Presvedčenia o nás ovplyvňujú naše správanie, motiváciu aj rozhodovanie. Náš seba-obraz sa formuje skúsenosťou a tým, čo nám o nás hovoria druhí. Aj keby sme sa tvárili, že nám na názoroch druhých nezáleží, tak záleží. Sme sociálne tvory a reakcie našich blížnych majú na nás výrazný vplyv. Máme o tom mnohé dôkazy. Napríklad aj z výskumov Carol Dweck o tom, ako pochvala od druhých ovplyvňuje, ako vnímame sami seba – či ako rozvíjajúce sa bytosti (RASTOVÉ nastavenie mysle) alebo ako talentom obdarené osobnosti (PEVNÉ nastavenie mysle).
(menej ako 19 minút rastového čítania, 3814 slov, 3 strany)
Komu sa nechce čítať celý článok, tak na strane 3 je zhrnutie, tabuľka aj info-grafika. Ale učenie vyžaduje úsilie. O tom je článok. 🙂
Kniha Nastavenie mysle (Mindset)
Carol Dweck je jednou z kľúčových výskumníčok motivácie a patrí medzi dôležité výskumníčky Pozitívnej psychológie. Ako hovorí Carol Dweck vo svojej skvelej knihe Nastavenie mysle, skúmala ako sa tvorí seba-obraz a ako vnímanie seba ovplyvňuje motiváciu. Seba-obraz ovplyvňuje aj množstvo snahy, vytrvalosti, sebavedomia a ďalšie aspekty správania, ktoré často vnímame ako trvalé vlastnosti človeka – čiže našu osobnosť. Výskumy Carol Dweck však potvrdzujú, že sa naše osobnostné vlastnosti časom menia, napríklad aj pod vplyvom toho, akú dostávame od okolia spätnú väzbu a čo si o našich talentoch a predpokladoch k úspechu myslíme.
Výsledky výskumov Carol Dweck pokladám za povinné čítanie pre učiteľov, psychológov, rodičov aj manažérov. A z pohľadu happytariána vám na základe článku môže byť jasné, že ľudia, ktorí majú rastové nastavenie mysle sú aj obvykle šťastnejší ako tí, čo majú pevné nastavenie mysle.
Nastavenie mysle ovplyvňuje našu motiváciu
A motivácia ovplyvňuje celý náš život, prežívanie úspechov aj neúspechov aj koniec koncov aj naše šťastie.
Na školeniach, ktoré robím v organizáciách o motivácii, pozitívnych emóciách, či poskytovaní spätnej väzby (kritika a pochvala) mi mnohí hovoria, že tak ako boli málo chválení v škole a sú aj dnes málo chválení v práci. A majú pravdu. U nás sa pochvala nenosí, dokonca ňou mnohí opovrhujú. Preto sme chválení oveľa menej akoby bolo užitočné aj príjemné. To však vie každý.
Málokto však tuší,
že pochvala nemusí motivovať,
ale prekvapivo môže
motiváciu aj výkon poškodiť.
Medzi opovrhovačmi pochvaly koluje tvrdenie, že veľa chvály škodí, ale to vychádzajú z nesprávnych dôvodov. Ako tvrdia – prílišným chválením (a to je koľko?), tí chválení spyšnejú a prestanú sa snažiť? Ale to je omyl. To nie je ten dôvod, prečo si dať pri chválení pozor.
Množstvo pochvál nebýva dôvod zhoršenia motivácie a výkonu. Spôsobuje to nevhodná forma chválenia. Povedzme si teda o dvoch formách chválenia a ich dopade na seba-obraz (nastavenie mysle) a motiváciu trocha viac.
Predstavte si najprv experiment
Na experiment si vezmete dve triedy porovnateľných piatakov – 5. A. a 5. B. a všetkým rozdáte rovnaký a relatívne ľahký test. Taký, aby v podstate všetci celkom dobre uspeli. Necháte ich test urobiť a oni ho celkom dobre zvládnu. A potom každého žiaka pochválite.
Ale – budete inak chváliť Áčkarov a inak Béčkarov. Tak to urobila vo svojom výskume Carol Dweck.
