Pretvárka nie je sebakontrola
Sociálne siete a smartfóny s fotoaparátmi, ktoré dokážu v okamihu uploadovať selfíčka spustili lavínu verejnej pretvárky. Umelé úsmevy, naštylizované celé fotografie, často vybrané z desiatok menej dokonalých záberov a ešte navyše upravené softvérom, aby vyzerali sexy, cool a happy. Pretvárka istého typu sa stala na sociálnych sieťach vyžadovanou a oceňovanbou normou.
Selfíčka nastavili pre veľkú časť mladej generácie nový štandard pretvárky, ktorá ale zároveň cez zosilnené nadšenie, dobrú náladu a úžasnú atmosféru predvádza ako sú všetci „Sami-sebou“. Tento tlak na predvádzanie nadšených priateľstiev a super párty atmosféry však podľa prieskumov vytvára skôr opak – zvyšuje stres, úzkosti, depresie aj nespokojnosť so svojím telom a životom. Viac si o tom prečítajte v odkaze na štatistiky psychologičky Jean M. Twenge skúmajúcej 20 rokov typické črty generácií.
Na sociálnych sieťach a v médiách tomu pokrivenému obrazu často bez rozmýšľania veríme a ešte aj pod jeho vplyvom meníme svoje správanie. Nakupujeme, obliekame sa aj meníme názory a postoje na seba a na iných podľa toho, čo každý deň vidíme na obrazovkách.
Keď hovoríme o tom, že sa niekto pretvaruje – myslíme to tak, že niečo iné prežíva a niečo iné prejavuje navonok s cieľom nás zavádzať, manipulovať a tak tým niečo pre seba získať. A naozaj – sú ľudia, ktorí sa pretvarujú – v tom zmysle, že nás klamú. Nedovolia nám nahliadnuť do ich vnútra a ešte aj úmyselne vytvárajú mylný obraz o sebe. Pretvárka s cieľom klamať je celkom iná ako pretvárka, ktorá je výsledkom sebaovládania, aby sme nevybuchli. Tieto dve pretvárky môžu navonok vyzerať rovnako, ale sa líšia vo vnútornej motivácii a v cieľoch, ktoré chcú dosiahnuť.
Niektorí ľudia sa pretvarujú zo strachu a nemajú zlý úmysel. Boja sa, že ak budú sami sebou, že sa odkryjú, a tak budú zraniteľní a zranení. Ich pretvárka je obrana pred ublížením. Iní sa pretvarujú preto, lebo svoje emócie a myšlienky už zakrývajú roky a dnes už ani spontánni a otvorení byť nevedia.
Ale u všetkých vyššie spomenutých maskovaní úprimnosti, pretvárok, či masiek nemám na mysli seba-kontrolu správania, regulovanú úprimnosť, z ktorej by mali mať prospech obe strany.
Kompletná a regulovaná spontánnosť
Regulovaná spontánnosť je, keď niekto nehovorí všetko, čo si myslí a cíti, ale hovorí z toho iba tú časť, ktorá sa hodí, ktorá posúva rozhovor k úspešnému cieľu. Regulovaná spontánnosť znamená, že človek povie to, čo sa v danej situácii hodí, použije slová, ktoré sú konštruktívnejšie a menej hodnotiace, a zároveň je v tom úprimný. Takýmto spôsobom je užitočná regulovaná spontánnosť, ktorá pomáha viesť zmysluplné a kooperatívne aj osobné rozhovory.
A ako by vyzerala kompletná úprimnosť/spontánnosť?
„Čau. Ako sa máš?“ – pýta sa ma ráno kamarát. A ja spontánne a celkom úprimne odpovedám: „Na hovno. Ráno som sedel dlho na záchode a keď som sa pozrel do misy, tak som videl, že…“ (a ďalej by ste sa už mali báť, čo idem napísať).
Preto je skôr odporúčaná kontrolovaná a ritualizovaná odpoveď:
„Čau. Som celkom v pohode. A ty?“
Tak takýto je rozdiel medzi pretvárkami z rôznych dôvodov, spontánnosťou a regulovanou úprimnosťou.
V ďalšej časti Umelého úsmevu si povieme o tom ako výraz tváre ovplyvňuje naše prežívanie. Usmievaj sa – budeš sa cítiť lepšie.
Fakt to tak funguje?