Prečo „byť tu a teraz“ nie je univerzálny recept na dobrý život? Pasca prítomného okamihu môže viesť k niektorým nepríjemnostiam v našom živote a jeho prežívaní. V súčasnej dobe sa slovo „mindfulness“ alebo „bytie tu a teraz“ skloňuje vo všetkých pádoch. Stalo sa akýmsi univerzálnym liekom na stres, úzkosť a nespokojnosť moderného človeka. Regály kníhkupectiev sú zaplavené literatúrou, ktorá nám sľubuje osvietenie, ak sa dokážeme plne napojiť na prítomný okamih. Avšak, ako to už pri populárnych fenoménoch býva, pôvodne hlboká psychologická a filozofická disciplína sa v popkultúre často splošťuje na nebezpečne zjednodušený vzorec. A vzniká pasca prítomného okamihu.

V posledných rokoch sa z prítomného okamihu stal takmer kult. Byť tu a teraz, žiť v prítomnosti, neviazať sa na minulosť a netrápiť sa budúcnosťou – to všetko znie oslobodzujúco, liečivo a moderne. Niet divu, že sa z toho stal popkultúrny hit. Meditácia, mindfulness, všímavosť, dychové techniky – všetko sľubuje pokoj, rovnováhu a lepší život.

Áno, to všetko platí, ak nás minulosť ťahá do nevyriešenej minulosti, ak nás v prítomnosti ničia vlastné negatívne myšlienky a ak sa bojíme neľahkej alebo imaginárnej budúcnosti.

Aby si to mal jasné od začiatku – mať schopnosť vedome sa dostať do prítomnosti je fakt super. Pomáha ti to zvládať stres, úzkosť a všetky tie chronické napätia, a naozaj to zlepšuje reguláciu emócií a celkovú kvalitu života.

Problém však vzniká vtedy, keď sa z prítomnosti stane dogma. Keď sa „tu a teraz“ absolutizuje, vytrhne z kontextu a začne sa používať ako univerzálne riešenie na všetko. Vtedy sa z lieku stáva chabá náplasť. A niekedy aj únik.

Nasleduje stručné zhrnutie podcastu Ľudožrúti – máme radi ľudské, ktorý robím (Aleš Bednařík) s psychológom Martinom Milerom. Ak sa ti chce počúvať ako filozofujeme na túto tému, tak si nás pusti na Spotify.

Pasca prítomného okamihu

Keď sa myšlienka prítomnosti dotiahne do extrému, môže sa zmeniť na niečo, čo by sa dalo nazvať tyraniou prítomného okamihu. Všetko, čo nesúvisí s tým, čo prežívam teraz, sa zrazu javí ako nepodstatné, zbytočné alebo dokonca obťažujúce. Minulosť? To je už preč. Budúcnosť? To sa ešte nestalo. Však?

Lenže realita funguje inak. Ak som v minulosti prekročil rýchlosť, pokutu neplatím za to, že teraz stojím. Ak dnes neriešim svoje zdravie, vzťahy alebo financie, dôsledky prídu neskôr – aj keď v tom „neskôr“ to už bude opäť tu a teraz. Zodpovednosť sa nedá odmeditovať.

Byť v prítomnosti totiž neznamená zbaviť sa minulosti ani budúcnosti. Znamená to mať k nim vedomý, zrelý a flexibilný vzťah.

Ľudská myseľ ako stroj času

Jedným z najväčších evolučných darov ľudskej mysle je schopnosť pohybovať sa v čase. Vieme sa vracať do minulosti – čerpať zo spomienok, poučiť sa z chýb, ale aj trpieť traumami. Vieme sa presúvať do budúcnosti – plánovať, predstavovať si scenáre, testovať hypotézy ešte predtým, než ich riskantne vyskúšame v realite.

Táto schopnosť z nás nerobí slabých, ale adaptívnych. Nie sme pokazené bytosti, ktoré „nevedia byť v prítomnosti“. My jednoducho nie sme nastavení len na jeden režim. Existuje veľa prirodzených stavov mysle – rovnako ako existuje veľa foriem pozornosti.

Niekedy je užitočné byť plne zakorenený v tele a zmysloch. Inokedy je zdravé blúdiť mysľou, snívať, fantazírovať, analyzovať alebo plánovať. Problém vzniká vtedy, keď jeden stav vyhlásime za jediný správny.

Keď je prítomnosť utrpením

Predstav si poradu, ktorá ťa nebaví, netýka sa ťa a cítiš sa na nej zbytočne. Ak by si dogmaticky trval na tom, že musíš byť „naplno v prítomnosti“, znamenalo by to naplno prežívať frustráciu, nudu a odpor. To nie je múdrosť, to je rigidita.

Alternatívou môže byť blúdiaca myseľ – únik do fantázie, plánov, predstáv. Aj to sa deje tu a teraz, len v inom mentálnom priestore. A môže to byť úľavné, kreatívne a dokonca adaptívne. Samozrejme, pokiaľ ťa práve nevyzvú, aby si sa zapojil do diskusie. (škodoradostné ha, ha.)

Prítomnosť nie je len o tom, čo sa deje okolo teba. Je aj o tom, čo sa deje v tebe. A ty si môžeš vyberať, na čo z prítomnosti zameriaš reflektor svojej pozornosti.

