fbpx

Umelý úsmev 2 – Prečo nám vadí?

Kultúrne prekážky optimizmu

Kultúrne prekážky optimizmu

Tak ako všetky národy, máme svoje porekadlá a ľudové múdrosti. Niektoré z nich sú však úplné sprostosti a mali by vyvolávať úsmev a nie súhlasné pokyvkávanie hlavou.

Napríklad – „Kto mlčí ten svedčí.“  To je hlúposť – o mlčiacom človeku popravde nevieme, čo si myslí. Mlčiaci môže byť iba introvert, môže to byť trpezlivý člen tímu, čo sa v diskusii nedostal k slovu. Dokonca to môže byť práve nesúhlas, ktorý spôsobuje, že daný človek radšej mlčí, lebo je mu nepríjemné povedať nahlas kritiku či opak toho, čo ostatní.

Iné škodlivé porekadlo – „Telo má ísť zhumpľované do hrobu.“  Výsledkom takéhoto presvedčenia je, že sa o seba nestaráme a žijeme životným štýlom, ktorý nás ničí (fajčíme, pijeme, jeme nezdravo a prejedáme sa, a nehýbeme sa) – internisti z nemocníc by vedeli rozprávať koľko zbytočne zhumpľovaných tiel musia denne liečiť.

Optimista je zle informovaný pesimista

Toto porekadlo súvisí s našou témou a iste si ho vymysleli pesimisti, aby sa mohli posmievať optimistom. Ale najmä, aby si odôvodnili oprávnenosť svojho negatívneho a smutného pohľadu na svet, v ktorom chýba úsmev.

Nie je to však tak ako tvrdí porekadlo – pesimisti majú tendenciu z celej reality vidieť najmä riziká a nepríjemnosti. A ešte z nich často ani nevidia žiadne východisko, len ďalšie problémy a prekážky.

Optimisti majú tendenciu vidieť nielen pozitíva a riešenia, a teda to dobré a príťažlivé, ale sú na rozdiel od pesimistov oveľa viac otvorení vnímať aj problémy a riziká a aj komplexnejšiu realitu (ako v tomto prípade poloprázdneho pohára). Výskumy optimistov a pesimistov ukazujú celkom dobre to, že optimistický, pozitívne naladený človek má vyššiu pravdepodobnosť, že bude vnímať viac informácií – aj tých pozitívnych aj tých negatívnych. Keď sa cítime dobre, keď sme pozitívne naladení, tak sme otvorenejší a cítime sa bezpečnejšie. Preto sme aj vnímavejší. Na rozdiel od zúženého vnímania negatívne naladeného, vystrašeného a ohrozeného pesimistu sú optimisti vďaka ich otvorenosti a dobrej nálade viac prístupní dokonca aj kritike, nesúhlasu, či ťažkostiam.

Rizikovými sa optimisti stávajú, keď sú na škále pesimista-optimista až na jej pozitívnom vrchole – takíto super-optimisti sú naozaj ľudia s ružovými okuliarmi. Vo výskumoch vychádzajú síce ako veľmi šťastní, ale pre život nie veľmi prakticky použiteľní ľudia.

Toľko k hlúpym porekadlám, ktoré však negatívne ovplyvňujú bežne rozšírené presvedčenia pesimistických občanov našej krajiny.

A ešte jeden častý dôvod prečo u nás vyhráva pesimistické naladenie a to optimistické je nám podozrivé. (A nebudem hovoriť o politickej a spoločenskej situácii, ktorá je v poslednom období mimoriadne zlá).

Optimizmus nie je pretvárka – je to nastavenie

Optimizmus nie je pretvárka – je to nastavenie

U nás si zakladáme na emocionálnosti a na našej srdečnosti. Pokladáme sa za otvorený, srdečný a pohostinný národ. Znie to ako jeden z tých mýtov o vlastnom národe, aby sme sami pred sebou vyzerali dobre.

Zakladáme si na tom, že emócie sa majú prejavovať naplno a úprimne. Tí, čo ich neukazujú, ich podľa nás skrývajú. Iné vysvetlenie je však také, že tí, čo neprejavujú emócie naplno sa vedia ovládať. Nemusia skrývať svoje emócie – regulujú ich.

Áno, aj psychológovia roky podporovali rozšírené mylné presvedčenie, že všetky (teda najmä negatívne) emócie máme dostať zo seba von a tak budeme zdravší a šťastnejší. A v nejakej miere je to pravda. Potláčať emócie je naozaj nezdravé.

Lenže emócie ovládať a regulovať ich nie je to isté ako ich potláčať.
Emócie je najlepšie vo vhodnej miere a vhodným spôsobom prejavovať.

Nielen to – iné si zvykneme myslieť o prejavovaní pozitívnych emócií a iné o prejavovaní tých negatívnych. Prejavovanie pozitívnych emócií podozrievame z falošnosti a prejavovanie negatívnych uznávame ako ozajstný úprimný prejav ľudskej nátury.

Rozhnevaní pesimisti si viac škodia ako uľavujú

O tých, čo sa otvorene hnevajú, kričia, nadávajú, sú vulgárni a rozčuľujú sa – o tých si myslíme, že sú úprimní a sú sami sebou. Veď každý má právo byť rozhorčený, naštvaný. A negatívne emócie sa že vraj majú prejavovať naplno (nie, nie je to pravda). Je nám síce nepríjemné byť v spoločnosti takýchto rozhnevaných a negativistických ľudí, ale uznávame, že sa majú prečo rozčuľovať a úprimne to prejavovať je úplne v poriadku.

Len krátka vsuvka prečo opakované prejavovanie negatívnych emócií nie je pre nás dobré. Všetko, čo robíme, prechádza našim mozgom a náš mozog to zachytáva. Vytvorí sa neurónová dráha. A keď dané správanie opakujeme, tak sa v mozgu upevňuje a neurónová dráha sa zväčšuje a zrýchľuje. Ako keby sme to trénovali. A čo trénujeme, to nám ide ľahšie a rýchlejšie.

Takže, ak sa dostatočne často hneváme, kričíme a rozčuľujeme, tak sa v tom zlepšujeme.

A potom stačí málo na to, aby sme sa rozčúlili, kritizovali a hnevali sa. A nielen to – potom nevieme prestať, nevieme ani ako reagovať inak. Lebo sme sa v tom vycvičili, vytvorili si návyk a zautomatizovali svoju reakciu.

Toľko o neužitočnosti vypúšťania negatívnych emócií naplno a bez zábran.

Lepšie je naučiť sa všímať si svoje emócie, zhlboka dýchať pre upokojenie tela, spojiť si emócie so svojimi potrebami (prečo ma toto vytočilo?). To nás upokojí a vieme o tom hovoriť a ľahšie nájsť riešenie. Nielenže sa budeme lepšie cítiť, ale ostatní budú mať možnosť nám porozumieť a rešpektovať nás. Miesto toho, aby sa báli našich výbuchov zlosti, či kritického negativizmu.

Pokračovanie na ďalšej strane.

Pridajte Komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.

Scroll to Top