práci a berieme na seba väčšiu zodpovednosť. Len aby nás povýšili a dali nám väčšie odmeny, za ktoré si to všetko šťastie a osobnostný rast kúpime.

Ťažko drieme miesto toho, aby sme si skoro zadarmo užívali spoločnosť priateľov, rodiny, neďalekej prírody, pohybu vonku a mnohých iných vecí, ktoré sú skoro zdarma, poruke a pre každého.