Mindfulness ako obchádzka

Jedno z rizík absolutizácie prítomnosti je to, že sa z nej stane sofistikovaný obranný mechanizmus. Mindfulness bypass. Skrátka skratka. Spôsob, ako sa vyhnúť bolestivým spomienkam, konfliktom, nevyriešeným vzťahom a vlastným zlyhaniam.

„Som tu a teraz, mám sa dobre, minulosť ma nezaujíma.“
„To, čo bolo, už nie je dôležité.“
„Nerýpem sa v starých veciach.“

Navonok pokoj. Vnútri zaplnené skrine kostlivcami a mentálnym haraburdím. A stačí, aby sa niekde pootvorili dvere – konflikt, stres, vzťahová kríza – a všetko sa vysype von.

Bez návratu k minulosti sa niektoré veci jednoducho nedajú pochopiť. Ak reagujem neprimerane, cítim iracionálne antipatie, úzkosti alebo výbuchy emócií, často majú korene niekde „tam a vtedy“. Prítomnosť mi môže dať bezpečný priestor, ale minulosť potrebuje byť spracovaná, nie umlčaná. Toto je pasca prítomného okamihu.

Hedonizmus aj nihilizmus v maskáči

Únik do prítomnosti môže mať dve extrémne podoby. Jedna je hedonistická. Žiť pre potešenie, impulzy, okamžité uspokojenie. Chcem to, cítim to, mám na to právo. Marketing a reklama tento typ „prítomnosti“ milujú. Kúp si to teraz. Dopraj si. Prvá splátka až o tri mesiace. Cestuj, nakupuj, užívaj si alebo choď z jedného zamilovania do druhého.

Druhá podoba je nihilistická. Pustovnícky únik zo sveta. Nič nepotrebujem, nikoho nepotrebujem, nič nemá zmysel. Všetko je ilúzia. Aj to sa dá predať ako duchovná vyspelosť. Taký podivný únik do spirituality osamelosti.

Obe formy majú spoločné jedno: vyhýbanie sa zodpovednosti. Za seba, za druhých, za svet.

Toto je pasca prítomného okamihu.

Prítomnosť bez zodpovednosti neexistuje

Aj rozhodnutie „nič nerobiť“ má dôsledky. Aj nezáujem je postoj. Ak sa nezaujímam o spoločenské dianie, politiku alebo klimatické zmeny, svet a život sa aj tak hýbu ďalej – len bez teba. A jeho dôsledky ťa môžu dobehnúť aj o pár rokov.

Prítomnosť neznamená ignorovať súvislosti. Znamená byť si ich vedomý. A prebrať za ne zodpovednosť a podľa toho konať.

Terapia a paradox prítomnosti

V terapii sa často pracuje s prítomným prežívaním. „Čo teraz cítite?“ „Čo sa vo vás deje?“ Lenže ak klient prežíva bolesť z minulosti, tá bolesť sa deje tu a teraz. V bezpečnom vzťahu, v prítomnosti, sa otvára minulosť, aby mohla zostať minulosťou. Ale bola premenená prítomným postojom k nej.

Ak by sme klienta v mene prítomnosti umlčali – „veď tu sa vám nič nedeje“ – popreli by sme samotnú podstatu psychického spracovania. Prítomnosť je nástroj, nie cieľ. Bezpečný kontajner, nie guma na vymazávanie. Aj toto je pasca prítomného okamihu.

Mindfulness je užitočný vtedy, keď pomáha regulovať omieľanie v hlave po tom, čo boli veci pomenované a spracované. Nie vtedy, keď sa používa na ich obchádzanie.

Zvieratá a mýtus večnej prítomnosti

Často sa hovorí, že zvieratá žijú len v prítomnosti. Lenže etológia hovorí niečo iné. Zvieratá plánujú, čakajú, predvídajú. Mačka sedí pri diere nie preto, že by „len bola“, ale preto, že očakáva budúci výsledok. Vrany používajú nástroje a rátajú s tým, čo s nimi dosiahnu.

Predstava, že prirodzený stav mysle je výlučne prítomnosť, je to romantický mýtus o zvieratách (aj o „prírodných“ ľuďoch), nie biologický fakt.

Múdrosť ako schopnosť prepínať

Skutočná múdrosť nespočíva v tom, že budeme stále v jednom stave. Spočíva v schopnosti rozlišovať. Vedieť, kedy je užitočné sa vrátiť do minulosti. Kedy plánovať budúcnosť. A kedy sa vedome nadýchnuť a zakotviť v prítomnosti.

Prítomnosť je ako nádych. Minulosť a budúcnosť ako výdych. Bez pohybu niet života. Statická prítomnosť neexistuje.

Byť tu a teraz je zmysluplné vtedy, keď sa pozeráme na seba a svet v celom kontexte času a priestoru. Keď prítomnosť nie je únikom, ale východiskom k zodpovednému, vedomému a dobrému životu.

Aj toto je happytariánstvo.

Čo si o tom myslíte vy? Je pre vás mindfulness spôsobom, ako sa lepšie spojiť so svetom, alebo ste sa niekedy pristihli, že ho používate ako štít pred nepríjemnou realitou?