V 5. A. každému žiakovi poviete: „Fíha, ty si ale šikovný!“ alebo „Wau, ty si ale talent!“ Ak by to bol test z matiky, tak mu poviete: „Super si to spravil, si rodený matematik! Na matiku máš fakt skvelú hlavu.“ A ak by to bol IQ test, tak mu poviete: „Zvládol si test skvele, si fakt inteligentný!“ Keby to bol basketbalový zápas, tak ho pochválite: „Ty si ako Michael Jordan!“
Potom prejdete do 5. B. a každému žiakovi poviete: „Fíha, vidím, že si sa tomu sústredene venoval!“ alebo „Wau, tvrdo si na tom pracoval!“ Ak by to bol test z matiky, tak mu poviete: „Super si to spravil, tieto postupy, ťa doviedli k dobrému výsledku.“ A ak by to bol IQ test, tak mu poviete: „Oceňujem, ako si bol vytrvalý a vďaka tomu si uspel!“ Keby to bol basketbalový zápas, tak ho pochválite: „Doskakoval si na každú loptu a strieľal vždy, keď si mal priestor, super práca!„
Nejde o to, či oceňujete intelektuálnu, tvorivú alebo fyzickú činnosť.
Záleží na tom,
ČO pri pochvale pokladáte
za dôvod úspechu žiaka.
Carol Dweck skúmala, ako zameranie pochvaly posilní presvedčenie žiaka, že čo bolo dôvodom jeho úspechu. A naozaj! Na čo zameriavate pochvalou svoju pozornosť, na to sa bude zameriavať aj žiak. Preberie vaše nastavenie mysle, vaše presvedčenia o tom, vďaka čomu sa mu tak dobre darí. A to ovplyvní jeho seba-obraz, motiváciu aj výkon. Pozrime sa, čo sa bude s dvoma triedami žiakov diať ďalej.
Pevné nastavenie mysle
V triede 5. A. ste chválili žiakov za ich talent, za ich vrodené predpoklady. A nielen to – chválili ste ich za to akí sú, v čom sú dobrí už teraz, ale najmä im opakujete posolstvo, že predpoklady na úspech už majú v sebe, že sa s nimi narodili. Takto často chválime. Zdá sa to intuitívne správne a najmä rýchle a jednoduché. A vidíme a počujeme to všade okolo seba – „Ty si taký šikovný!“
Akurát, že na čo je potom dobrá škola alebo basketbalové tréningy, keď je dieťa „hotový talent“ alebo mu to geniálne myslí? Načo by malo také dieťa na sebe tvrdo pracovať, učiť sa a rozvíjať sa, keď UŽ JE predsa šikovné, talentované, úžasné a geniálne? „Veď, keď to predsa už v sebe mám, ako tvrdí mama alebo pani učiteľka, tak sa predsa nemusím snažiť. Jupííí!„
Možno si poviete, že to preháňam a popieram silu chvály a ocenenia. Nepopieram. Chvála má silný dopad na deti aj na dospelých. Ale táto, na TALENT ORIENTOVANÁ POCHVALA, má celkom iný dopad, ako by sme chceli. Takouto chválou utvrdzujeme seba-obraz dieťa, že je hotové, že má super-schopnosti ako super-hrdinovia z filmov. Nechtiac ich presviedčame, že sa s nimi už narodili a stačí ich len použiť. Takto však v nich utvrdzujeme tzv. pevné nastavenie mysle (fixed mindset). A nižšie si povieme, aký má takéto pevné nastavenie mysle dopad na ich sebavedomie.
Rastové nastavenie mysle
V triede 5. B. ste chválili deti za to, čo do práce vložili. Nie za to aké sú, ale čo robili pre to, že ich to doviedlo k výkonu, ktorý podali. Chválili ste ich za sústredenie, vytrvalosť, snahu aj postupy, ktoré použili.
Mohlo by vám napadnúť, že to je predsa to isté – niektoré deti sú predsa vytrvalé a iné nie. Jedny sa snažia a druhé oveľa menej. Jedny sa vedia sústrediť a druhé sa ľahko nechajú rozptýliť. A vaše pozorovanie je správne. Lenže to svedčí o tom, že aj vy máte pevné nastavenie mysle a prenášate ho na deti. Máte presvedčenie o tom, že keď vidíte dieťa, ktoré sa snaží, tak JE USILOVNÉ, lebo také JE. A keď vidíte iné dieťa, ktoré sa nesústredí, tak podľa vás JE NESÚSTREDENÉ. (Jožko? Ten je taký nesústredený.)
