Spontánnosť má svoje nesporné výhody, keď sme dobre naladení. Tak či onak aj pri spontánnosti je dobré robiť niečo paradoxné – uvedomiť si, že máme chuť byť spontánni a povoliť si to – čiže kontrolovane uvoľniť kontrolu.
Byť sám sebou je vždy prechodný stav
Všetci sme vychovaní rodičmi, školou, rovesníkmi, médiami a najmä životnými skúsenosťami, takže nikto z nás nie je sám sebou. To, že sme takí akí sme teraz, je výsledkom toho, že sme sa učili a menili svoje JA do súčasnej podoby a každý deň niečo zažijeme, niečo sa naučíme a pod týmito vplyvmi sa meníme a o pár rokov budeme mať iné JA. Budeme inými sami sebou.
Sme skrátka kombináciou genetických predispozícií, výchovy v detstve, nazbieraných životných skúseností, prevzatých a vytvorených morálnych presvedčení, písaných aj nepísaných pravidiel. Sme v roliach otcov a matiek, bratov a sestier, synov a dcér, šéfov a šéfiek. Sme kombináciou prirodzeného a ideálneho JA, očakávaní od seba aj očakávaní druhých…
Byť sám sebou – v zmysle byť stále spontánny, nenechať sa obmedzovať spoločnosťou či očakávaniami druhých – je v podstate nezmysel. Možno vo vás túto túžbu hucká marketing a reklama, možno vás lákajú proklamácie guruov seba-rozvoja, možno s nadšením čítate motivačnú literatúru a dvojriadkové dojímavé krásne vyhlásenia z motivačných webov.
Znie to krásne oslobodzujúco, ale je to hlúposť, lebo je to aj nemožné aj často nevhodné.
Riadenie impulzov je seba-ovládanie, nie pretvárka
Ale nenechajte sa zmiasť – žijete v rodine, v komunite, v spoločnosti, medzi priateľmi, chodíte do práce, chcete niekam zmysluplne smerovať svoj život – a to sa dá vtedy, ak viete kombinovať spontánnosť so sebadisciplínou. Sebadisciplína je seba-regulácia, sebaovládanie, potláčanie momentálnych pohnútok s cieľom venovať sa vedome niečomu dlhodobejšiemu alebo dôležitému. Je to zameranie pozornosti na to, čo naozaj chcete, nie na to, kam vás spontánne myšlienky, emócie, pudy a iné impulzy zvonka (napr. smartfón) smerujú.
Aj keď chcem napísať tento riadok, tak musím ovládať niekoľko impulzov zároveň – vonku v okne sa mi mihajú motýle a musím sa kontrolovať, aby som tam nepozrel (pátrací reflex), lebo stratím myšlienku a ešte by som musel aj hľadať, kde som prestal písať. Zároveň mi napadajú myšlienky o tom, čo som čítal pred chvíľou a akú faktúru mám zaplatiť. Ale ja chcem udržať svoj úmysel na dopísanie tejto vety, tak sa musím ovládať. Zároveň si uvedomujem svoju nutkavú zvedavosť a chce sa mi prepnúť myšou na niekoľko otvorených okien v internetovom prehliadači. Mám chuť si ísť ľahnúť a pustiť si film, ale odolávam tomu, lebo chcem dopísať tento článok.
Čo z toho je, že som sám sebou? Všetko. Aj tie moje impulzy, aj vnímanie vonkajšieho prostredia, aj snaha dopísať článok a podriadiť tomu svoju pozornosť. Ide vždy o to vedieť si vybrať, čo pokladám za dôležité. A to, čo je dôležité, sa aj počas dňa mení – cez deň chcem písať a nenechať sa vyrušovať, večer bude viac dôležité prestať písať a ísť si poleňošiť. Z dlhodobého hľadiska sú niektoré veci dôležité stále rovnako – robiť, čo ma baví a živí, striedať činnosti, pri ktorých sa namáham psychicky s tými, kde sa namáham fyzicky…
Dokončenie na ďalšej strane.