Začína sa to celkom nenápadne. V trolejbuse si nasadíš slúchadlá s potlačením hluku, aby si nemusel počuť nervózneho cestujúceho. Keď má prísť na náročnejší rozhovor s partnerom o tom, kam vlastne smerujete, radšej navrhneš, že si pustíte ďalšiu časť seriálu na Netflixe. A keď v práci hrozí konflikt alebo neúspech, stiahneš sa a povieš si: „To mi nestojí za tie nervy.“ Na prvý pohľad to vyzerá ako veľmi rozumná stratégia prežitia. Veď kto by chcel dobrovoľne prežívať stres, úzkosť, trmu-vrmu alebo sklamanie? Vyhriaty gauč, donáška jedla až k dverám a virtuálny svet, kde ťa nikto nemôže naozaj zraniť, vyzerajú ako dokonalý azyl. Vyhýbanie sa nepríjemným zážitkom je celkom intuitívne.
Lenže v tejto komfortnej pasci číha jeden obrovský psychologický háčik.
Vyhýbanie sa nepríjemným zážitkom otupuje aj radosť
Evolúcia nás vybavila prirodzeným pudom vyhýbať sa utrpeniu a vyhľadávať príjemné podnety. No moderná doba nám poskytla neobmedzený arzenál na anestéziu akéhokoľvek nepohodlia. A to je pre náš mozog lákavá novinka, s ktorou si často nevie rady. Keď ucítime náznak nudy, smútku či úzkosti, okamžite vytiahneme z vrecka smartfón. Otvoríme sociálne siete. Pojedáme balíček čipsov alebo si nalejeme pohár vína.
Ako však vo svojich výskumoch ukazuje americká autorka a vedkyňa Brené Brown:
Náš emocionálny systém nedisponuje selektívnym tlačidlom „MUTE“.
Nemôžeš si povedať: „Dnes vypnem len strach z odmietnutia, hanbu a sklamanie, ale radosť, nadšenie a lásku si nechám naplno.“
Keď prestaneme prijímať nepohodlie a zraniteľnosť, ruka v ruke s tým si otupíme aj schopnosť prežívať čistú radosť a nadšenie.
Ak sa systematicky chrániš pred akýmkoľvek emocionálnym rizikom – napríklad tým, že radšej nikoho nepozveš na rande, aby si nezažil odmietnutie, alebo radšej neskúsiš nový projekt, aby si nezlyhal – tvoj život sa nestane šťastnejším ani menej nešťastným. Stane sa len plochým. Zmení sa na šedú zónu – bude síce bez nepríjemných emočných výkyvov, ale aj bez pozitívnych vrcholov.
Komfortná zóna je síce teplá, ale je v nej vydýchaný vzduch
Predstav si, že by si sa rozhodol, že už nikdy nechceš zažiť dažďovú kvapku ani studený vietor. Postavíš si bunker, nastavíš klímu na presne 21,5 °C a von vychádzaš len v špeciálnom skafandri. Prvý týždeň si hovoríš: „Aký génius! Žiadna nádcha, žiadne mokré topánky!“
Po roku však zistíš, že tvoje svaly ochabli, tvoja imunita je v prdeli a tvoj svet sa zmenil na štyri steny.
Presne to isté robíme so svojou dušou, keď sa vyhýbame akémukoľvek diskomfortu:
- Fyzický diskomfort: Prestali sme chodiť pešo. Vyhýbame sa počasiu a radšej sedíme 90 % času v uzavretých priestoroch, čím prichádzame o prirodzenú stimuláciu zmyslov a pohyb, ktorý nás udržiava nažive.
- Sociálny diskomfort: Namiesto náročných rozhovorov tvárou v tvár radšej píšeme stručné správy. Vyhýbame sa konfrontácii, no tým strácame schopnosť budovať hlboké, autentické vzťahy.
- Mentálny diskomfort: Vyhýbame sa výzvam zo strachu, že budeme vyzerať neschopní. Strácame tak emocionálnu odolnosť.
Všetky diskomforty nám pomáhajú zväčšiť komfortnú zónu!
Ako zistil psychológ Martin Seligman pri svojich pokusoch: keď človek nadobudne presvedčenie, že nad situáciou nemá kontrolu alebo že riziká sú príliš veľké, upadne do naučenej bezmocnosti. Prestane sa vôbec pokúšať preskočiť cez plot – aj keď je ten plot taký nízky, že by ho prekročilo aj malé dieťa.
Ako sa vrátiť z bunkra späť do reality?
Naučená bezmocnosť sa dá aj preučiť rôznymi spôsobmi. Napríklad naučeným optimizmom.
Riešením samozrejme nie je vyhľadávať utrpenie pre utrpenie samotné – nie sme predsa stredovekí bičovníci (robím si prdel). Stredovekí bičovníci alebo flagelanti (z latinského flagellare – bičovať) sa verejne sebabičovali (aj dnes to robia), a považujú to za formu pokánia a prostriedok na odvrátenie Božieho hnevu.
Tak a späť od prirovnania. Vyhýbanie sa nepríjemným zážitkom je intuitívne. Lenže takto sa novým veciam nenaučíme. Takto veľa vecí nezažijeme. S nikým sa neskamarátime. Dokonca sa ani sami bez zážitkov nespoznáme a nerozvíjame.
Cieľom toho, že sa vystavujeme novým, zneisťujúcim situáciám, je nielen zažiť zaujímavé veci a ľudí, ale najmä obnoviť a zväčšiť emocionálnu a životnú odolnosť.
Ako na to
Tu je pár overených postupov (happytariánskych drobností), ako postupne znážiť vyhýbanie sa nepríjemným zážitkom a dávkovať si diskomfort:
- Pomenuj to, čo cítiš, a nepotláčaj to: Keď pocítiš úzkosť, trému alebo sklamanie, nesiahaj okamžite po mobile ani po čokoláde. Zastav sa na tri nádychy a povedz si: „Aha, toto je nepríjemný pocit. Je to v poriadku, patrí to k ľudskému životu.Teraz cítim neistotu, smútok, stres… a to je v poriadku. “
- Urob jednu vec, z ktorej máš mravčenie v bruchu: Pozvi niekoho na kávu, povedz svoj názor na porade, alebo sa prihlás na kurz, kde budeš úplný začiatočník.
- Vypadni von za každého počasia: Obuj si topánky a choď do lesa, aj keď prší alebo fúka vietor. Zmyslové vnemy a pohyb v prírode dokážu urobiť s rozlietanou mysľou priam zázraky.
- Vymeň perfekcionizmus za odvahu byť nedokonalý: Lúzer nie je ten, čo prehrá alebo zakopne, ale ten, čo zo strachu z prehry ani nenastúpi na štart.
Život v celej svojej kráse neprebieha na obrazovke smartfónu,
ani v bezpečnom bezvetrí.
Život sa deje práve tam, kde cítime sem-tam chlad,
z času na čas neistotu
a najmä tlkot vlastného srdca.
Čítaj, experimentuj, naber odvahu a ži v pestrej realite. Odporúčam.