A práve toto nie je pravda. Aj takéto schopnosti (vytrvalosť, sústredenie), podobne ako všetky ostatné, sa rozvíjajú – skúsenosťou, tréningom a aj spätnou väzbou od učiteľa. Ale len vtedy, keď aj učiteľ verí tomu, že dieťa sa dá rôznymi spôsobmi rozvíjať. Napríklad chválením za konkrétnu snahu. V experimente s dvoma triedami sa ukázalo (a neskôr opakovane potvrdzovalo), že keď sa učiteľ naučí zručnosti ako vhodne chváliť, tak to pomáha zvyšovať sebavedomie, zručnosti aj motiváciu žiaka, čo následne pozitívne ovplyvňuje jeho seba-obraz aj výkon. A tu si o tom AKO CHVÁLIŤ konkrétnejšie hovoríme.
Rastové nastavenie mysle, na rozdiel od fixného nastavenia mysle, vychádza z presvedčenia (a je doložené výskumami Carol Dweck), že ľudia sa dokážu svojím úsilím, nachádzaním efektívnych postupov a zvládaním úspechu aj neúspechu rozvíjať. A to nielen v jednotlivých predmetoch v škole, nielen v zručnostiach potrebných pre súkromný a pracovný život, ale že sa menia dokonca aj v osobnostných vlastnostiach, či dokonca v IQ (asi o 3-5 bodov).
Pochvalou ovplyvňujeme nastavenia mysle a teda predstavu o tom akí sme (seba-obraz).
Pochvala ovplyvňuje:
– motiváciu k úsiliu,
– snahu pri prekonávaní prekážok,
– zvedavosť voči príležitostiam,
– aj snahu zlepšovať sa.
A to sú veci, ktoré predsa chceme od každého dieťaťa v škole aj od každého zamestnanca v práci. A z toho vyplýva, že vedieť ako chváliť je kľúčová zručnosť pre učiteľa, rodiča aj manažéra.
Ako nás mení pochvala?
Pozrime sa na to, čo sa začalo diať s deťmi v 5.A. a v 5.B. po tom, ako boli chválené ich talenty alebo snaha.
Aby to bolo fér, tak obe skupiny detí boli znova postavené pred rovnakú situáciu. Mohli si vybrať z dvoch testov:
- podobný a rovnako ťažký/ľahký test, ktorý určite dobre zvládnu (veď už vedia, čo majú robiť)
- alebo ťažší test, v ktorom sa všeličo nové môžu naučiť.
Čo myslíte, ktoré deti si vyberali častejšie ťažšiu úlohu? Talentovaní?
Deti chválené za talent, mali posilnené pevné nastavenie mysle a vďaka tomu si viac ako 2/3 z nich vybrali radšej ľahkú úlohu!
A deti chválené za snahu a postupy, mali posilnené rastové nastavenie mysle a vďaka tomu si v 90% vybrali radšej ťažšiu úlohu!
Ale veď to nemá logiku!
Talentovaní si vyberajú ľahšie úlohy
a tí „obyčajní“, ale usilovní,
si vyberajú ťažšie úlohy?Ako je to možné?
Prečo si „talentovaní“ vyberajú ľahké úlohy?
Vyzerá to nelogicky, ale seba-obraz „talentovaných“ nadmerne zvýrazňuje dôležitosť úspechu. Pre nich je totiž úspech potvrdenie toho, že na to majú, že naozaj sú „talentovaní“. Výber ťažšej úlohy by bol preto veľmi riskantný. Na ťažšej úlohe môžu zlyhať. A tak by sa ukázalo, že nie sú až takí talentovaní, geniálni, matematickí, majkl-džordanovskí, ani inak šikovní.
Pevné nastavenie mysle vám hovorí, že predpoklady uspieť v sebe buď máte alebo nemáte. Basta. Keď máte talent, tak by vám predsa mali veci ísť poľahky, bez námahy a s istotou, že uspejete. Takže máte nutkanie si vyberať také úlohy, aby ste určite uspeli.
Pevné nastavenie mysle vytvára krehký seba-obraz. Krehkým ho robí strach zo zlyhania a vedie k obavám, že talent a super-schopnosti by mohli byť len ilúzia. A pravda je taká, že super-schopnosti (aj tie ľudské) ilúziou sú. Carol Dweck má vo svojej knihe mnoho príkladov ľudí, ktorí vďaka svojmu presvedčeniu o svojom talente nedosiahli taký úspech akí mohli a ešte aj počas toho, ako sa im darilo, žili v strachu, že neuspejú a ukáže sa ich neschopnosť.
Stačí sa pozrieť na druhej strane do vrcholového športu.
